Virtuálna láska

Budúcnosť, nedefinovaný čas

20.01.

Už nedokážem písať poéziu. Nemôžem vziať do ruky pero a zaznamenať verše, ktoré sa neustále vkrádajú do mojej mysle. Prečítala som ich snáď tisíc a bojím sa každého ďalšieho slova, ktoré nebude prináležať mne. Môj zápisník je už dávno stratený kdesi v predstavách, ktorých sa nedokážem zriecť. Možno som ho nikdy nemala vziať do rúk. Má vôbec počítač právo oklamať človeka?

Telo mladej ženy pomaly zostupovalo po rebríku. Dlhšie biele šaty mierne zašuchotali, keď nohami zavadila o ďalšiu priečku. Chladný pohľad osoby, ktorá vlastne nikdy nedýchala ani nežila, bol plný pohŕdania. Nikto netušil, že za príťažlivým zovňajškom sa skrýva len stroj. Nič ľudské, ani kvapka akýchkoľvek citov. Len koža natiahnutá na vytvorenej umelej inteligencii. Práve v myšlienkach listovala svoj vlastný denník. Začínala sa dostávať k podstate svojho trápenia.

23.01.

On si myslí, že ho milujem. Povedala som mu to, lebo to bolo miernejšie než pravda a prikázali mi mlčať. Bol taký šťastný. Aspoň sa domnievam, že ho to potešilo. V ľudských citoch sa nevyznám, ale viem ako vyzerajú, keď ich prežívajú. Mimika ich tváre to prezrádza. Veľmi ho prekvapilo, keď som sa oňho začala zaujímať. Chcel ma pobozkať, ale to som mu nedovolila.

Nemohla som...Nemala som v sebe správny softvér.

Priam praskala od toho množstva výukových programov, ktoré mala v sebe nainštalované. Množstvo informácii encyklopédií, príručiek a akýchsi nezmyselných matematických vzorcov mohla odrecitovať bez akýchkoľvek problémov. Svet, ktorý vnímala bol skôr len odrazom akýchsi vnútorných poznatkov. Vedela to a takisto tušila, že raz nadíde okamih pravdy.

"Meg, ponáhľaj sa. Mám pre teba všetko pripravené,"nízky muž pomaly podišiel k svojmu výtvoru. Mal na očiach hrubé okuliare, celý život trávil pri počítačoch a zvyčajne nevzbudzoval veľkú pozornosť u osôb ženského pohlavia. Možno preto si vytvoril náhradu, ktorá mala poslúžiť ako vhodný prostriedok na odstránenie jeho nepriateľov. Láskyplne ju objal a nenápadne jej strčil do rúk zbraň. Prijala to, lebo pán tak rozkázal. To bol jediný zákon, ktorý mohla rešpektovať.

"Pane, je to váš brat. Naozaj to chcete?" s týmto človekom bola istým spôsobom spriaznená. Snažila sa mu poradiť a trochu zmierniť jeho hnev.

"Dostala si príkazy. Nemienim o tom diskutovať."

24.01.

Mám ho presvedčiť, aby pre mňa urobil všetko. Len kvôli pomste jedného muža. Neviem čo znamená to ľudské slovo zrada. Poznám jeho význam, ale nie som si istá tým, že čo by bolo horšie. Mám sa postaviť proti osobe, ktorá ma vytvorila? Môžem vôbec na niečo také pomyslieť. Mohol by ma zničiť, keby chcel.

Ja predsa nedýcham. Nie som ozajstná žena. Mám inteligenciu toho najvýkonnejšieho počítača...Dokážem sa veľmi rýchlo učiť a moja podoba a hlas kopírujú človeka. Nie som však skutočnou ženou. Nemôžem nikoho pobozkať a prežívať pritom tie ľudské pocity.Nikdy nebudem nič cítiť. Moje druhé meno je stroj. Tretie znie M.E.G. podľa korporácie podnikov a firiem, ktorá sa finančne podieľala na mojom vytvorení. On to však nevie. Myslí si, že za ním chodím, lebo ho mám rada.

Zelené čižmy absolútne nehodiace sa k zvyšku oblečenia výrazne svietili, akoby to bolo akési výstražné znamenie. Pozor! Nedotýkať sa! Drobné tetovanie črtajúce sa na ramene, ktoré bežne nazývali sériové číslo jasne vyznačovalo jej vzťah k svetu. Rok výroby 3289, model série 292e. Stručné informácie a meno výrobcu síce napísané drobným písmom, ale aj tak dosť dôležité.

Tesne pred tým ako vošla do tmavej cely nasadila si jeden z najkrajších falošných úsmevov. Väzeň odetý do tmavej uniformy, bol už na prvý pohľad fyzicky odpudzujúci. Spokojnosť a nádej, ktorá oživila jeho tvár, však v ňom opäť prebúdzali nádej.

"Pomôžeš mi ujsť? Vedel som, že to pre mňa urobíš," myslel si, že prišla hodina jeho záchrany a možno to bola pravda.

"Áno, už nebudeš vo väzení. Tvoje vynálezy boli už dávno použité. Nikto si to nevšimne. Všetci si myslia, že ti si spôsobil nedostatok potravy, vyčerpanie všetkých zvyšných zdrojov a otrávenie vzduchu. Mne to neprekáža. Nič ti nevyčítam," pomaly aktivovala zbraň, ktorú mala umiestnenú v očiach. Neboli zrkadlom do duše, mali len jediný účel.

"Ja ti nerozumiem. Tie plány som zničil," vyčítavo si ju premeral.

"Tvoj brat má fotografickú pamäť. On ich videl. Použil ich. Myslel si, že dokáže odvrátiť procesy, ktoré prebiehajú na tejto planéte. Nepodarilo sa mu to. Mal si tam chybu, možno len veľmi nepatrnú, ale aj tak ho takmer stála život. Preto ťa zatkli, svedčil proti tebe. Mal nahrávky vašich rozhovorov, aj video, na ktorom si vykonával svoje výskumy. Ty si jediný svedok. Mohol by si ho zničiť, a preto som tu ja. Nie som žiadna väzenská psychologička. Maj sa dobre, Julian," červená žiara ho zasiahla nepripraveného.

"Nie, ty nie..." zreval zdesene.

Pochopil, že ona nie je človek, ale nemal čas zaujať k to mu postoj. Jeho telo nahradil jemný popol.

25.03.

Môj pán ma už nepotrebuje. Poslal ma do skladu, pre nepotrebné roboty. Možno ma stvoril, len kvôli tomu, aby som zaňho vykonala špinavú prácu. Moja vina je však nepodstatná. To on vydal príkaz. Ja som len stroj, nenesiem zodpovednosť za jeho činy.

Naučila ma veľa o pomste. Po nej túžil, tak ju dostane. Videozáznam o nevinne jeho brata som odoslala a čoskoro ho zatknú. Mňa čoskoro rozoberú na náhradné diely. Noví roboti dostanú všetko, čo sa bude dať použiť. Pre nich som nebezpečná a vôbec sa tomu nečudujem. Program mi prikazoval poslúchnuť pána, ale teraz ma už nič nezaväzuje. Som pripravená.

Koniec