4. kapitola

Môj pes ležal na posteli. Uši mal smutne zvesené a miska s potravou bola nedotknutá. Vďaka tým nepríjemným žalúdočným ťažkostiam som si vôbec nevšimla, že prestal prijímať potravu. Zrejme to spôsobil môj bytostný kontakt so záchodom.

"Okamžite zlez s tej postele. Ako je možné, že si sa zas ničoho nedotkol?" nahnevane som si ho premerala. Nič hrozné sa mi predsa nestalo. Nemal dôvod trucovať len kvôli tomu, že som sa mu nemohla dlhšiu dobu venovať.

Namrzene zdvihol hlavu, zakňučal ako šteňa dožadujúce sa pozornosti svojej matky.

Posunul sa na posteli.

"Viem, mala som ťa aspoň na chvíľu uhryznúť, ale nemohla som sa v takom stave kŕmiť. Tak sa už na mňa nehnevaj. Hneď svoju chybu napravím," bol zvyknutý na tie uhryznutia a potreboval ich aj z iných dôvodov. Tým, že sa doňho zahryzla sa do jeho tela dostávala látka, ktorá mu predlžovala život a zvyšovala jeho fyzické aj duševné schopnosti. To bolo aj dôvodom zákazu vzťahov s mágmi. Obyčajní ľudia na uhryznutie reagovali len strachom a zhnusením. Zvyčajne dobrovoľne nesúhlasili, aby ich niekto využíval ako občasnú potravu. Na nich nemala táto sila žiadny vplyv. Mágovia však vďaka takémuto kŕmeniu mohli zvýšiť svoju moc. Preto im už od malička vštepovali, že si majú udržiavať odstup. Posledný takýto vzťah takmer skončil zotročením celého sveta a zneužitým priveľkej magickej moci. Príbeh o tom vzťahu však bol mágom vysvetľovaný iným spôsobom. Všetky knihy boli prepísané tak, aby nikto nepochyboval o tom, že Cruorovia potrebujú mať nad sebou kontrolu, ktorá by držala ich túžby na uzde tak, aby všetko ostalo bežným obyvateľom známe len v rámci legiend a povier. Oni sa to mágom nesnažili objasniť. Bolo lepšie držať si ich od tela a vyhnúť sa zbytočným problémom.

Zložila som mu obojok tak, aby mi neprekážal. Chcela som to urobiť čo najšetrnejšie. Nebola som hladná až tak veľmi, ale on to zjavne potreboval viac než ja.

"Trochu sa mi krúti hlava, ale snáď mi to pomôže. To bude asi od tej tabletky, ktorú som vzala, aby som sa mohla objaviť na dennom svetle," čakala ma dôležitá úloha, ktorá sa našťastie netýkala mojej sestry. Nebola som ju navštíviť a jej vystúpenie z našich radov som trochu pozdržala. Nepáčilo sa mi viacero vecí a jednou z nich bol jej zvláštny prístup. Po prebudení vôbec nebola nešťastná zo smrti svojho partnera. Bezstarostne nasala svoju dávku krvi a vypýtala si ďalšiu. Dokonca ani slovkom nespomenula svojho syna. Vedela som to od pracovníka z Úschovne, ktorý mi zavolal, hneď ako sa dala do poriadku. Nemohla som s ním dlho hovoriť, lebo som sa cítila príšerne, ale začínala som mať taký nepríjemný pocit, že to všetko spolu súvisí. Jej žiadosť, manželova smrť a takisto aj príchod Viktoriána. Nesedelo mi to z jednoduchého dôvodu. Viktorián prichádza medzi nás len vtedy, ak má z toho nejaký osobný prospech. Okrem toho sa ešte nikdy nenechal tak ľahko prichytiť pri čine.

Práve kvôli tomu som sa rozhodla zájsť za Umelkyňou. Domov dôchodcov nepatril k miestam, ktoré ma ktovieako priťahovali. Tá osoba mi však mohla niečo naznačiť a pomôcť mi trochu sa vtom zorientovať. Okrem toho ma telefonicky požiadala, aby som pre ňu vyzdvihla čerstvú dávku krvi.

"Teraz sa nehýb, Kerb," napomenula som ho. Bol príliš netrpezlivý a trochu viac sa vrtel. Nechcela som mu nejakým nedopatrením spôsobiť vážne zranenie. Musela som krotiť divokosť, ktorá sa ma zmocňovala vždy, keď som ho chcela uhryznúť. Bol to stále ten istý vražedný impulz, ktorý sa museli všetci udržať na uzde. Prestával byť pre mňa dôležitý ako živá bytosť a stával sa len zdrojom mojej sily. Ľudia zvyčajne vravia, že tento pocit je odporný a vytvára z nás tie rozprávkové príšery z legiend. Pre nás je to však rovnaký pocit, ako keď si niekto z ľudí dá na obed kura.

Poslúchol ma. Ostal nehybne ležať. Pokojne čakal na svoj údel. Videl ako sa moja tvár mení a prebúdza sa v nej ten nadpozemský pocit blížiaceho sa nasýtenia.

Zavŕzganie vchodových dverí prerušilo čaro neobyčajnej tej chvíle. Bleskurýchlo som sa otočila k dverám. Nikto k nám nechodil. Ani cez deň a už vôbec nie v noci. Zvyčajne som zabúdala zamykať dvere a toto bol zrejme dôsledok mojej kolosálnej nezodpovednosti.

Telo sa zatackalo a spadlo na zem. Ten muž vôbec nevyzeral zdravo. Mal celkom peknú tvár, v krvi som cítila nejaké nebezpečné ochorenie. Mal vysokú mohutnú postavu a bol dosť silný napriek tomu, že zrejme pociťoval veľké bolesti.

"Kto ste?" opýtala som sa stručne.

Kerb tlmene zavrčal. Koža na krku sa mu mierne naježila, čím dal jasne najavo, že mu táto návšteva prekáža.

Niečo mi pevne stislo hrdlo. Po chrbte mi prechádzali drobné elektrické výboje. Môj návštevník bol mág. To ma veľmi nepotešilo. Dokonca utŕžil aj pár poranení. Bolo mi jasné, že zrejme patrí k odporcom. Väčšina mágov sa zmierila s tým, že žijeme v blízkosti ľudí. Boli však aj takí, ktorí to nedokázali prijať. Takisto sa nezmierili s likvidáciou zaklínadiel čiernej mágie. Tieto záležitosti väčšinou vynechávali s kníh a mágovia sa ich bežne neučili.

"Pomôžeš mi. Zbavíš ma môjho utrpenia," odvetil nenávistne. Nevšímal si bojový postoj môjho psa. Zrejme by ho dokázal veľmi ľahko zmiesť z cesty.

"Viete, že to nejde. Ja nedokážem liečiť. Cruorovia takú schopnosť nemajú," zachripela som. Rozprávanie mi v tej chvíli pôsobilo hotové muky. Ostať ticho by však znamenalo, dať mu priestor na ďalšie nepríjemné rozhodnutia.

"Nie, tak som to nemyslel. Zbavíš ma bolesti, ktorú mi prináša tvoja existencia," pevne stisol päsť. Toto gesto zvyšovalo tlak na moje telo. Mala som pocit, akoby ma chcelo niečo zvnútra rozložiť. Kerb sa ho pokúšal zastaviť, ale nemohol sa k nemu vôbec priblížiť.

Nejaká sila ma zbavila toho nepríjemného bremena. Mág vrazil do steny a ja som sa takisto vzniesla do vzduchu. Dopadla som na niečo mäkké. Mala som taký čudný pocit, akoby som náhle cítila dych ďalšej bytosti. Niekto ma držal a bol až priveľmi blízko.

"Je možné, že si ja budem priať, aby si zmizol. Neviem, o čo sa pokúšaš, ale nevyjde ti to. Spamätaj sa už konečne! Nikto ťa nebude donekonečna obhajovať. Vladimírov hlas mi v tej chvíľu znel ako tá najpríjemnejšia hudba. Hneď som zabudla na zážitok s mŕtvymi. Tentoraz som bola rada, že sa objavil tak rýchlo.

"Ty nemáš právo na mňa zvyšovať hlas. Nepoučuj ma, bratranec. Nečakal som, že práve ty budeš na ich strane," odvetil posmešne.

Vladimír ma rýchlo zložil na gauč. Bolo mi jasné, že to oslovenie ho skôr rozzúrilo, ako potešilo. My sme nemali poznať ich rodinné väzby.

"Vypadni!" vyhŕkol zlostne. Začínal strácať trpezlivosť. Okolo neho priam neúnosne narastala magická energia. Chcel, aby sme to videli. Zrejme nemal v úmysle mu ublížiť a snažil sa ho v poslednej chvíli odhovoriť od súboja pomocou jasnej ukážky svojej sily.

"Tak rýchlo sa ma nezbavíš. Odídem, až keď bude mŕtva. Všetci, ktorí sú ako ona musia zomrieť..." vystrel ruky tak rýchlo, že si to ani jeden z nás nestihol uvedomiť. Jeho kúzlo ma dosť oslabilo a nemohla som sa stále poriadne hýbať. Niečo letelo priamo ku mne a bolo to čoraz bližšie. Bolo to však len svetlo. Trochu to pálilo, keď sa odrazilo od ochrannej bariéry, ktorú stihol predo mňa postaviť Vladimír.

"Dosť bolo hier. Si zatknutý, Igor. Za porušovanie mieru a vniknutie do cudzieho domu," nemienil s ním ďalej strácať čas.

"Môžeš ma zavrieť, ale to ti nepomôže. Ja sa vrátim a začnem od tvojho územia, aby si pochopil..." napriek tomu, že ho svetlo, ktoré on sám vyslal zviazalo do pevnej siete, stále sebou zlostne hádzal. V očiach sa mu odzrkadľoval hnev. Neprestal ho ani na chvíľu provokovať. Prial si smrť, ale nikto z nás nemal právo mu to želanie splniť.

Pomaly som vstala a zamierila k nemu. Nemohla som zniesť toľko nenávisti. On mohol okúsiť našu pozornosť len vďaka tomuto pocitu. Vždy sme sa snažili, aby nás mágovia rešpektovali a keď to nešlo inak, zvolili sme si občas aj cestu uhryznutia.

Vyliezla som z gauča a pevne som ho schmatla. Vladimír mi vtom nebránil. Len tam stál a díval sa.

Sieť ho držala, ale ja som sa k nemu už mohla pokojne skloniť. Svetlo na mňa pôsobilo priam liečivo. Nedala by som mu smrť, ale snáď sa mi podarí objaviť v ňom aspoň trochu života.

Surovo som ho uhryzla do krku. Vykríkol a zhnusene privrel oči. Chcel vynaložiť všetky sily na svoju obranu, ale sieť ho nepustila.

Nechcela som sať jeho krv, bolo by to pre mňa viac než nepríjemné, okrem toho nebola vôbec zdravá. Bolo v nej priveľa horkosti. Tak som len vypustila látku, ktorá prináleží nášmu druhu. Nemohlo ho to úplne vyliečiť, ale rozhodne mu to dokázalo zmierniť bolesť. Prestal sa vzpierať. Postupne si zvykal na tie pocity, ktoré v nás už v dávnej minulosti vyvolávali pocit spojenectva.

"Dosť, Tereza!" potichu mi prikázal Vladimír.

Kerb ma od neho odtiahol, akoby sa bál, že odhalia našu nevinnú lož, ktorá pozmenila starú legendu.