darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temných II: 7. kapitola Pokrvné puto
Cítila ako mu pravidelne bije srdce. Dýchal vzduch, jedol a trápil sa spolu s ňou. Rozoznala niečo pokrútené, čo ešte ani zďaleka nepripomínalo živú bytosť, citové spojenie bolo napriek tomu veľmi silné. Potreboval ju. Tak veľmi si želal, aby ho ľúbila.
„Mami, neopúšťaj ma…“ prosil ju. Nevyslovili to jeho pery, ale duša tej drobnej postavičky by nezniesla odmietnutie.
„Neopustím ťa,“ zašepkala Helen. Dieťatko sa upokojilo. Hrejivý pocit zaplnil jej vnútro. Nemôže ubližovať vlastnému dieťaťu. Ono za nič nemôže.
Obraz malého sa takmer rozplynul. Helen sa obzrela za seba. Stál tam Severus Snape a neveriacky hľadel na obraz dieťaťa, ktorý pred malou chvíľou pokrýval celú stenu…Pripomenulo mu to istú nepríjemnú záležitosť a ženu, ktorá ho zo slzami v očiach poslala dočerta.
„Pôsobivé kúzlo,“ zhodnotil chladne, „znamená to, že…“
„Môžeme sa pozhovárať niekde inde ?“
„Áno, iste,“ súhlasil Snape. Veľmi ho zaujímalo čo mu vlastne chce povedať. Medzitým z nej môže nenápadne vytiahnuť akú kliatbu použila na Ginny Weasleyovú.
Prechádzali po zadnej časti domu, kam väčšinou smrťožrúti nechodili. Bola plná pavučín a prachu. Nachádzali sa tam iba staré nepotrebné veci, ktoré nikto nepotreboval.
„Chceš to tajiť pred Temným pánom ? opýtal sa otvorene.
„Nebola som si istá, či som naozaj tehotná…chcela som mu to povedať, ale nemal čas…“
Snape tomu vôbec nerozumel. Čím dlhšie sa na ňu díval, tým viac pochyboval o tom, že by mohla byť vrahyňou. Pôsobila celkom normálne, a podľa neho bola pravým opakom Voldemorta.
„Si si istá, že je to JEHO dieťa ?“ nejako mu to nešlo do hlavy.
Helen rozhodne prikývla.
„Ak mi neveríš, niečo ti ukážem…“ Opäť začala komunikovať s dieťaťom. Jeho obraz sa objavil na starej skrini.
„Ja…myslím, že to nebude nutné.“
Helen ho chytila za ruku…Pocítil niečo neopakovateľné. Zrazu jasne videl oči toho malého stvorenia, rozhoreli sa na červeno… Pokrvné puto s Temným pánom bolo viac než jasné. Cítil to kdesi v hĺbke svojho srdca. Celkom zabudol, že sa chcel dozvedieť niečo o jej útoku na Ginny.
Keď večer šla za Voldemortom vedela, že mu musí povedať o dieťati. Prehltla hrču strachu, ktorá sa jej nahromadila v hrdle. Otvorila dvere a vošla do JEHO spálne.
„Som tehotná.“
Jeho červené oči sa trochu rozšírili, ale inak nepovedal vôbec nič. Ešte stále nezaujal konečný postoj k deťom. Niekedy ich chcel mať, inokedy nie. Spomenul si aj na Milana…ak by to bolo dieťa toho mukla čo by urobil ? Zabil by ju ?
„Zjavne aj ty pochybuješ, presne ako Severus, ktorému som to pred chvíľou povedala…on to už pochopil..“
„Pochybujem.
A nemám na to dôvod ? Čo ten tvoj humusák ? Boli ste spolu dostatočne dlho, aby…“
„Nie je ťažké určiť termín počatia a potom uvidíme.“ Voldemortovi neukázala kúzlo pokrvného puta. Hnevala sa, že jej neverí.
Žena z veľkými modrými očami a kolísavou chôdzou veľmi rýchlo vzbudila pozornosť smrťožrútov. Volala sa Sagria a bola to jedna z najlepších liečiteliek. Svoje schopnosti však nepoužívala v meno dobra, ale zla. Hovorilo sa, že dokáže zachrániť človeka na pokraji smrti…
Kedysi vraj bola veľmi krásna, ale všetok svoj pôvab vymenila za zvýšenie magických schopností. Neľutovala to. Ľudia sa jej báli a rešpektovali ju. To jej úplne stačilo.
Dlhé blond vlasy mala zaplatené do dvoch hrubých vrkočov. Vylúdila bezzubý úsmev a prekvapenému Malfoyovi strčila do ruky svoju tašku.
„Som Sagria a prišla som sem na žiadosť Temného pána. Najprv sa mi veľmi nechcelo, ale Severus, môj vzdialený synovec ma presvedčil.“
„Ja tu nie som nosič.“ oboril sa na ňu.
„Buď milý, lebo ti naskočia také hnusné vyrážky, že ťa ani tvoja mŕtva mater nespozná…“ zašepkala mu do ucha. Sagria rozhodne nedovolila, aby sa k nej niekto správal neúctivo.
„Baba sprostá, ty ma preklínaš ?“
„Nie, ešte nie. Keby sa tak stalo už by si tu nebol, cukríček.“ rozhodne vykročila po schodoch. Lucius je bol v pätách. Jeho ruka sa záhadne prilepila k taške a nohy šli samé od seba.
„Vidíš, že vieš byť aj užitočný…“
„Stará ježibaba, si škaredá ako noc,“ podpichoval ju.
„Mýliš sa. Krása je relatívny pojem. Mala som radšej ostať nádhernou blondínkou bez čarovnej moci ? Nikto nerešpektuje liečiteľku, ktorá nemá magické schopnosti. Bol to jediný spôsob a neľutujem to. Teraz som krásna, pretože som nezávislá a každého nepriateľa postavím hneď do pozoru…“
Lucius ju predbehol a otvoril jej dvere. Nechcel to urobiť, ale niečo ho tam násilím zatlačilo.
„Pekelná ženská.“
„Ďakujem, panáčik,“ vytrhla mu tašku a bez obáv zamierila rovno k Temnému pánovi.