13. kapitola Kamenné srdce

Neskôr budú aj ICQ veci, ale teraz mám skrátka viac kapitol, tak pridám ich najprv a ICQ veci budú neskôr...

Beta-reader: Tonksová

Každý zvuk bol pre ňu neznesiteľný. Vzpierala sa realite a jej strach sa čoraz väčšmi prehlboval. Predstavy zahlcovali mozog klamlivými informáciami. Telo mučila vysoká horúčka. Vždy po podaní elixírov teplota klesla, ale po pár hodinách opäť nebezpečne stúpala.

Daphne sa zúfalo zmietala na posteli. Nemohla samostatne uvažovať ani kontrolovať svoje emócie. Úplne stratila pojem o čase a priestore.

Striedanie dňa a noci splývalo do jedinej súvislej predstavy. Nehybne ležala na lôžku bez akejkoľvek reakcie na vonkajšie podnety.

Telo zúfalo bojovalo s príznakmi, ktoré liečiteľom vôbec nedávali zmysel. Všetci sa zhodli len na tom, že niečo ohrozuje vnútorné orgány a je možné, že poškodenia budú oveľa závažnejšie. Nikto však nepoznal presnú príčinu tohto stavu. Netušili ani, akým spôsobom by ju mohli prebrať z bezvedomia. Veľmi rýchlo pochopili, že občasné otvorenie očí a pár vyrieknutých slov neznamenajú žiadne zlepšenie.

"Tie krídla sú také jemné. Také dokonalé a tie vaše tváre sú ako živé... Musíte ma pustiť... Príliš horúce, príliš horúce..." zanietene zašepkala Daphne. Jej ruka sa pohla a pevnejšie zovrela tenkú prikrývku.

Bol to len automatický pohyb, ktorý sa často opakoval v pravidelných intervaloch. Nachádzala sa vo svete vidín, obrazov, ktoré boli možno čiastočne pravdivé. Bytosti bez tvárí, zaliate svetlom, prechádzali okolo nej a prinášali priam neodbytný pocit tepla. Oči mala opäť otvorené, ale nebola úplne pri vedomí. Vlastne ani nevidela nič podstatné, len akési záblesky jej vlastných predstáv.

"Nemôžem tu ostať s vami.

.. Nenúťte ma!" čoraz zúfalejšie zabárala nechty do prikrývky. Po lícach sa jej kotúľali slzy, ktoré nemali nič spoločné s nejakým hlbším pocitom.

Beth sedela na kraji postele a smutne hľadela na svoju priateľku. Počas celých prázdnin za ňou chodila do nemocničného krídla. Stále dúfala, že sa s ňou bude dať opäť rozumne hovoriť. Čím bližšie však bolo začiatok normálneho vyučovania, tým viac strácala nádej, že ešte niekedy opustí svoj svet predstáv.

Sally nemohla prísť s ňou. Nedokázala sa dívať na boj, ktorý so sebou Daphne zvádzala. Ledva dokázala niečo zjesť a na vyučovaní bola absolútne duchom neprítomná, nervózna a občas aj drzá k vyučujúcim.

"Mala by si byť v nemocnici. Nechápem, prečo profesor Quirell nechce, aby ťa vzali k Mungovi. V poslednom čase sa správa veľmi čudne. Všetci vedia, že ho vypočúvali kvôli smrťožrútstvu. Viem, že ty ho máš rada a mne takisto pomohol, ale on pracoval pre Veď-Vieš-Koho. Určite aj vraždil a mučil ľudí. Na to predsa nemôžeme zabudnúť, alebo áno? Neviem. Naozaj netuším, či mu ešte môžeme dôverovať," ignorovala reči svojej priateľky, ktoré zväčša nezapadali do toho, čo jej povedala. Daphne práve rozprávala o nejakých strieborných vtákoch a ich lesklých krídlach. Beth si to vôbec nevšímala, nepripadalo jej to zaujímavé. Daphne počas toho týždňa narozprávala viacero nezmyslov. Neustále spomínala aj nejaké deti zla a akési dievča menom Iwa. Neprikladala tomu žiaden hlbší význam.

"Pochybovať som začala, keď povedal, že nie si chorá. Chcel nám nahovoriť, že žiadne bežné elixíry ti nepomôžu. To je predsa absurdné. Mal by viac myslieť na tvoje zdravie. Viem, že ty do nemocnice nechceš ísť, ale občas je to viac než nutné,"sklonila sa bližšie k nej a chytila ju za ruku. Nechcela, aby si zas nejakým nedopatrením spôsobila rany na prstoch. Pod nechtamimala zaschnutú krv a na tele pár hlbokých škrabancov.

"Iwa tomu verila, ona si naozaj myslela, že patrí k nim, a preto chcela zomrieť... Nebola tam sama!" pridusene vykríkla Daphne. Silno zovrela kamarátkinu ruku.

"Len pokojne, neboj sa. Ja som Beth. Nikto iný tu nie je," odvetila upokojujúco. Vedela, že už nemá veľa času a musí sa ponáhľať na prvú novoročnú hodinu. Mrzelo ju, že Daphne nemôže byť s nimi.

Z mokrej látky zavesenej nad umývadlom pomaly kvapkala voda. Drobné čiastočky tejto tekutiny pravidelne dopadali na hladký povrch. Tento zvuk narúšal zdanlivo pokojnú atmosféru. V nevyvetranej kúpeľni vládol takmer dokonalý chaos. Rôzne knihy sa povaľovali na zemi. Vytvárali sa tak neusporiadané kôpky. Nevypraté uteráky boli porozhadzovane medzi kopami nevyužitej literatúry. Dokonca ani vaňa neostala prázdna. Plávali v nej prázdne fľaštičky od elixírov, ktoré Quentin nestihol poumývať. Domácich škriatkov do svojho bytu už pár dní odmietal pustiť. Nechcel, aby sa dostali do kontaktu zo zmesami, ktoré pokusne pripravoval.

Počas celých prázdnin nemal ani chvíľku pokoja. Neustále na niečom pracoval. Dosť často chodil do nemocničného krídla, ale snažil sa tam prísť v čase, keď študenti nemali dovolené zdržiavať sa na chodbách. Tí, ktorí neodišli domov sa mu tiež akosi inštinktívne vyhýbali. Vzbudzoval v nich pochybnosti a jeho minulosť bola neustále predmetom rôznych dohadov. Niektorí ho dokonca označili za pôvodcu tých nových útokov. Povrávalo sa, že má niečo spoločné aj so smrťou matky Daphne Quirellovej. Vedel, že všetci túžia po odpovediach a vďaka minulosti ho budú neustále podozrievať.

Nemal som jej to povedať. Ona to nemusela vedieť.

Neodbytné myšlienky ho opäť prenasledovali. Cítil sa zodpovedný za ďalšie komplikácie. Považoval za veľkú chybu spôsob, akým prejavoval svoju náklonnosť k nej. Okrem toho nemal dobrý pocit z toho, že si práve pred ňou chcel vyliať svoju dušu. Niektoré spomienky mali ostať navždy skryté. Nemala spoznať temné zákutia jeho mysle, aby nemala dôvod prestať si ho vážiť a dôverovať mu. Ona však vedela viac než bolo nutné. Občas ho dokázala poriadne prekvapiť. Žiadna informácia nebola pred ňou v bezpečí.

Čo mám urobiť, aby sa prebrala? Musí existovať riešenie. Nejaký spôsob, ktorý jej neublíži.

Neochotne otvoril dvere vedúce do kúpeľne. Mávnutím prútika začal dávať do poriadku hrozivo pôsobiacu miestnosť. Knihy sa hromadne vracali do políc a postupne zmizli akékoľvek stopy po zanedbanosti.

Cítil, že je blízko k vyriešeniu tejto záhady, ale stále si nebol úplne istý tým, ako ďaleko môže počas svojho bádania zájsť. Bol ochotný riskovať čokoľvek, len aby mal možnosť priviesť ju späť, ale začínal si uvedomovať, že sa na celú záležitosť zrejme díva nesprávnym spôsobom.

Nesmelé zaklopanie na dvere ho na chvíľu vytrhlo z márnych úvah. Niekto sa zrejme rozhodol otravovať ho počas skorých ranných hodín.

Neochotne podišiel k dverám a prudko ich otvoril. Bol pripravený vyliať si všetku svoju zlosť na prvom človeku, ktorý sa rozhodol neuvážene vyrušovať nahnevaného profesora elixírov.

Pred dverami však nestál žiaden nespokojný študent, dokonca ani jeden z jeho kolegov. Prekvapene hľadel na tmavovlasého muža s nepoddajnými tmavými vlasmi a jazvou v tvare blesku.

"Čo tu chcete, Potter?" podozrievavo si premeral nečakaného návštevníka. Okamžite ho spoznal, aj keď sa nikdy v živote nestretli osobne.

"Nemyslím si, že smrťožrúti by mali zotrvať na tejto škole. Obzvlášť nie tí, ktorí sa držali bokom, kým ostatní umierali," drsne odvetil mladý muž.

"Vy ma vôbec nepoznáte! Neviete kto som, ani čo sa vlastne so mnou dialo. Tak sa láskavo zdržte akýchkoľvek poznámok! Riskoval som svoj život rovnako ako ostatní," nervózne odvetil Quentin.

"Môžem vedieť čo tu robíte? Vy nie ste zamestnancom školy," naschvál prešiel na inú tému, aby mu nedoprial ďalšiu možnosť spochybňovať jeho predošlé činy.

"Vždy o takomto čase chodím na hodiny Dumbledorej armády. Kolegovia vám natoľko nedôverujú, že sa to radšej rozhodli utajiť? Naozaj pozoruhodné," uštipačne poznamenal Potter.

"Nikto nesmie vedieť, aké sú moje skutočné zámery. Ani ty si do toho nemal strkať nos," trestajúca ruka silnejšie pritlačila hrot prútika na chladnú kožu. Postava zahalená do tmy sa pohŕdavo uškrnula. Okolo tela sa vznášal akýsi neprirodzený chlad. Temnota ho zahaľovala ako ten najjemnejší plášť. Vyzývavo hľadela na kľačiacu postavu.

"Prosím odíďte, ja nič neviem! Oklamali vás. Nič neviem," vystrašene hlesol chudý muž. Dlhšie svetlé vlasy mu padali do opuchnutej tváre. Bola poznačená strachom a bolesťou.

"Si slaboch. Zabúdaš, že všetky odpovede máš napísané na tvári. Myslíš, že tvojaobrana nemôže poľaviť? Skrývaš niektoré spomienky. Proti mne však nemáš ani najmenšiu šancu, mukel," mrazivý smiech zaznel z úst neľudskej bytosti.

"Nebudete používať moje meno! Som proti tomu, aby ste to robili. Nepatrím sem a nemám ani poňatia o tom, kto ste. Tak ma radšej nechajte na pokoji. Ja vám nemôžem uškodiť ani pomôcť," zúfalo sklopil zrak. Ešte nikdy neprežíval taký hrozný strach. Mal pocit, že hodina smrti sa nezadržateľne blíži.

Z rozbitého stolíka sa však zdvihol veľký kus dreva. Silno vrazil do útočníka a zasiahol ho na citlivé miesta. Postava sa zatackala a pustila prútik.

Svetlovlasý muž ho okamžite pritlačil k zemi. Chystal sa prezrieť si jeho pravú tvár.

"Otec, otec..." chrapľavo zašepkala Daphne. Ruky mala zložené tak, akoby v nich držala niečo ťažké. Horúčka ustúpila. Telesná teplota však klesala až príliš rýchlo.

Quentin podišiel celkom blízko k nej. Musel ju navštíviť, kým začne jeho prvá hodina. Nechcel sa vrátiť do svojho kabinetu, kým tam bude Potter. Riaditeľ rozhodol, že sa budú deliť o ten istý kabinet. Táto záležitosť poriadne zhoršila jeho náladu. Okrem toho bolo viac než jasné, že sa zdrží v škole najmenej tri týždne. Quentin nemal veľkú radosť z ich vzájomného pobytu v jednej miestnosti. Potter ho neustále vypočúval a nezastavil sa ani pred nepatrnými narážkami na jeho pôsobenie u smrťožrútov.

Opatrne položil bledú ruku na čelo svojej zverenkyne. Daphne bola úplne studená a zhoršovalo sa to. Ruky ostali visieť v akejsi neprirodzenej polohe.

"To snáď nie je možné! Si úplne studená a nikto ti nedal elixíry! Kde je tá prekliata sestra?" rozhorčene sa spýtal Quentin. Okamžite zamieril k stolíku, na ktorom boli pripravené lieky. Nebolo tam však ani jeden na zvýšenie telesnej teploty, lebo v poslednom čase mala skôr opačné problémy.

Daphne sa na tvári rozhostil spokojný úsmev. Bol úplne prirodzený, akoby sa vôbec nič nestalo.

"Mala si horúčku a teraz je ti zima. Možno by som mohol skúsiť urobiť menší pokus. Tvoju myseľ by nemalo ohroziť, ak sa opatrne pozriem, ako funguje," podišiel bližšie k nej a opatrne jej nadvihol obe viečka. Potreboval vidieť jej oči, aby mu to uľahčilo presun do myšlienok. Zhlboka sa nadýchol a nenápadne vyhŕkol: "Legilimens," cítil ako sa mu jej myseľ otvára bez väčších problémov. Vôbec nenarazil na žiadny odpor a to ho znepokojilo. Nebolo úplne prirodzené, aby podvedomie vôbec nereagovalo na prítomnosť cudzej mysle. Prechádzal vrstvami spomienok, ktoré nemohla prežiť, lebo to nebolo v ľudských silách. Zistil dôvod jej spokojného úsmevu. Jej myseľ mu naznačovala, že práve pomohla svojmu otcovi uniknúť pred nejakým neznámym nebezpečenstvom. To však nebolo prakticky vôbec možné. Telo sa vôbec nepohlo z postele. Nezachytil žiadne poškodenie, ani nezvyklé anomálie, ktoré by naznačovali nejakú duševnú poruchu. Myseľ mala úplne vyrovnanú a všetko fungovalo tak, akoby malo, a predsa to tie zvláštne spomienky jej mozog vnímal ako 100%-tnú realitu. Zapadali do jej mysle tak, akoby tie veci skutočne prežila v takej forme ako mu o tom rozprávala. Spomienky na halucinácie boli zvyčajne skreslené, plné strachu a roztrasené. Práve to vôbec nedávalo zmysel. Nevysvetľovalo to všetky tie ťažkosti.

Daphne, nič ti nie je. Preber sa.

Rozhodol sa vydať jednoduchý hypnotický príkaz. Cítil, že jej myseľ priaznivo reaguje na jeho prítomnosť. Výlet do jej mysle mu pomohol pochopiť, že aj keď pre ostatných je to duševná choroba. Jej mozog to považuje za úplne normálnu súčasť života. Pre ňu to nebolo žiadne ochorenie, len istý druh odlišnosti.

"Je mi zima," začul znásobený hlas svojej študentky. Daphne ho pevne objala, cítila akýsi čudný tlak, ktorý nikdy predtým nepoznala. Dotyk rúk prerušil spojenie ich myslí. Telo dievčaťa sa trochu triaslo, ale teplota akoby zázrakom opäť začala mierne stúpať. Udržiavala sa však na úplne prirodzenej hranici. Daphne sa usmievala, vyzerala uvoľnene a do tváre sa jej vracala farba.

"Prečo sa tváriš tak vážne? Stalo sa snáď niečo?" opatrne sa od neho odtiahla.

"Zavolám sestru, aby ťa dôkladnejšie prezrela," zahováral Quentin. Nechcel práve teraz odpovedať na takú zložitú otázku.