Helen ležala na posteli, rukou škriabala po plachte. Počula ako Nagini zúrivo syčí…
Voldemort sa jej pomstil. Nezabil ju, ani nepokračoval v mučení. Namiesto toho ju zavrel do tej najmenšej izby s posteľou tvrdou ako kameň…Jedlo, ktoré dostávala by sa dalo pokojne prirovnať k väzenskej strave. A to ani zďaleka nebolo všetko.
Už viac než mesiac nevidela denné svetlo. Pohľad zo začarovaného okna jej nestačil.Voldemort o ňu ani nezavadil pohľadom, aj keď jej väzenie bolo celkom blízko JEHO spálne. Tie dve izby oddeľovali len hrubé dvere. Boli zabezpečené kúzlom neodhaliteľnosti. Helen netušila čo sa za nimi odohráva…
Telom jej prechádzali vlny liečivej mágie. Potrebovala ju, aby prežila. Nebolo to vôbec ľahké trčať oddelená od ľudskej spoločnosti a čakať čo bude. Možno smrť… možno mučenie ?
„Nie je to príjemné, takto tráviť čas…Musím si stále pridávať dosť pozitívnej energie a utlmovať isté pudy. Nie som si tým istá, ale mám také tušenie, že do vody mi pridávajú nejaký elixír, ktorý spôsobuje, že s celej duše túžim po Voldemortovi. Strašne mi chýba… Keby som nemala túto schopnosť už dávno by som podľahla. Tá Bella je riadne prefíkaná. Určite v tom má prsty. Musím sa ovládať…Toto nie je normálne. Vlastne je to normálne, ale dá sa vôbec túžiť po niekom takom ako je Voldemort ? Veď vyzerá príšerne a kúsky JEHO duše sú roztrúsené v nejakých starých krámoch. Mne na vzhľade až tak nezáleží, hlavná vec, že má všetko na správnom mieste, ale tie jeho spôsoby. Keby ovládol svet všetci by mu museli slúžiť. A čo by sa stalo s muklami ? Na to ani nechcem pomyslieť.Musím dokončiť samoliečenie a dostať zo seba tú nežiaducu energiu…To sa ľahšie povie ako urobí.“
Bella odomkla dvere. Nechtiac prerušila Helenin monológ.
Nagini potichu vkĺzla do izby.
„Ahoj, Helen.“
Na malý stolík položila nejaké úboho vyzerajúce jedlo.
„Ahoj, deje sa niečo ?“
„Nie, nič dôležité. Temný pán stále niečo vymýšľa, aby dostal Pottera..“
To meno v nej prebudilo „príjemné“ spomienky, na žiarlivého Voldemorta a pár dávok cruciatu za to, že utiekla z jeho postele.
„Odkedy zabil Jamesa a Lily a poznačil toho chalana tou jazvou všetci sa obávame, že už nikdy nebude taký mocný ako predtým.“
Nagini výhražne zasyčala a drgla Bellu do hrudníka. Zapotácala sa a spadla. On zabil Jamesa aj Lily ? To som nevedela. Vlastne vtedy som to tak trochu tušila…Boli to milí ľudia.
„Už musím ísť.“
Helen jej pomohla vstať. Čakala, že s ňou odíde aj Nagini. Had však vyliezol na chatrnú posteľ a ostal tam.
„Fuj, to má byť jedlo…“
Zahryzla do tvrdého chleba. Zamračene položila kôrku na tanier. V jedle nič nebolo. Skôr sa obávala vody. Smäd však veľmi skoro zvíťazil nad strachom…
Vrátila sa na posteľ. Nagini jej položila nepríťažlivú hadiu hlavu do lona.
„Ako je možné, že to nezaberá ?“ Voldemort zhodil na zem všetko čo mu prišlo pod ruku. Bella sa krčila pri dverách.
„Robím čo môžem. Určite to už začalo pôsobiť.“
„O tom pochybujem. Nagini sa práve vrátila. Povedala, že Helen bola úplne pokojná…“
„Prisahám, že som jej to dala.“
„ZMIZNI BELLA, kým si to nerozmyslím.“
„Nerozumiem tomu ? Nechápem čo sa to so mnou robí ?“
Oprel sa o dvere vedúce do Heleninej izby. Stále ním lomcovala strašná zlosť a bezmocnosť. Chcel ju. To jediné vedel s tých všetkých čudných pocitov rozlúštiť. Nebudem za ňou doliezať ako malý chlapec…
Rozhodne odstúpil od dverí.
„Nagini, kde si ?“
Čierny kocúr potichu prebehol okolo Voldemortových komnát. Trvalo mu dosť dlho, kým prešiel okolo smrťožrútov a prekonal aj rôzne skryté pasce.
„Ja zabijem teba…teššš sssa.“ Kocúr vydesene zamraučal. Nagini vycerila jedovaté zuby a chystala sa ho zožrať.
V poslednej chvíli uskočil. Nagini narazila do steny. Ozval sa strašný rachot. Starý obraz z podobizňou Voldemortovej matky jej spadol na hlavu.
„Aj tak ťa zjem…kocúrisssko…“ Podarilo sa jej pretrhnúť plátno. Z obrazu sa vydral ohlušujúci rev.
„NAGINI…“ Zreval Voldemort po Parselsky.
Sal sa rýchlo schoval do starého brnenia. Keď Voldemort vyšiel von, od hnevu mu očerveneli oči.
„Prepáčte pane, ja ssssom chcela sssstrašššne zožrať…“
„TO BOL JEDINÝ ZACHOVANÝ OBRAZ MOJEJ MATKY…
ZA TO ŤA PRÍSNE POTRESTÁM A NECHCEM POČUŤ ŽIADNE VÝHOVORKY…“
„Môj pane…musssím…“
Sal vyskočil na Heleninu posteľ. Nakoniec sa mu podarilo nájsť ju.
„Moja milá, konečne sme spolu.“
Čakal, že mu Helen vynadá, ale ona ho namiesto toho tuho vyobjímala.
„Och, také vrelé privítanie som neočakával.“
„Čo tu robíš ?“
„Prečo máš taký čudný hlas ?“ Odpovedal jej na otázku otázkou. Naozaj sa mu na nej niečo nepozdávalo.
„Mám podozrenie, že Vol…teda Temný pán prikázal Belle, aby mi dala do jedla nejaké povzbudzováky.“
„Predpokladám, že účinkujú.“ Zašepkal, keď cítil ako ho rýchlo hladká.
„Až príliš. Včerajšiu dávku som zo seba dostala, ale už nevládzem.“
„Škoda, že mám tú hlúpu mačaciu podobu. Možno by som si dal povedať.“
„Netrep hlúposti…Videl ťa niekto ?“
„Iba Nagini, ale Vol…no šak –vieš- kto si to nevšimol.“
„Musíš vypadnúť, čo ak mu to povie.“
„Neboj. Je naštvatý, lebo roztrhla portrét jeho drahej mamičky…nebude ju počúvať.“
Sal jej porozprával všetko čo sa medzitým udialo vo svete muklov. Až príliš živo jej opísal ako ju hľadajú muklovskí policajti a jej fotka sa pravidelne objavuje v novinách a to nielen v muklovských, ale aj v Dennom prorokovi.
„Sára sa nervovo zrútila. Vraj stále trčí zavretá doma a bojí sa, že ju prídeš zabiť…“
„Krvi už bolo viac než dosť.“
Helen pocítila slabé bodnutie, ktoré sa rýchlo zmenilo na nástojčivé pálenie.
„Nemôžem ísť za ním. V tomto stave by som bola ochotná vrhnúť sa mu do náručia…“
„Musíš. Ak za ním nepôjdeš aj tak sa mu nevyhneš. Bude to oveľa horšie.“
Keď si obliekala čierny habit všimol si, že nemá podprsenku.
„Ty nenosíš spodné prádlo ?“ Sal videl len jej chrbát. Ľutoval, že neostala pri posteli.
„Neviem kam sa podela. Možno som ju stratila.“
Pre istotu zaliezol pod posteľ. Nechcel, aby ho tam niekto našiel. Helen potichu vykročila k dverám, ktoré sa neotvorili tak ako očakávala, ale vtiahli ju dnu.