14. kapitola Telo alebo duša

beta-reader: Tonksová

Daphne ležala na zemi a rukami sa dotýkala svojich vlasov. Prepletala ich medzi prstami. Chcela si spomenúť na každý detail, ktorý unikal z jej mysle až príliš rýchlo. Bola šťastná, že sa prebudila a mohla opäť vnímať každodennú realitu. Nechcela príliš dlho ostávať odlúčená od reality. Návraty do bežného sveta boli stále ťažšie a nepríjemnejšie.

Mama je preč, ale otec žije. Videla som ho. On ma musel tiež vnímať. To všetko však možno bolo len výplodom mojej fantázie. Možno sa mi to len snívalo. On ma predsa opustila nechcem, aby sa vrátil.

Obzerala sa okolo seba. Zvedavo prijímala všetky zrakové vnemy a zhlboka sa nadýchla, aby mohla precítiť ten zvláštny okamih. Vrátila sa len preto, že on to nevzdal. Nechcela žiadne rýchle zmeny. Na otcovu prítomnosť by si zrejme len tak ľahko nezvykla. Blízkosť tejto predstavy ju znepokojovala. Niekoľko dní ešte musela ostať v nemocničnom krídle. Kamarátky jej nosili úlohy a snažili sa s ňou stráviť viac času. Napriek tomu takmer zúfalo túžila po návštevách úplnej inej osoby. Quentin za ňou už dlho osobne nezašiel. Udržiaval si odstup.

Vrhla znechutený pohľad na nedokončené úlohy, ktoré sa hromadili na stole. Neochotne otvorila knihu a pustila sa do čítania. Prehadzovala stránky, občas sa zadívala na dvere.

Dvere tlmene zavŕzgali a dovnútra vletelo kúzlo v podobe obrovskej zvieracej hlavy. Daphne ledva stihla pustiť z rúk knihu.

Bola už takmer polnoc a v nemocničnom krídle sa nenachádzali žiadni iní pacienti. O dva dni ju mali konečne prepustiť, ale predtým ju čakala ešte ďalšia namáhavá procedúra plná rôznych testov.

Začula tichý škrabot v dolnej časti dverí. Niečo sa očividne pokúšalo dostať dovnútra.

Ona ma nepočuje. Možno tam ani nie je. Musím vojsť dovnútra.

Ostražito podišla k dverám a pomaly ich otvorila. V mysli počula hlas, ktorý veľmi dobre poznala. Tentoraz dôverovala tomu, čo počula a nesnažila sa predtým ujsť.

"Quentin," zhrozene hľadela na zakrvavené telo, ktoré ležalo na zemi. Za ním sa tiahla krvavá stopa. Habit mal celý premočený od sladkastej tekutiny.

"Prepáč mi to," rukou si pridržiaval ranu na krku a pokúšal sa nestratiť vedomie.

"Radšej nič nehovor. To predsa..." hrozne sa oňho bála. Všimla si pár dosť nepríjemných zranení, ktoré mal na tele. To, ktoré bolo na krku ju znepokojovalo najviac.

"Nehýb sa. Prinesiem niečo," zamrmlala nesústredene. Bez váhania otvorila dvere vedúce do miestností, do ktorých mala prístup len školská sestra. Vzala do rúk päť rôznych elixírov a magické obväzy.

Ruka mu klesla a z rany na krku vystreklo malé množstvo krvi. Okamžite rozbalila jeden z menších obväzov. Bola to pomerne čerstvá novinka určená na krvácajúce poranenia. Daphne si matne spomínala, že elixír, ktorým boli tie obväzy napustené minulý rok vylepšil Quentin. Pracoval na nejakom lepšom spôsobe ako spojiť látku s hojivými zložkami tak, aby sa uľahčilo zastavenie krvácania ľuďom, ktorí na to nedokážu použiť prútik a nemajú dostatok času na iné opatrenia.

Priložila ho na ranu, aby mohol lepšie pôsobiť. Sadla si k nemu a opatrne sa pokúšala zabrániť krvácaniu z ďalších rán.

Chcela ho dostať na posteľ, ale nevedela, akoby to mohla urobiť. Quentin nemotorne vstal.

Pomaly sa zdvihol zo zeme a oprel sa o ňu. Takmer opäť spadol a keby posteľ nebola tak blízko, zrejme by ho tam nedokázala dostať.

"Nie, neodporujte mu! Temný pán nepozná ľútosť, bude vás prenasledovať... neustále... prenasledovať," zamrmlal nespokojne.

"Quentin, prosím ťa, upokoj sa. Ublížiš si," vyhrnula mu habit a opatrne prezerala celé telo, aby jej náhodou niečo neuniklo. Mierne pritom očervenela, ale vedela, že nesmie nič prehliadnuť. Liečivé obväzy zabránili tomu, aby pociťoval akúkoľvek bolesť. Oči sa mu pomaly zatvárali a zrejme si neuvedomoval, čo sa okolo neho odohráva.

Na chvíľu ho chytila za ruku. Bol to akýsi podvedomý inštinkt. Cítila sa zvláštne, akoby náhle bola spojená s jeho myšlienkami a obrazy, ktoré videl sa spájali do spomienok vytvárajúcich desivú atmosféru. Počula krik a plač. Videla mužov a ženy v čiernych plášťoch a zvláštnych špicatých kapucniach. Na tvárach mali masky a ich prútiky rozosievali smrť. Temný pán niekoho trestal a ona tam len tak stála medzi nimi ako tichý svedok tých hrozivých spomienok.

"Nie, prosím. Nechajte ma na pokoji!" hlas nejakej ženy znel v jej mysli.

"Avada kedavra!" videla ako osoba v maske vypálila zaklínadlo. Žena sa zrútila na zem.

Šokovane ho pustila. Vedela, že to urobil on, aj napriek tomu, že v jeho spomienkach nevidela tváre.

Rýchlo vybehla z nemocničného krídla. Našťastie na sebe ešte nemala oblečenú pyžamu. V danom okamihu to však vôbec nebolo podstatné. Aj tak bola úplne zamazaná od krvi.

Školská sestra odišla do Londýna kvôli nejakému kurzu. Všetci už dávno spia a ja neviem ani nové heslo do našej klubovne. To je snáď zlý sen.

Zastala až keď jej tvár osvetlil prútik. Po prvý raz bola rada, že ho stretla. Potrebovala súrne nájsť niekoho z profesorov. A väčšina z nich zrejme spala vo svojich osobných komnatách. On však zrejme takú potrebu nemal.

"Slečna Quirellová, prečo lietate po chodbách?" Krakow znechutene posvietil na jej bosé nohy. Všimol si, že má na rukách krv, ale nijak to nekomentoval.

"Pán profesor, stala sa nehoda," pokúšala sa udržať hlas v medziach normy, ale cítila ako jej poriadne vyschlo v krku. Potrebovala zo seba zmyť tú krv a niečoho sa napiť.

"Je mi jasné, že sa opäť hráte na blázna. Predstierate, že ste chorá, aby ste nemuseli chodiť do školy?" posmešne si premeral svoju študentku.

"Profesor Quirell je zranený," odvetila znechutene. Keby to nebolo nič vážne neunúvala by sa s tým otravovať práve učiteľa obrany. Za týchto okolností však bola jeho prítomnosť hotovým vyslobodením.

Čo budem robiť, keď ho odsúdia? Podľa toho, čo som videla je jasné, že... Nedokázala na to ani pomyslieť. Mala pocit, akoby jej niekto uštedril poriadny úder do srdca. Chcela mu veriť a mať ho rada takého, aký je. Quentin z minulosti všakvôbec nekorešpondoval s tým, ktorého poznala. To v nej vyvolávalo pochybnosti. Ako sa mohol tak veľmi zmeniť? Je to vôbec ten istý človek alebo tovšetko len predstiera a chce sa vyhnúť väzeniu?

Prestal obdivovať Temného pána alebo sa len prispôsobil novému obdobiu v čarodejníckom svete? Otázok, na ktoré nemohla dostať odpoveď, stále pribúdalo.

Videla pred sebou dvoch mužov s menom Quentin Quirell.

Smrťožrúta, vraha a prisluhovača síl zla. Človeka, ktorý ju naučil lepšie pochopiť elixíry a nezľakol sa jej problémov tak ako rodičia.

Ostala stáť na chodbe a sledovala ako do nemocničného krídla prichádzajú ďalší učitelia.

Sedela na dlážke, kolená mala pritisnuté k hlave a čakala. Ťaživé ticho tentoraz nenarušili žiadne tajomné hlasy. Po dlhom čase bola bez nich, ale napriek tomu nenachádzala žiadne výhody tohto stavu. Žiadne zahmlené postavy sa nezjavovali pri nej. Nelákali ju do svojich svetov a životov, ktoré neochotne zanechali.

Už sa nemohla vyhovárať ani utekať pred každým väčším problémom. Musela svojim pocitom čeliť pri plnom vedomí.

Pomaly vstala, chcela sa trochu poprechádzať. Utekala po schodoch, počúvala šomranie obrazov. Ani na chvíľu sa neobzrela. Bolo to zvláštne, že nikto neprišiel. Žiadna bytosť, ktorá by ju desila. Tentoraz namiesto toho ťaživého pocitu mala strach z nových zákonov. Boli oveľa prísnejšie a nemilosrdnejšie. Bolo jej jasné, že sa už nevráti domov. Pred pár dňami dostala list, ktorý ju poriadne vydesil. Sova priniesla úradné oznámenie. Daphne sa mala dostaviť na súd. To považovala za horšiu hrozbu ako desať mŕtvych zjavení. Niekto vraj chcel, aby vypovedala, aj keď ona to považovalaza nejaký omyl. Quentin s ňou málokedy hovoril o svojej smrťožrútskej minulosti. Nerada by túto tému rozoberala s cudzími ľuďmi.

Zastavila sa až v podzemných žalároch. Zadychčane sa oprela o stenu. Utíšila rozbúrené srdce. Zhlboka vdychovala chladný vzduch. Doliehali k nej akési nahnevané hlasy. Neúprosne sa približovali k jej skrýši. Podvedome pred nimi ustupovala.

"Prečo si prišiel tak neskoro? Už som si myslela, že to chceš vzdať,"Beth prútikom mierila na nejakého chlapca, ktorý sa zjavne pokúšal uniknúť pred ňou.

Zrejme ho dosť odrádzali prísne tresty, ktoré mali upokojiť rozbúrenú atmosféru.

"Mohla by si dopadnúť veľmi zle, Elizabeth! Nezabúdaj, že aj ja som prefekt. Nemáš žiadne dôkazy, že som to urobil. Ja som ťa neotrávil," hlas slizolinského prefekta znel nahnevane. Patrick sa pohyboval dosť nemotorne, ale napriek tomu vzbudzoval rešpekt.

Daphne ostala nehybne stáť na mieste. Chcel si ich hádku vypočuť až do konca.

"Viem, že si mi vymazal spomienky. To nemôžeš poprieť. Viem, to lebo som niekomu dovolila, aby vstúpil do mojich myšlienok a našiel tvoj obraz. Nebol si až taký dôkladný," prútik mu pritlačila ku krku tak silno, až sa mu na koži objavil červený fliačik.

"Ty vôbec nevieš o čom hovoríš. Áno, vymazal som ti pár spomienok. V tom máš pravdu, ale žiadny jed som ti nepodstrčil. Čo by som tým získal?"ostal primknutý k stene a sťažka dýchal.

"Ja neviem. Možno pracuješ preňho. Možno sa ti páči oživovať minulosť. Daphne vám pripadá zaujímavá, preto sa k nej chcete dostať prostredníctvom priateľov. Myslíte si, že ona by vám mohla pomôcť," odvetila chladne.

Patrick sa pobavene uškrnul a pevne zovrel ruku, v ktorej držala prútik.

"Tá bláznivá? Teraz už vážne pochybujem aj o tvojom zdravom rozume. Chodili sme spolu, ale už si ma omrzela, tak som ti vymazal spomienky, aby si to nerozchyrovala. Prestaň fantazírovať," povýšenecky si ju premeral pohľadom.

"Myslela som si, že si dokážeš aspoň vymyslieť nejakú inteligentnejšiu výhovorku," tvár jej priam horela od hnevu. To však dosť oslabovalo jej ostražitosť. Nevšimla si, že z habitu niečo vytiahol. Bol to akýsi malý predmet, ktorý Daphne v tme nedokázala poriadne rozoznať. Parkinson pohol rukou a tá vec sa opatrne zapichla do jej tela. Beth odtisla prútik z jeho krku, dopadol na zem a na malú chvíľu trochu zaiskril. Daphne zazrela špendlík. Trčal z jej habitu, bol úplne malý a takmer neviditeľný, ale ona si všimla lesknúci sa konček. Opatrne ho vytiahol a nechal zmiznúť pomocou prútika.

Bol určite napustený nejakým elixírom. Dúfam, že to nebol jed.

Znepokojene nahmatala svoj prútik. Ruka sa jej triasla. Veľmi nerada ho používala, lebo vedela, že to nikdy neskončí dobre.

"Stačí len malá troška elixíru a ty môžeš pokojne zmiznúť. Nikto nezistí, že si šla za mnou. Nepovedala si im kam ideš. Aká si bola hlúpa a neopatrná," ťahal ju po zemi, hlbšie do útrob školy. Daphne ich rýchlo nasledovala. Zamieril do jednej z nepoužívaných tried. Bolo to čudné miesto na zbavenie sa spolužiačky. Očakávala, že ju vezme do nejakej podzemnej chodby.

Vylomil dvere vedúce do kabinetu, ktorýučitelia momentálne nepoužívali kvôli problémami s nahromadenou magickou energiou.

Daphne videla ako Beth strčil do kozuba a vyriekol nejaké slová. Potom opäť nabral hop-šup prášok zo zaprášenej misky a zreteľne povedal: "Sídlo."

Čo mám robiť? On ju odviedol preč z hradu. Nemôžem ich teraz stratiť. Čo ak ju chce zabiť?

Myseľ sa vzpierala proti takému nezmyselnému činu, ale srdce ju poháňalo vpred.

Takisto si vzala za hrsť prášku a nasledovala ich na to neznáme miesto.

Vypadla z krbu tak rýchlo, že si to ledva stihla uvedomiť. Ocitla sa v obyčajnom dome, ktorý nebol ničím výnimočný. Vlastne sa zdalo, že je takmer neobývaný. Nábytok chýbal a stenu zdobili len pavučiny. Plápolajúce fakle veľmi slabo osvetľovaliúzku chodbu. Krb bol umiestnenýtesne pri schodoch. Každému návštevníkovi hrozilo, že sa z nich skotúľa. Bolo jasné, že ledva drží pokope.

Parkinson ťahal Beth po koberci, vôbec sa neunúval ju aspoň zdvihnúť, aby do seba neutierala tú hrubú vrstvu prachu a zaschnutých škvŕn. Koberec bol úplne špinavý a ťažko sa po ňom kráčalo.

Parkinson otvoril prvé dvere zľava, neobťažoval sa ani klopaním.Postrčil telo dovnútra, ale dvere úplne nezavrel, akoby si chcel nechať voľnú únikovú cestu. Daphne nakukla cez škáru. Videla hojdacie kreslo obrátené k oknu. Sedela v ňom bezbranne pôsobiaca postava odetá do čierneho plášťa.

"Pane, prepáčte, že vás ruším,"Patrick si pritiahol rozheganú stoličku a sadol si. Dievča nechal ležať pri svojich nohách.

"Nemal si pošliapať môj koberec. Prečo si vôbec prišiel rovno zo školy? Zakázal som ti vodiť sem hostí, ktorých nechceš zabiť," odvetil potichu takmer na hranici počuteľnosti. Hlas mal slabý, akoby ho už dlhší čas nevyužíval. Ďalej ostal obrátený k oknu a ďalej pozoroval padajúce snehové vločky.

"Zistila, že som na nej testoval jed. Mohla by všetko odhaliť. Ona musí zomrieť, ale ja..." namrzene sklonil hlavu.

"Mal by si vedieť, že ja nezabíjam ľudí, ktorí sa mi len tak pripletú do cesty. Vyrábať si za každú cenu nepriateľov nie je veľmi pohodlné. Uzavriem tomu dievčaťu dušu. Nebude môcť už povedať nič proti tebe, ale mne chýba energia. Niečo z tej tvojej mi zato obetuješ. Len nepodstatnú zložku, ktorú naberieš za pár hodín spánku," zložil ruky z operadiel. Nemal v nich prútik.

"V poriadku súhlasím. Otec by ma asi dorazil, keby ma vyhodili zo školy. Nikdy by mi to neodpustil," spokojne si vyhrnul rukáv. Nemal tam žiadne temné znamenie ani nijakú inú značku.

"Možno si nepostrehol, čo som ti na začiatku povedal, ale ja som mal na mysli, že si sem nepriviedol len jedného hosťa. Prišiel s tebou aj niekto ďalší," dvere sa prudko otvorili. Daphne práve vstupovala do krbu, ale nejaká neznáma sila ju vtiahla do miestnosti, v ktorej jej zrejme hrozilo nebezpečenstvo.