4. kapitola Sila tvojho mena

nestíhačka, vkladať niečo iné. Táto kapitola bola napísaná už dávnejšie.

Ariadna a Nepomenovaný vyšli z knižnice cez tajnú chodbu, ktorú im ukázal majster. Museli sa veľmi ponáhľať, čakala ich dlhá cesta za originálnym prepisom zaklínadla, ktoré mohlo zmeniť pozíciu knižnice a trochu zmierniť vplyv školy.

Vôbec sa nestihla rozlúčiť s Benom. Vedela, že nabudúce keď sa stretnú ju už možno nespozná. Nemohla ho však vziať zo sebou. Pochopila, že musí rozvíjať svoje schopnosti. Ben sa narodil ako čarodejník, a to sa nedalo zmeniť. Radšej trochu zrýchlila, aby prestala zaostávať za svojim spoločníkom. Spoločne sa dostali na lúku, ktorá bola priam preplnená rôznymi ľuďmi. Vstúpili do úzkej budovy, ktorá mala nevýraznú sivú farbu, takmer splývala s okolitým svetom a nazývali ju stanica.

Chodba ich doviedla priamo k jednému z najpomalších, ale zároveň najbezpečnejších spôsobov čarodejníckej dopravy. Veterné lode, ktoré boli vytvorené z čistých kúzel bielej mágie sa zľahka vznášali tesne nad zemou. Ligotavé kotvy sa zakvačili do zeme.

Ariadna sa nechala viesť pomedzi cestujúcich, ktorý sa zrejme zišli z celého okolia. Netvorili ich len mágovia, ale aj obyčajní ľudia. Tento spôsob dopravy sa veľmi rýchlo udomácnil a pre všetkých bol nepochybne nezvyčajným zážitkom.

Nepomenovaný zamieril k pestrofarebným stánkom, ktoré boli rozložené do úplne rovnakých radov na okrajoch pristávacej plochy.

"Dobrý deň, dva lístky do Krajiny nemŕtvych..." bolo to údajne posledné miesto, na ktorompoznali to zaklínadlo.

"Prepáčte, pane, ale to nie je možné.

Do tej oblasti smú cestovať len čarodejníci a vaša spoločníčka je podľa mňa obyčajná, napriek svojmu oblečeniu," podozrievavo poznamenal bradatý čarodejník s úzkymi perami, ktorý mal na starosti prepravu do tejto časti Avedaru. Zrejme sa mu nepozdávala predstava, že obyčajný človek vkročí na miesto plné upírov a rôznych nočných stvorení.

"Som štátny čarodejník a mám právo zo sebou vziať kohokoľvek," ukázal mu prívesok zo symbolom Avedaru. Okolo názvu sa krútili symboly národov obývajúcich túto krajinu. Kruh, ktorý tvorili naznačoval rovnosť medzi všetkými. Napriek tomu, že situácia v krajine sa výrazne odlišovala od tohto symbolu mal stále veľkú dôležitosť a bol považovaný aj za symbol štátnych čarodejníkov, ktorý patrili k tým najkrutejším.

Každý Nepomenovaný musel dva roky povinne stráviť ako štátny čarodejník. Až keď si vybral meno, mohol si zvoliť či ostane medzi nimi alebo si zvolí inú cestu.

"V poriadku, nech sa páči prajem šťastnú cestu," podal mu lístky, až po zaplatení.

Ariadna si nespokojne premeriavala úradníka. Vôbec sa jej nepáčilo, že jej nechcel predať lístok. Považovala to zas dosť veľkú opovážlivosť zo strany čarodejníkov.

Nebála sa neznámeho sveta, skôr to považovala za dobrú príležitosť dostať sa aj na miesta, ktoré obyčajní ľudia uzrieť nesmú. Okrem toho chcela sa aktívne podieľať na hľadaní originálu zaklínadla.

"Musím uznať, že v istom zmysle má pravdu, je to pre teba veľmi nebezpečné, ale aj tak nemáš veľmi na výber. Pochybujem, že Orthak ťa nechá na pokoji, on nevie prehrávať, preto bude lepšie, keď sa na pár mesiacov stratíme z dohľadu ostatných štátnych čarodejníkov," stručne poznamenal Nepomenovaný.

Na veternú loď číslo päť sa nehrnulo veľa cestujúcich. Krajina nemŕtvych rozhodne nepatrila k obľúbeným rekreačným miestam. Nepomenovaný opäť musel ukázať svoj symbol, aby ich priveľmi dlho nezdržiavali pri magickej kontrole.

Ariadna sa celý čas obzerala okolo seba, ale dávala si pozor, aby náhodou príliš dlho nehľadela na niektorých mágov. Tí, ktorí nastupovali za nimi vyzerali dosť hrozivo.

Prešli po dôkladne vyleštenej palube a zamierili rovno do podpalubia. Nepomenovaný otvoril dvere vedúce do jednej z menších kajút. Namiesto malej stiesnenej izbičky ich očakával priestranný apartmán, ktorý skôr pôsobil ako menší obytný priestor. Vyzeralo to tam, ako u nich doma. Tak útulne, čisto a pohodlne. Jedine postele boli trochu zvláštne. Boli to hojdacie siete, ktoré sa jemne hompáľali nad zemou. Neboli o nič prichytené, zrejme ich tak udržiavali kúzla.

"Štátni čarodejníci majú vždy trochu lepšie miesta. Toto je jedno z tých výhodnejších. Ak by si náhodou bola hladná stačí povedať. Mám šťastie, že si tu so mnou. Inak by sa to tu opäť zmenilo na nejakú magickú čitáreň. Ja nemám v mysli takéto príjemné obrazy," ochotne sa usadil do kresla a vzal si z police nejakú neoznačenú knihu. Našiel v nej jedálny zahrnutý pomerne zložitý jedálny lístok.

Ariadna si opatrne prisadla k nemu. Ten obraz v nej vyvolal spomienky na domov, ktorý jej už možno nikdy nebude patriť.

Opatrne sa prechádzala po palube. Vdychovala čerstvý ranný vzduch a pevne si pritískala k telu hrubší kabát. Vo vrecku ju ťažil zmenšený meč. Vždy sa vrátil k svojmu majiteľovi, aj keby ho niekedy stratila nebola možnosť, aby ho opäť nenašla pri sebe. Bez neho by sa cítila až príliš bezbranná. Bol to dar od otca, ale napriek tomu si ho nesmierne cenila. Prečo nemôžem byť taká pokojná ako on? Ako je možné, že dokáže potlačiť všetky svoje pocity? Mne sa to nikdy nepodarí.

Opatrne ho vytiahla a okamžite nadobudla pevný postoj. Ranné precvičenie bojových zručností rozhodne mohlo len dopomôcť k tomu, aby prestala v sebe dusiť ten neovládateľný hnev. Celú noc sa zmietala v snoch, ktoré vôbec neboli príjemné. Neustále počula hlasy tých, ktorý ju nemilovali natoľko, aby sa s ňou nepokúsili obchodovať.

Predstavila si tváre svojich adoptívnych rodičov. Tých klamárov, ktorí celý čas mlčali. Tak ich vnímala a nemohla sa zbaviť hroznej túžby nechať ich trpieť, zabudnúť na všetky zaklínadlá a už nikdy nevidieť ich tváre. Jedna časť jej osobnosti im chcela za každú cenu pomôcť a pozhovárať sa s nimi. Vypočuť si aj ich verziu, tá druhá by však bola najradšej keby mohla na všetko zabudnúť.

Meč zľahka presvišťal zvukom. Narazil do neviditeľného protivníka zosobňujúceho tie najhoršie pocity.

Neľúbite ma tak, ako ja vás. Mali ste mi už dávno povedať, aby som odišla. Prečo ste ku mne boli takí milí?

Prudko sa obrátila a zabodla čepeľ do pomysleného protivníka. Pár krát sa rýchlo otočila, jej pohyby pripomínali akýsi zlovestný tanec.

Mágovia boli ešte stále zavretí vo svojich kajutách. Ľahostajní voči všetkému čo sa dialo. Veterná loď bola riadená pomocou myšlienok jej kapitána. Nemuseli sa vôbec namáhať, aby si všímali kam vlastne cestujú.

Slzy zmáčali celú tvár, rovnomerne stekali po lícach. Nemohla ich zastaviť, ani keby chcela. Meč v jej rukách sa pohyboval čoraz opatrnejšie. Pretože, cez slzy takmer nevidela inštinktívne spomalila svoje pohyby.

Nechceli ma. Ben bol dôležitejší. Samozrejme, ich vlastné dieťa... mňa pokojne chceli vymeniť.

"Ariadna," začula hlas, ktorý znel ako vyslobodenie z tej najhoršej temnoty.

"Môžeš ma na chvíľu nechať o samote. Necítim sa dobre," ledva vládala rozprávať.

Nemohla sa naňho hnevať, aj keď práve on im poskytol možnosť uzavrieť takú dohodu. On však z istého dôvodu chcel byť s ňou. To úplne stačilo, aby k nemu mohla nadobudnúť určitý vzťah.

"Nemáme veľa času, blížia sa sem. Nemali ísť touto trasou, ale zrejme ich niečo prilákalo do tejto oblasti. Musíš sa vrátiť dovnútra,"pokojne odvetil Nepomenovaný. Pomocou krátkych gest okolo seba vytvoril zelenkastú hmotu, ktorá sa vznášala tesne nad ním. Bola to len veľmi slabá ochrana, ľudským okom viditeľná.

Z kajút vybiehali cestujúci, dokonca aj kapitán, riadiaci mág s dlhšou čiernou bradou sa pripojil k malej skupinke.

"Nerozumiem, čo sa sem vlastne blíži?" opýtala sa podráždene. Meč držala pevne v ruke, stále v obrannom postavení.

"Pár dospelých Nungulov, sú poriadne obrovskí, naozaj by bolo lepšie, keby ste sa stiahli. Obyčajní človek si s ich jedom neporadí," varovne odvetilkapitán.

"Nikam nepôjdem. Nemali by ste ma stále podceňovať. Človek sa dokáže zaobísť aj bez mágie," odvrkla nahnevane. Nebola o tom úplne presvedčená, ale nechcela, aby ju stále brali ako príťaž.

"Ariadna, mala by si radšej..." ustarostene poznamenal Nepomenovaný. Pre ľudí boli tieto stvorenia neviditeľné. Mohli ich pozorovať len pod slabými ochrannými štítmi. Bolo priam nemožné, aby zacítili osobu, ktorá nedisponuje magickými silami.

Chcela niečo povedať, ale vôbec sa nevládala pomôcť. Niečo ostré prešlo cez jej oblečenie. Pazúr takmer okamžite prenikol cez kožu. Zahnala sa mečom a poradilo sa jej odťať kúsok z toho neviditeľného stvorenia. Cítila ako ju niekto pritiahol bližšie k sebe. Počula hlasy ostatných mágov, nepríjemný vrzgot a rev tých stvorení. Na meči mala krv a čosi drobné ležalo pri jej nohách.

Zmocňovala sa jej nepríjemná bolesť, ale napriek tomu pevne držala meč a podarilo sa jej znovu zasiahnuť jedno z neviditeľných stvorení. Pod magickým štítom sa črtali nie veľmi jasné siluety postáv pripomínajúcich ľudské bytosti. Levie hlavy neustále revali na mágov a pokúšali sa ich zasiahnuť svojimi končatinami, z ktorých pravidelne kvapkal jed. Okolo citlivej časti tela mali omotané bedrové zásterky a oblečenie sa ani nedalo nazvať ľudským odevom. Boli to len potrhané zvyšky látok, zaschnutej krvi a zvláštneho pachu, ktorý sa z nich šíril. Ariadne pripomínal zápach vychádzajúci z neumytých záchodov. Ich šupinaté telá príšerne smrdeli.

Mágovia boli rozostavení po palube a útočili na nich zväčša slabými zaklínadlami, ktoré nemali veľký dosah na telá Nungulov. Jedine meč narobil väčšie škody, dvaja jedinci, nariekali od bolesti a držali sa len v kruhu svojich súkmeňovcov, ale neútočili. Zjavne ich poriadne prekvapilo, že dievča nebolo až takým ľahko zvládnuteľným predjedlom.

"Prečo na nich neútočíte inými zaklínadlami?" poriadne ju bolel chrbát a chcela to mať čo najskôr za sebou. Musela sa poriadne oprieť o mladého mága, aby sa vôbec dokázala udržať na nohách. Jed prúdil v jej tele a spôsoboval dosť veľké utrpenie každému svalu.

"Ich papule pohlcujú silnú mágiu. Každé silnejšie kúzlo im pridá energiu. Nemôžeme sa ich zbaviť rýchlo. Ty sa hlavne drž pri mne," zasyčal jej do ucha. Druhou rukou práve vyslal zaklínadlo na Nungula, ktorý mu zamýšľal urobiť poriadne veľkú dieru do hlavy. Rukou sa dotkol jej zranenia a na chvíľu pridal trochu energie na miesto smrteľného zranenia. Vedel, že ich jed je veľmi nebezpečný a nemá veľa času, aby mohol pre ňu niečo urobiť. Pevne zatlačil na zranené miesto. Ariadna vykríkla od bolesti. Bolo to priam neznesiteľné. Rana sa dočasne uzavrela a pôsobenie jedu spomalila mágia, ktorá jej prúdila do žil. Tento pohyb ho na chvíľu rozptýlil. Nevšimol si ďalšieho útočiaceho tvora. Všetci mágovia mali plné ruky práce, bolo ich viac než očakávali.

"Daj nám pokoj," nahnevane vyprskla Adriana a namierila ostrý hrot na krk tej bytosti. Deti z Avedaru boli vychovávané inak. Ich výcvik im nedával možnosť zaváhať ani v takýchto situáciách. Nungul si začudovane premeral tú nezvyčajnú dvojicu. Dievča bolo ochotné ho zabiť, ak sa pokúsi narušiť ich obranu. Hneď mu bolo jasné, z ktorého kraja pochádza.

"Človek, ktorý chráni mága. To som v našom svete nevidel už pekných pár storočí. Možno ešte máme nádej, ale ten, ktorý prináša svetlo nás môže vohnať aj do večnej tmy," s námahou prehovoril ľudskou rečou. Opatrne opustil palubu lode. Ostatní prerušili boj a nasledovali ho. Chvíľu sprevádzali veternú loď, ale napokon sa im úplne stratili z dohľadu.

"Je medzi vami nejaký schopný liečiteľ?" opýtal sa Nepomenovaný. Ruku stále držal na jej rane, aby z nej zas nezačal prúdiť jed, ale vedel, že takáto liečba vôbec nebude stačiť.

Mágovia odmietavo pokrútili hlavou. Ani jeden z nich jej nechcel pomôcť. Rozišli sa do kajút a nechali ich stáť na palube, akoby sa ich to vôbec netýkalo.

"Kam idete? Toto sa týka aj vás," vyprskol nahnevane. Na malú chvíľu sa zahanbil, že patrí k nim. On vedel, že ich mysle sú prázdne a úplne bez ľudských pocitov. Boli len ako žijúce a dýchajúce stroje. Otroci vlastnej márnomyseľnosti.

Nepomenovaný vedel, že chýbalo len málo a aj on patril k tým bezohľadným stvoreniam. Len niekoľkominútová spomienka mu bránila zaujať k obyčajným ľuďom rovnaký postoj.

Tiež ho učili, že ľudia sú len bábky, s ktorými môže pokojne manipulovať. Mnohé magické knihy ich prirovnávali k ľahko ovládnuteľnému stádu. Mágov vyzdvihovali na vyššiu úroveň. Oddeľovali ich od ľudí a ich života tak pevne, že v ich radoch zanikla akákoľvek ohľaduplnosť. Zabudli, že to všetko sa učili, len kvôli tomu, aby mohli chrániť svet pred magickými hrozbami z iných dimenzií. Prapôvodný základ ich učenia sa stratil už dávno. Vymazali ho zo všetkých učebných osnov. Nikto už nevedel, že ich mágia existuje len preto, aby mohli pomáhať ľuďom a udržiavať rovnováhu medzi svetmi, ktoré ich obklopovali.

"Nechajú ma tu. Ako môžu niečo také urobiť?" zašepkala zdesene.

"Oni už dávno nie sú ľudia, Ariadna. Neostalo v nich nič, preto sa chcem od teba učiť. Jedine, tak zistím, ako sa stať opäť človekom. Neboj sa bude to v poriadku. Vezmem ťa dovnútra a niečo s tým urobíme," ľutoval, že sa viac nevenoval liečiteľstvu. Tento odbor ho však vôbec nebavil a mágovia sa už dávno nešpecializovali na liečenie ľudí.

Pomohol jej vrátiť sa do ich kajuty. Stále jej pridržiaval ruku na chrbte. V jeho mysli prebiehal zápas medzi niekoľkými alternatívami. Ariadna zatiaľ leštila svoj meč a zbavovala ho nepotrebnej krvi.

"Ak chceš byť človek, mala by som ťa nejako volať. Tento zvláštny stav bez mena, nie je ktovieako príjemný. Viem, že je to vaša tradícia, ale mne by sa viac pozdávalo, keby si už nebol len jeden z mnohých Nepomenovaných," nechcela sa zamýšľať nad tým, že o pár minút to už pre ňu vôbec nemusí byť dôležité.

"Možno by si mi mohla vymyslieť meno. Nikto okrem teba ho však nesmie poznať a nebudeš ho používať, keď budú na s nami ostatní mágovia. Za normálnych okolností by ma to mohlo ohroziť, ale tentoraz to nebude až taký problém. Ak chceme dosiahnuť, aby v tvojom tele už nebol jed, musím ti dať nepatrnú časť svojej životnej energie. Budem kvôli tomu pár dní trochu chorý, ale myslím, že to je tá lepšia možnosť. Pokúšať sa o nejaké experimenty s mágiou by nebolo vôbec vhodné. Nie som si natoľko istý, čo by to s tebou urobilo," voľnou rukou si zamyslene prešiel po tvári.

"Dobre, urobme to. Hlavná vec, že ma to vylieči," rýchlo súhlasila Ariadna. Začínala opäť pociťovať nepríjemné bolesti.

Mág mierne sklonil hlavu a začal si pre seba mrmlať slová, ktorým nerozumela. Zariekadlá patrili k starším typom mágie a zvyčajne to boli veľmi mocné zaklínadlá z nezrušiteľným dopadom na všetkých zúčastnených.

"Prezraď mi moje tajné meno," mágove oči nadobudli zlatistú farbu. Pevne ju objal a nechal časť svojej sily prúdiť do jej tela. Nechápal, prečo to vlastne robí, ale cítil, že to má niečo spoločné z jeho predchádzajúcim životom. To dievča mu niekoho pripomínalo a až teraz si uvedomil, že do tej oblasti šiel zámerne. Chcel si zo sebou vziať niekoho z Avedaru. Nezdalo sa mu to už vôbec náhodné.

"Alexander, to sa mi páči, je to celkom pekné," odvetila zmätene. Do jej očí prúdilo svetlo, ktoré v nej vzbudzovalo zvláštne pocity. Celá duša sa chvela, v očakávaní niečoho nového. Zaplavilo ju množstvo protichodných emócií, cítila na tele príjemné teplo.

Bolo jasne vidieť, že mu to spôsobuje dosť veľa nepríjemných pocitov. Na tvári sa mu zračil odpor voči dotykom. Myslel si, že ho dokázal úplne prekonať, ale takáto prílišná blízkosť bola ešte stále nad jeho sily.

"Už len chvíľu, hneď to bude,"začal sa mierne triasť, ale nepovolil zovretie. Nebolo vhodné tak rýchlo prerušovať liečbu.

Vložil ju do hojdacej siete bez toho, aby prerušil kontakt a sadol si na zem. Cítil ako sa energia v ich telách postupne vyrovnáva.Ariadna mu tiež niečo dala, spätná väzba v ňom takisto vyvolala únavu.

"Pustite ma odtiaľto! Chcem sa vrátiť domov!" tmavá silueta chlapca sa zúfalo snažila dostať z obrovskej svetelnej gule. Videl ako jeho telo strkajú do akéhosi liehového odvaru a zakladajú do obrovskej schránky pripomínajúcej ulitu.

Zúrivo búchal päsťami do magického obalu. Na rukách cítil nepríjemné pálenie. Všetku mágiu sveta by v tej chvíli vymenil za svoju slobodu.

"Pomóc, prestaňte. Nechcem tu ostať!"zúrivo sebou zmietal. Počul ďalšie hlasy detí, ktoré nariekali podobným spôsobom.

Po lícach sa mu kotúľali slzy bolesti, cítil ako ho opúšťajú spomienky. Nebolo to však príjemné, každá z nich sa zdala z jeho mysle veľmi ťažko. Kričal čoraz hlasnejšie a celá jeho duša sa proti tomu bránila.

"Ariadna! Mama, otec, nenechávajte ma tu!" ich obrazy v jeho mysli bledli, ale dialo sa to veľmi pomaly. Napokon v ňom už neostalo takmer nič z jeho predchádzajúceho života, spomienky stratili svoju dôležitosť. Stala sa z neho prázdna nádoba, bez akýchkoľvek pocitov.