4.kapitola Akio Hattori, anjel smrti

Nerozhodne postával na ulici. Jednu ruku mal v vrecku a v druhej držal cigaretu. Nemohol odolať. Niečo rozhodne nebolo v poriadku. Vnímal vibrácie zlovestnej energie, ktorá sa šírila z vonkajšieho sveta. Pred mnohými rokmi on našiel Zápisník smrti. Bolo to už dávno, ale na to obdobie stále nemohol zabudnúť. On, Akio Hattori sa stal anjelom smrti. Taká bola vtedy prezývka, pod ktorou ho poznali.

"Odhalila tajomstvo. Musela zaplatiť," pod zovňajškom príťažlivého mladého muža sa skrývala rozporuplná osobnosť plná zlosti. Akio nenávidel celý svet. Nič mu nebolo dostatočne dobré, ale najviac neznášal Ryuka, ktorý ostal ako vždy nedotknuteľný. Všetci museli pykať za svoje činy, ale on vždy vyhrával.

Navonok pôsobil celkom uvoľnene a spokojne. Opäť mal úspech u žien, klamal ich a podvádzal. Žil taký istý život, ako predtým, ale niečo sa predsa zmenilo. Tá zlosť, bolesť a túžba po pomste sa preniesla na nositeľov zápisníkov. Neznášal ich, lebo sa nechali opájať mocou. Ich prvotné ušľachtilé ciele veľmi rýchlo prerastali do obludných rozmerov. On už svoju dušu zachrániť nemohol. Vedel, že nato by musel oľutovať svoje činy, ale to už nedokázal. Nemohol sa pretvarovať. Jeden zločin však už dlhšiu dobu považoval za úplne zbytočný. Mrzelo ho, že vykonal tú vec. Tým na seba sám privolal kliatbu v podobe svojej obete. Ona ho vždy prenasledovala. V ničote sa ho držala ako zlovestný tieň. Nemohol sa jej zbaviť, tak si na ňu zvykol. Vo svete, kde už nebolo dôležité telo, začal konečne cítiť.

Stal sa len ochrancom, ktorý dohliadal nato, aby sa k nej nedostali nositelia zápisníkov. On sám nebol poverený používaním. Vo vrecku mal stále jeden útržok. Vrátil sa mu, keď opäť našiel svoje telo. Nechával si ho pre prípad mimoriadneho ohrozenia.

"Chcel by si vedieť, kde sa nachádza tvoja priateľka?" pri uchu mu zaznel tichý smiech.

"My nikdy nebudeme ani priatelia. Chcel by som, aby to tak bolo, ale to sa nikdy nestane. Predtým som ju zabil. Nikdy mi už nebude veriť," ledva pohyboval perami. Vyzeralo to, akoby len šepkal. Zhováral sa s vnútorným hlasom, ktorý bol uňho poriadne zosilnený. Kvôli tomu, čo urobil, nemohol žiť ako ostatní ľudia. Bol len tieňom, dohliadajúcim na ich pokoj.

"Už nepríde. Niečo určite nie je v poriadku..." určitá časť jeho osobnosti vždy vedela, kde sa Sae nachádza.

Musel však väčšinou viesť dialóg sám so sebou, aby sa k tomu dopracoval.

"Nepríde, lebo on ju zatkol. Vieš predsa, že sa vrátil spolu s vami. Vidím to miesto. Je tam uväznená a cíti sa zle. Robí si starosti o priateľa," hlas v jeho mysli sa postupne menil na ženský. Bol to jeden z trestov, ktoré musel znášať, ale zároveň mal aj funkciu vďaka, ktorej mohol mať lepšie schopnosti ako predtým. Bol informovaný o všetkom, čo chcel vedieť.

"Idem za ňou. Pokojne sa dostanem aj na políciu. To predsa nie je problém. Len mi povedz, čo vlastne vidíš. Opíš mi to miesto," naliehal Akio. Svoj vnútorný hlas používal aj na zmenu podoby. Bola to nevinná časť jeho osobnosti. Tá, ktorá nikdy nechcela zabíjať.

"Ten dom nenájdeš tak ľahko. Ešte ťažšie bude dostať sa dovnútra. On myslel na všetko. Je veľmi podozrievavý. Môžeš sa tam dostať len ako jeden z členov jeho týmu. Musíš sa opäť stať ženou. Takú úlohu dokážem zahrať lepšie. Ty ma musíš nechať prevládnuť..." prudko sa otočil a hodil na zem ohorok s cigarety. Mal chuť dať si ešte jednu, alebo aspoň sto ďalších.

"Nie, tak to v žiadnom prípade. Chcem byť vyšetrovateľ mužského pohlavia. Úlohu muža by som mal dokonale zvládnuť. Tak ma už konečne prestaň pokúšať. Citlivá časť mojej duše nemusí byť hneď každému na očiach," rozčúlene siahol do balíčka po ďalšiu. V mysli videl cestu k tomu domu, ktorý ho vôbec nepriťahoval. Polícia mu nevadila

"Prestaň fajčiť. Hrozne ma to znervózňuje. Vidím tam aj Zápisník smrti, dokonca aj tú našu verziu. Vyzerá to tak, že nás niekto odhalil. Možno by bolo lepšie, keby si tam zatiaľ nešiel. Nemôžeme sa všetci nechať zavrieť," svedomie si nespokojne odfrklo.

"Koho tam mám podľa teba poslať? Snáď nechceš, aby som kontaktoval toho druhého. Mala by si však vedieť, že on je ešte nebezpečnejší ako ja. Neverím, že nám pomôže. Svoje problémy si radšej vyriešime bez zásahu bývalého Kiru. Vieš, že šéf je naňho mimoriadne citlivý. Keď ho budeme príliš zaplietať do našich vecí, mohli by sme to všetko ešte viac skomplikovať," v vrecku zacítil vibrujúci mobil.

"Raito, máte návštevu. Raito, prebuďte sa!" sestra sa pokúšala upútať pacientovu pozornosť. Nebolo to však vôbec ľahké. Mladý muž jej vôbec nevenoval pozornosť.

"To je v poriadku. Pokojne nás nechajte osamote," Akio sebavedome vykročil k nemu. Položil mu ruku na plece a zašepkal mu do ucha: "Tak ako sa darí, Kira?"

Raito poriadne zbledol. Rýchlo zmenil polohu a pohľadom mu naznačil, aby sa neodvážil to ešte raz zopakovať.

Sestra opustila miestnosť, až keď si bola istá, že návštevník svojou prítomnosťou nespôsobí zhoršenie stavu pacienta. Napokon sa pobrala za ďalšími pacientmi.

"Ty blázon! Ako sa odvažuješ niečo také povedať?" konečne dal voľný priechod svojej zlosti.

"Je to pravda. Ty by si stále tú vec chcel. Okrem toho ty sa tu hráš na chorého. Si zrejme rovnaký šialenec, ako predtým, ale inak ti nič nechýba. Prišiel som za tebou, lebo chcem znehybniť jeden obytný priestor. Ty máš moje veci, potrebujem ich práve teraz," musel si dávať pozor, aby náhodou nevyslovil meno vykonávateľky. Už pár ráz sa takmer preriekol.

"Nič ti nedám. Sľúbil si mi, že nebudeš zabíjať. Máš predsa iné poslanie," pevne ho uchopil za tričko.

"Nie, nikoho nechcem zabiť. Len by si mal vedieť, že L má v rukách obe zápisníky. Ten náš bude zničený, ak nepomôžeme vykonávateľke. Šéf mi povedal, že ho museli vrátiť späť. Nechcel povedať, kvôli čomu sa tak rozhodli, ale vyzerá to tak, že nás donúti spolupracovať," prezradil aspoň časť pravdy.

"Tie veci ti nedám do rúk. Môžeš ich použiť, ale musíš ma vziať so sebou. Nespustím ich z očí ani na chvíľu," už dávno chcel poznať pravú totožnosť vykonávateľky. Potreboval to vedieť.

"Takto sa nedohodneme. Ty ju nesmieš poznať. Ona ťa nesmie vidieť. Nechápem, čo ti na tom pripadá nejasné. Také sú pravidlá. Okrem toho ty už zrejme všetko vieš. Prečo sa vlastne pretvaruješ? Určite si to zistil, z jej myšlienok?" nahnevane ho schmatol za nemocničné oblečenie. Pevne ho stisol. Mal chuť vytriasť z neho dušu.

"Zaujímalo ma kedy ti asi dôjde, že máme medzi sebou spojenie. Stále si v myslení taký zaostalý. Ani tá tvoja druhá časť výrazne nevyniká," posmešne sa uškrnul. Chcel ho rozčúliť. Vedel, že toho dokáže veľa prezradiť, hlavne ak rýchlo stratí nad sebou kontrolu.

"Tak dobre, ja si poradím aj bez teba," nenápadne mu siahol do vrecka. Vybral z neho malú škatuľku.

"Vedel som, že niečo podobné určite urobíš. Si zlodej. To sa nikdy nezmení. Ja idem s tebou. Nezbavíš sa ma," pritlačil mu na brucho akýsi ostrý predmet.

Úder do tváre ho však odhodil na druhú stranu miestnosti.