2. kapitola Uväznená

pôvodne mala byť kapitola, až cez víkend, ale dostala som sa k tomu dnes tak to sem hádžem dnes.

"Nemusím vám nič vysvetľovať. Nie je možné, aby ste mi tu kládli akékoľvek otázky. Môžete ma tu pokojne zdržiavať, ale tým sa nič nezmení. Ja nie som Kira," podvedome sa striasla. Nedalo by sa povedať, že mala možnosť vlastniť zápisník dlhšie než jednu hodinu. Tých štyridsaťdva minút si vždy neskutočne vyčítala. Nechala sa unášať svojimi citmi... Prestala používať rozum a srdce by jej možno poskytlo nejakú inú odpoveď keby nemala v rukách ten zápisník.

Naklonil sa bližšie k stolu a pomaly odložil čokoládu.

"Možno nie ste, možno ste. Je dosť ťažké to posúdiť práve teraz, keď držím v rukách tieto dve pozoruhodné zápisníky. V jednom z nich je dokonca vaše meno aj podobizeň. Mali ste byť už dávno po smrti. Ako je možné, že sa teraz môžeme rozprávať? Existuje snáď dohoda, o ktorej zatiaľ nič neviem?" opýtal sa chladne.

"Vám by to malo byť už dávno jasné. Vaše meno takisto bolo v zápisníku a ste tu so mnou. Čo si mám o tom myslieť? Povedzte mi, ako ste im unikli?" opýtala sa posmešne. Podvedome siahla po čokoláde, ktorá bola na stole.

"Smiem?" opýtala sa zmierlivo. Nemala čas na dlhé debaty, potrebovala sa dostať von z toho nepríjemného väzenia. Čokoláda mohla možno zmierniť jej hnev a značne vylepšiť náladu.

"Nedá sa to opísať slovami a tentoraz sa aj moje vysvetlenia medzi sebou prelínajú. Nie je ľahké nájsť jednoznačnú odpoveď. Logicky nemôžem vysvetliť svoju terajšiu existenciu a vôbec netuším, akým spôsobom som sa sem vrátil. Ak mi odpoviete na moju otázku, môžete si trochu vziať. Inak sa mojej čokolády v žiadnom prípade nedotýkajte," spôsob akým s ním debatovala sa mu vôbec nepozdával. Mal dojem, že sa už dávno poznajú, že sa niekde stretli, ale nedokázal si spomenúť, kde to presne bolo.

"V poriadku odpoviem vám, ale neviem, či vám to bude stačiť.

Tam vonku sa niečo deje a vy si to veľmi dobre uvedomujete. Rovnováha síl sa porušila, a preto sme tu. Zápisník nás nemôže vziať späť, lebo naše mená sú už v ňom. Viac vám k tomu nemám, čo povedať. Nie som vinná z týchto zločinov," v ústach pocítila sladkú chuť čokolády. Zbožňovala sladkosti a vždy si ich dopriala, keď bola nervózna.

"Mňa by skôr zaujímal Zápisník života. Kto vám ho dal alebo chcete poprieť aj to, že vám patrí?" opýtal sa rozvážne. Ľutoval, že čokoládu zložil na stôl, vyzeralo to tak, že čoskoro príde aj o posledný kúsok.

"Nie je môj, ja som ho nevyrobila ani nekúpila. Mali by ste skôr takto spovedať Ryuuka, on je vždy vo všetkom zainteresovaný," ledva potláčala nervozitu. Zápisníka života by sa nemal pridlho dotýkať. Mohol by zistiť, že existuje ďalší vykonávateľ, oveľa mocnejší ako ona, ale takisto aj nebezpečnejší. Nikdy ho nestretla a nepoznala jeho meno. Odhalenie tejto osoby však mohlo priniesť len zbytočnú paniku.

"Už som si myslel, že ma nespomenieš, Sae. Bol som zvedavý ako zareaguješ na naše dnešné stretnutie. Poslúchneš svoju ľudskú stránku alebo budeš hovoriť o všetkom, čo sa dnes stalo? Som zvedavý, veľmi zvedavý ak to môžem takto vyjadriť. Prevládne krvilačnosť Kiry nad srdcom vykonávateľky?" obrátil sa k L a posmešne sa uškrnul. Dráždil ho už len pohľad na osobu, ktorá už dávno mala byť niekde inde. Mimo behu tohto sveta.

"Nie som Kira a nenesiem zodpovednosť ani za Zápisník smrti. Nepatrí mi. Jediný pravý majiteľ je tu s nami," obrátila sa späť k zhrbenej postave.

Pocítila nepríjemné vibrovanie kdesi vo vnútri svojej mysle. Niekto prebral kontrolu nad jej perami tak rýchlo, že nestihla vykonať žiadne obranné opatrenia.

Nechaj ma hovoriť a o nič sa nestaraj. Ako je možné, že si im tak rýchlo vletela do pasce? Varoval som ťa a ty si ma zas neposlúchla.

"Moja priateľka Yuiko Mitchigo, vlastní zápisník. Vypadol z jej tašky... Ten druhý nemá nič spoločné so zabíjaním... Pomocou Zápisníka života nemôžete nikoho zabiť, neprináša smrť," chcela zabrániť tomu, aby využíval jej hlasivky, ale pomaly nad tým strácala kontrolu.

Prestaň! Vypadni z mojich myšlienok. Veď Ryuuk na takúto hru nepristúpi. Poprie to, čo som povedala. Aj môj zápisník za určitých okolností môže spôsobiť smrť.

V duchu sa hádala s druhým vykonávateľom. Mohli spolu komunikovať prostredníctvom myšlienok.

Nemôže hovoriť o Zápisníku života. Skrátil by si tým svoju vlastnú existenciu. Len mi dovoľ to dokončiť.

Vôbec nepočula svoj hlas. Vedela, že rozpráva, ale nemala čas zaznamenať celú konverzáciu. Využil momentálnu slabosť jej tela nato, aby sa dostal až príliš blízko.

On ťa pustí, ale bude ťa sledovať. Načo si vlastne myslela? Prečo si ju nezastavila, hneď ako si zbadala zápisník?

Sae len veľmi ťažko opäť získala kontrolu nad svojou mysľou. Bála sa druhého vykonávateľa.

"Tento zápisník slúži na obmedzenie moci bohov smrti, preto sa nositeľov týchto zápisníkov zvyčajne snažia zničiť. Tak sa aj moje meno dostalo do Zápisníka smrti. Naším cieľom je obmedziť počet vlastníkov Zápisníkov smrti. Ak by totiž aj naďalej pribúdali ľudský nositelia zápisníkov, mohlo by sa stať, že dôjde až k prílišnej redukcii populácie. Noví nástupcovia Kiru, vraždia len tak pre zábavu. Už sa to netýka len zločincov, zomierajú nevinní ľudia, dokonca aj malé deti. Myslím, že to začne byť dosť veľký problém," nepochyboval o tom, že on by bol dobrým spojencom v boji proti súčasným nositeľom zápisníka. Spomínala si na energiu, ktorú vyžarovala jeho duša, aj keď on o tom už nemal ani poňatia. Uviazol niekde medzi viacerými ťažko pochopiteľnými nadzmyslovými priestormi a nedokázal sa dostať na miesto, ktoré ľudia nazývajú mnohými menami.

"Preskúmam ho úplne celý a overím si vaše tvrdenia. Zatiaľ ostanete v tejto budove, nebudete v cele, lebo si nemyslím, že je to zatiaľ nutné. Jedna z horných izieb vám bude nepochybne stačiť. Kým sa celá záležitosť neprešetrí, ostanete pod policajným dozorom," odvetil chladne.

Sae sedela vo svojej pridelenej izbe, vyzeralo to tam veľmi pekne a útulne. Napriek tomu už takmer tri dni nevzala nič do úst, nespala a nedokázala ani vykonávať žiadnu inú činnosť. Len sedela na stoličke a pevne sa pridržiavala operadla.

Myslela na chlapca, ktorý o pár dní pocíti silnú bolesť. Zrúti sa možno v škole, možno pred svojou matkou alebo jednoducho umrie počas cesty z tréningu.

Vždy, keď privrela oči, predstavila si jeho tvár najprv krásnu a plnú života a potom bledú zápasiacu v smrteľných kŕčoch. Nechcela, aby Mairo odišiel. Nedokázala by už nikdy vkročiť do ich domu, ak by mala vidieť smútok na tvárach rodičov, ktorý ešte ani nevedeli, že aj ich druhý syn bude musieť opustiť rodný dom.

Nervózne vzala do rúk pohár a napila sa aspoň, aby zahnala smäd. Roztrasene si ho priložila k perám.

Najhoršia bola možnosť, že ho môže zachrániť, ak obetuje niekoho iného. To však urobiť nedokázala. Nemohla vziať tú vec do svojich rúk bez toho, aby niekomu spôsobila bolesť.

Schúlila sa do klbka a pustila pohár. Pár kvapiek dopadlo na dlážku, ale inak nenastal žiadny väčší pohyb. Pohár ostal visieť vo vzduchu a vrátil sa na svoje pôvodné miesto.