5. kapitola

"Neublížila som mu. Svoju krv si môže pokojne nechať. Chcela som mu ukázať niečo iné. Mal by vedieť, že stále môže bojovať. Ak sa prestane ľutovať má stále veľkú šancu zvíťaziť. Odveď ho, preč. Idem do kúpeľne, trochu si vypláchnem ústa," zamrmlala som nespokojne.

Chcela som, čo najskôr vypľuť tých pár kvapiek, ktoré sa napriek všetkému usadili na mojom jazyku. Tá ostrá chuť ma poriadne pálila. Okrem toho celé moje telo zúfalo potrebovalo ďalší dotyk s mágom. Zmocňovali sa ma túžby po zdravej magickej krvi. Bolo to celkom prirodzené. Naši ľudia stále neprestávali dúfať, že raz im budeme môcť povedať celú pravdu. Stále to ostáva zakódované v našich génoch. Stačí malá provokácia a vraciame sa späť na tú nebezpečnú cestu. Pitie ich krvi je stále jedným z najhorších zločinov. Látku, ktorú vylučujeme, tú môžeme rozdávať koľko len chceme. Okrem toho, ak mág otvorene prejaví pohŕdanie nášmu druhu nie je zlé pripomenúť mu, že nie sme skutoční nepriatelia.

"Čo si mu vlastne urobila? Vyzerá oveľa lepšie," podozrievavo poznamenal Vladimír.

Zrejme tiež cítili tie magické energie, ktoré sa uvoľnili z našich tiel. Keby som skutočne sala krv, magická sila toho opovážlivého vlamača by niekoľkonásobne vzrástla. Malo by to účinok aj na Vladimíra. Potom by ma postavili pred súd a mala by som riadne problémy. Táto alternatíva ma okamžite schladila.

"Nemôžem o tom s tebou diskutovať. Musím ísť do kúpeľne. Prosím, dostaň ho odtiaľto," výnimočne som použila to slovíčko, ktoré nám sa nám derie na jazyk veľmi ťažko.

Môj hlas znel takmer plačlivo.

"Si v pohode?" opýtal sa zarazene. Nepáčilo sa mu, že pred ním niečo tajím. Mágovia to veľmi rýchlo zistia. Pochybnosti nahlodajú ich úžasné sebaovládanie a pustia sa do prísneho výsluchu.

"Nie, vôbec nie som v poriadku. On ma chcel zabiť," pohľadom som skontrolovala druhého mága. Podľa toho ako mal uložené ruky som spoznala, že je zviazaný kúzlom. Nemal dostatok sily na rozbitie pút. Ani by som mu to neradila. Vladimír nepôsobil vôbec mierumilovne.

Utrela som si s tváre krv, ktorú som počas hryzenia vypľula. Pristúpila som bližšie k nemu.

Ovládol ma inštinkt, ktorému sa len veľmi ťažko dalo odolať. Zdravá krv nasiaknutá mágiou mu pulzovala v žilách. Mňa takmer ovládlo šialenstvo nášho druhu. Moje zuby ma popchli k činnosti. On sa nehýbal. Takisto bol ešte omámený tým, čo prežil. Kerb ma opäť ťahal za nohu. Takmer tým spôsobil môj pád.

Musela som to urobiť. Nemala som žiadnu inú možnosť.

Obrátila som celú svoju pozornosť na mágove pery. Naklonila som sa bližšie k nemu. Takmer sme sa dotýkali.

"Čo to robíš?" zavrčal Vladimír.

Ostal úplne chladný. Nepohol sa, stále vyčkával, čo urobím. Mohol mi aj ublížiť, keby chcel. Pravou rukou udržiaval zaklínadlo. Ľavú mal voľne položenú vedľa tela.

Vtisla som mu na pery bozk, ktorý absolútne nemal nič spoločné s akýmikoľvek citmi. Ovanul ma chlad, ktorý uchlácholil moje inštinkty. Mágovia sa vám môžu zdať príťažliví, ale ich bozky skôr pripomínajú skok do ľadovej vody. V bežnom živote veľmi nezvyknú vykonávať takúto činnosť. Veľmi rýchlo bozk prerušil. Zamračene odstúpil.

Nedokázal udržať svoje kúzlo. Igor náhle zmizol. Vladimír ho nasledoval.

Zutekala som do kúpeľne tou najvyššou možnou rýchlosťou. Prebehla som okolo neposkladaného koša so šatami aj prázdnych krvných ampuliek.

Kerb mi skackal pri nohách. Inteligencia v jeho očiach mierne pohasla. Opäť sa menil na úplne obyčajného domáceho maznáčika.

"Nabudúce ma pokojne môžeš potiahnuť oveľa silnejšie. Nedovoľ mi už nikdy siahnuť na žiadneho mága," pritisla som hlavu k zrkadlu.

Už som vedela odkiaľ mal Vladimír toľko energie na povolanie toľkých mŕtvych. Obetoval určitú časť svojich ľudských potrieb. Dobrovoľne ostal imúnny voči akýmkoľvek dotykom. Zrejme by ho nevzrušilo ani to, keby okolo neho najkrajšie ženy nášho rodu.

"Postav sa k dverám. Nedovoľ mi odtiaľto vyjsť," zúfalo som prikázala svojmu psovi. Mágovia urobia všetko kvôli zvýšeniu svojich schopností. Moc uprednostňujú úplne pred všetkým. Napriek tomu si bez nich nevieme predstaviť život.

Kerb okamžite poslúchol. Vybehol von a nechal ma osamote. Vrhla som zahanbený pohľad na hrozný neporiadok, ktorý tam panoval. Všetky potrebné veci boli na zemi. Hromadila sa na nich poriadna vrstva prachu. Popraskané zrkadlo ma napokon prilákalo bližšie k umývadlu. Neposkytlo mi takú milosť, aby som nevidela svoj odraz. Líca mi úplne horeli, oči prudko sčervenali a celé telo sa mi nekontrolovane chvelo.

Vzala som do rúk pohár, ktorý som našla položený na skrinke. Zľahka som ho opláchla. Vytiahla som z neho zubnú kefku. Pasta bola našťastie na svojom zvyčajnom mieste. Medzi dezinfekčným prostriedkom a odpudzovačom citových upírov. Bol elegantne prestrojený za parfum. Niekedy som ho musela používať. Hlavne, keď ma pochytili depresívne stavy. Vtedy sa tomu vyciciavaniu energie ťažko odoláva. Rozochvene som vzala do rúk tubu. Musela som si umyť zuby. Bolo to tak najlepšie. Chuť mentolu zahnala krvavé stopy po tých nepríjemnostiach.

Kerb poriadne zaštekal. Okrem toho začal škriabať na dvere. Potreboval poriadne uhryznutie, aby sa spamätal. Vtiahla som ho do kúpeľne. Osviežujúci mentol nahradila oveľa sladšia. Bola som zvyknutá výhradne na takúto krv. Vôbec ho to nebolelo. Vedela som ho začať sať tak rýchlo, že si to ani nestačil uvedomiť. Vždy som sa starala o to, aby bol zdravý a silný. Len takáto krv mi mohla poskytnúť obnovenie síl. Sústredila som sa na opatrné satie.

Pohladila som ho po chrbte. Zavrtel chvostom a veselo zaštekal. Obrátil sa na brucho. Chcel sa hrať a maznať. Opatrne som vytiahla tesáky z rany.

"Môj zlatý Kerb. Nevymenila by som ťa ani za desiatich mágov," musela som ho obrátiť, aby som mu mohla ošetriť krk. Vždy to bol môj najlepší kamarát. Spoločník, ktorý nikdy nezradil moju dôveru. Mienil ma zbaviť tých desivých myšlienok.

Kerb náhle spozornel. Srsť na krku sa mu zježila. Zaujal bojový postoj a poriadne nahlas zavrčal. Začal pomerne silno narážať do dverí. Udieral sa pritom do hlavy, ale vôbec mu to nevadilo.

Cítila som presne to isté ako on. Silnú korenistú vôňu. Zmes zvieracích pachov a ešte k tomu aj krv prúdiacu v žilách.

Pochopila som, že do nášho domu vkročil obyvateľ Vlčej ríše. Príchod príslušníka starého ma rozrušil viac než prítomnosť mágov.

Vlkolaci sa málokedy stavali proti nám. Napriek tomu, čo všetko sa o nás vždy rozprávalo, neboli sme nikdy úhlavní nepriatelia. Naše zvyky a životné potreby boli dosť rozdielne. Nežili sme na tých istých miestach. Kým oni uprednostňovali vidiek a horské oblasti, my sme sa radšej uchýlili do miest. Napriek tomu sa niektorí z nás chceli dostať práve do ich spoločenstva. Dokonca aj moja vzdialená sesternica si vzala jedného z nich. Manželstvo im nevyšlo, ale napriek tomu s ním moja rodina stále udržiavala kontakt. Cítila som blízkosť tej neodolateľnej krvi. Bol to on. Samuel s priezviskom, ktoré som nesmela vysloviť. To bolo jediné obmedzenie. Vždy každého volať menom predstavovalo nepísaný zákon. Priezviská sme však nepoužívali ani nezaznamenávali. Preto sú dejiny vlkolakov a upírov posiate len prezývkami, občas aj nejednoznačne definovanými osobnosťami.

"Samuel, si to ty?" opýtala som sa obozretne. Po návšteve cudzieho mága by ma neprekvapilo, keby sa tu objavil aj vlkolak s podobnými sklonmi.

Obrovský vlk strčil hlavu do kúpeľne. Spoznala som ho aj vďaka dvom veľkým škvrnám na ušiach. Boli to materské znamienka, ktoré mal aj vo svojej ľudskej podobe.

Zatiaľ sa ani nenamáhal s premenou na človeka. Kerb stále nepriateľsky vrčal. Skúmavo vstrebával jeho pach. Vždy bol z nich hrozne zmätený. Nedokázal presne odlíšiť obyčajného vlka od vlkolaka.

"To je v poriadku. Môžeš byť pokojný," napomenula som ho. Nebolo nutné, aby takto vystrájal, vždy keď sa objaví niekto z nich.

"Cítim tu mágiu. To si snáď usporiadala párty," z papule mu vychádzal čudný hlas. Znelo to, akoby bol uzavretý v jaskyni. Doliehala ku mne akási znásobená ozvena.

"Nie, Samo. To bol Vladimír. Prišiel ma skontrolovať," nechcela som mu prezradiť všetky podrobnosti. Vlci rozhodne nepatrili k priateľom mágov. Nenechali sa nimi natoľko ovplyvniť ako náš druh. Neznášali ich prítomnosť, roztrhanie mága bolo pre nich oveľa lákavejšie ako hociktorá iná potrava.

"Ten tupec ťa otravuje? Veľmi rád mu odhryznem hlavu," varovne zovrel čeľuste.

Kerb sa za mňa schoval. Môj bývalý švagor mu očividne nevoňal. Začal opäť hlasno vyjadrovať svoju nespokojnosť.

"Dáš si niečo? V chladničke ešte mám surové mäso," chcela som ho čo najrýchlejšie priviesť na iné myšlienky. Samuel bol dobrý stopár. Mohol sa na nich veľmi ľahko zamerať. Mágovia neboli príliš nadšení, že sa s ním stýkam.

"Možno neskôr. Radšej by som chcel pozerať televíziu. U nás doma to nie je vôbec možné. Večne sme len na love. Matka sa postarala aj o poslednú funkčnú telku. Chcela zo mňa urobiť opatrovateľku malých vlkov. Keď som odmietol, postarala sa, aby som už rozhodne nič sledovať nemohol. Nebude ti vadiť, ak sa u teba pár dní zdržím?" tým dával jasne najavo, že sa domov vôbec neponáhľa.

"Budem rada, keď tu ostaneš. Dokonca ma zajtra môžeš pokojne sprevádzať. Len by bolo lepšie, keby si sa ukázal v ľudskej podobe," navrhla som mu. Asi dosť ťažko by som vysvetlila, že mám oprávnenie chodiť po meste so skutočným vlkom.

"V poriadku. Som ochotný podstúpiť to riziko," pritlačil Kerba k umývadlu. Dával mu jasne najavo, že ho dokáže kedykoľvek poraziť.

"Poďme už radšej do obývačky," pridržala som svojho psa, aby mohol pokojne prejsť. Nikdy som nepochopila, prečo sa na nich vždy vrhá. Dokonca ani vo svojej inteligentnejšej podobe sa nedokáže zbaviť týchto zlozvykov. Pes sa mi celý čas pokúšal vyšklbnúť. Poriadne ma zdržiaval.

Vladimír sa práve objavil na chodbe. Samo ho okamžite zhodil na zem. Zúrivo sa naňho vrhol.

"Nauč sa prichádzať dvermi. Teraz nemá na teba čas!" silná vlčia laba mu pritlačila krk.