darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
15. kapitola Daveronský prútik
21. červenec 2008 | 14.26 |
quentinovská kapitola 
beta-reader: Tonksová
"Neočakával som, že ma tak skoro navštíviš. Myslel som si, že si viac ceníš svoj život," zoslabnutá ruka lenivo šmátrala po pevnom operadle. Bola vychudnutá takmer na kosť a krehká ako list papiera. Celé telo sa lenivo obrátilo. Zaškrípanie stavcov dosť nepríjemne zarezonovalo v ich ušiach.
"Čo chcete urobiť s mojou spolužiačkou?" po dopade na zem sa necítila práve najlepšie. Koleno poriadne nepríjemne zareagovalo na dotyk ostrého predmetu, ktorý bol položený na dlážke. Pokúšala sa vstať, ale bolesť úplne ochromila jej telo.
"Nič hrozné nebude musieť podstúpiť. Vôbec to nebude bolestivé. Príliš sa zaoberala vecami, ktoré mali ostať utajené. Pozná dokonca aj moje meno. Vie všetko o probléme, ktorý ma trápi. Chcela ti pomôcť, ale bola si chorá a nemohla sa k tebe dostať. Teraz je už neskoro. Nikto z nás to nemôže zmeniť," strčil kostnatú ruku do záhybov svojho plášťa. Vytiahol menší druh prútika.
Daphne náhle hlavou prebleskla spomienka na podobný predmet. Žena v bielej nočnej košeli... Malý prútik netypického tvaru... Žena schovala prútik a pevne objala svoju dcéru...
"To nedovolím," vyprskla chladne. Nachádzala v sebe len strach. Ten muž predstavoval ďalší neprekonateľný problém. Opäť túžila ujsť, ale nemohla tam nechať svoju kamarátku. Po prvý raz sa neodvážila utiahnuť k mučivým hlasom. Musela ostať v realite a čeliť svojmu strachu pri plnom vedomí.
"Nebudem si od teba pýtať dovolenie. Môžeš ma skúsiť zastaviť, ak budeš chcieť. Vezmi prútik a pokús sa o to," táto provokácia vyšla z jeho úst celkom pokojne.
"Pane, nevedel som, že ma sledovala," ospravedlňujúco zamrmlal Parkinson.
"Pokojne počkaj vonku, nemusíš si kvôli tomu robiť starosti. Vezmi dievča. Nechcem, aby jej telo bolo náhodou niečím zasiahnuté," prikázal chladne.
Parkinson poslušne zdvihol Beth. Chvíľu držal jej telo pred sebou ako nejaký štít.
"Uvidíme sa neskôr, Daphne," pomocou prútika dopravil spolužiačku na chodbu.
On naozaj chce, aby som proti nemu bojovala. To vôbec nemusí skončiť dobre. Prútik ma nikdy poriadne neposlúcha. Vyskúšala som všetky, ktoré boli dostupné u nás. Ani jeden mi však úplne nesadol.
"Toto ti neprejde," zamrmlala nepresvedčivo.
Tackavo vykročila k vyzývateľovi. Prútik držala pevne v ruke, ale sa s ním necítila vo svojej koži. Niekedy si myslela, že proti nej bojuje a každé zaklínadlo čoraz väčšmi zasahovalo len prsty.
"Ak by som chcel, už by si mohla byť mŕtva. Nepriateľa nesmieš nechať dlho čakať," s očividnou námahou vstal. Bol dosť vysoký, ale postava pôsobila naďalej krehko. Zľahka sa rozmazávala a slabla hlavne na okrajoch, akoby nebola dokončená.
"To môžem pokojne povedať aj o vás. Keď ste vstávali, mohla som použiť zaklínadlo," stále váhala. Prútik v jej rukách mohol spôsobiť dosť veľkú pohromu. Dom takisto pôsobil zanedbane. Nebola si istá, či vydrží nápor kúzel, ktoré nikdy nedokázala kontrolovať.
"Neurobila by si to. Stále nie si pripravená a nedôveruješ svojmu prútiku," urobil takmer nepatrný pohyb. Modré svetlo zamierilo k nej. Neverbálne zaklínadlá predstavovali hotovú pohromu. Daphne vôbec nevedela, ako si s nimi poradiť.
Musela vyskočiť na stolík, aby sa mu vyhla. Vlasy sa jej pritom pohybe rozpustili a zaclonili jej výhľad na súpera.
"Ak ma dokážeš poraziť, tvoja priateľka bude voľná. Nie som veľmi dobrý v tejto časti mágie. Tak sa o to aspoň pokús. Nenechaj ma tak ľahko vyhrať," zamieril prútik na stolík a kúzlom ho zlomil.
Daphne opäť dopadla na kolená. Koleno opäť takmer vypovedalo svoju službu. Cítila ako jej po nohaviciach tečie krv zo zranenia. Matne si uvedomovala, že má v nohe niečo zaseknuté, ale nechcela sa tým zaoberať.
"Expeliarmus!" pokúsila sa použiť odzbrojovacie zaklínadlo, ale prútik nezareagoval správne. Musela ho pustiť, bol až nepríjemne horúci. Zanechal po sebe tmavú stopu na dlážke.
"Potrebuješ daveronský prútik. S týmto toho veľa neurobíš. Vieš, čo to pre teba znamená?" pokúsil sa k nej priblížiť.
Daphne zdesene uskočila. Cúvala pred ním, na tele cítila zaklínadlá. Boli veľmi slabé, ale aj tak sa hrozne bála.
Začula plač. Bol taký prenikavý a silný, akoby dieťa bolo blízko pri nej. Za mužom sa objavil malý chlapec. Utieral si slzy a vyčítavo hľadel na svoje staršie ja.
"Zastav ho, on nevie, vôbec nič mu nedochádza. Prosím, zastav ho. Nechcem, byť taký, keď vyrastiem. Nechcem zabíjať!" dieťa oblečené v pyžame plakalo čoraz silnejšie.
"Ja nemôžem urobiť nič. Môj prútik mi nepomôže a inak sa brániť neviem," dívala sa kamsi poza neho.
"Nie som zlý. Nedovoľ mi urobiť chybu. Som tvoj brat a chcem byť s tebou..." dieťa k nej vystrelo ruky. Pokúšalo sa k nej dostať. Chcela naňho dosiahnuť, ale namiesto toho, aby sa dotkla dieťaťa podarilo sa jej objať to krehké telo. Muž pustil na zem prútik. Triasol sa a sťažka sa nadychoval.
"Ty si môj brat? To predsa..." nikdy žiadneho súrodenca nemala.
"Áno, som. Neviem, kto ti to povedal, ale je to pravda. Odhodlali sa konečne k tomu, aby sa ku mne priznali?" hlas mal už omnoho príjemnejší. Nevyžarovalo z neho toľko chladného opovrhnutia.
"Nie, rodičia mi nič nepovedali. To dieťa, ktoré je tam za tebou..." stále ho tam videla. Utrelo si slzy. Postupne sa začalo usmievať.
"Ty máš rovnaký problém, ako naša matka. To, čo vidíš sú zhmotnené spomienky. Mala by si viac trénovať oklumenciu a podobné záležitosti. Prepáč, že som ťa vystrašil, ale chcel som vedieť, ako obstojíš v súboji," nevedel, kde má vlastne začať. Takmer stratil reč. Netušil, ako má svojej sestre všetko vysvetliť tak narýchlo. Myslel si, že bude mať viac času.
"Ja vôbec neviem, čo mám povedať. Všetko mi pripadá také zvláštne. Koľko máš vlastne rokov?" stále ho držala. Nevedela, čo si počať s rukami. Nedokázala ani poriadne premýšľať.
"Osemnásť," zamrmlal po dlhšej chvíli ticha.
Quentin zo seba prudko zhodil prikrývku. Rukou prešiel po hrubom obväze. Asi pred polhodinou mu ranu opäť previazali. Zranenie sa pomaly zaceľovalo, ale ešte nebolo celkom vyliečené. Jeho telo bolo oslabené kvôli starším poraneniam, preto mu liečba trvala omnoho dlhšie než zvyčajne.
Na posteli mal položenú knihu. Dlhé ležanie ho poriadne nudilo. Nechcelo sa mu dlho ostávať v nemocničnej izbe. Keby už aspoň mohol učiť, možno by to preňho bolo lepšie. Nemohol sa sústrediť ani na čítanie. Myseľ zamestnávali iné záležitosti. Všetko sa neustále krútilo okolo dievčaťa, ktoré už bolo neoddeliteľnou súčasťou jeho života.
Daphne, kam si zmizla?. Už sú to tri dni. Mám strach, že sa ti niečo stalo.
Z mysle mu neschádzali tie najhroznejšie scenáre. Daphne sa mu už par ráz stratila. Naposledy, keď sa zavrela v poškodenom laboratóriu, prežíval poriadne nepríjemné chvíle.
Musel tam len nečinne čakať na ďalšie správy. Neustále ho to zožieralo.
Nikdy by si nepomyslel, že aj on je na ňu až tak veľmi naviazaný. Chýbala mu viac, než si dokázal pripustiť.
Mohol by som použiť ten elixír. Zistil by som ako vlastne rozmýšľa, ale teraz to nie je možné. Ak sa odtiaľto pohnem, môžem spôsobiť ešte viac problémov.
Vzal so stola pohár s vodou. Ruka sa mu trochu triasla, ale napokon sa bezpečne napil bez toho, aby opäť všetko vylial. Sestra mu nevenovala veľa pozornosti. Začínal očakávať, že ho skôr či neskôr vyhodia zo školy. Minulosť mu stále kládla prekážky.
Trochu sebou trhol, keď začul kroky. Niekto rozhrnul závesy. Videl ženu s dlhšími tmavými vlasmi. Mala rovnaké oči ako on, dokonca aj rovnaký nos. Bola už staršia a postavu mala trochu viac poznačenú vekom.
"Mama, čo tu robíš?" profesor elixírov rýchlo zložil pohár na stolík. Takúto návštevu neočakával. Vedel, že jeho matka žije v ústraní. Nemala chuť sa ukazovať v čarodejníckej spoločnosti.
"Tak to je naozaj pekné privítanie, Quentin. Najprv by si mal pozdraviť svoju matku," pomocou prútika si pritiahla stoličku.
"Quirinus bol blázon, keď sem šiel učiť. Ty si zrejme rovnaký ako on. Prečo sa radšej nestaráš o svoje obchody? V tejto škole toho nikdy veľa nedokážeš. Máme tu príliš zlú povesť. Okrem toho Denný Prorok o tebe píše ako o Snapovi. Tú reportérku menom, Rita Skeaterová by som rada osobne popravila," vyprskla nahnevane.
"Tak to zrejme nie si jediná. Radšej si však takéto reči nechaj pre seba. V tejto krajine by ťa mohli brať až príliš vážne. Môžeš mi povedať, prečo si merala takú dlhú cestu až sem? " začínalo mu byť horúco. Rozhovor s matkou bol očividne zložitejší ako vypočúvanie na ministerstve.
"Ešte stále môžem tú ženskú vyzvať na súboj. Môžeš si byť istý, že by z nej nič neostalo. Vlastne som neprišla kvôli tebe, chcela som vidieť to dievčatko, o ktoré sa staráš. Okrem toho s tvojím otcom to už u nás doma nemôžem vydržať. Odkedy začal ten proces, stále ťa chce vidieť. Bojí sa, že skončíš vo väzení. Chcel..." náhle sa zasekla. Poriadne zbledla a začala sa triasť.
"Mama, ty si sa opäť otrávila? Mama, prosím..." Quentin ňou poriadne zatriasol. Zvykla veľmi často testovať elixíry na sebe. Občas dokonca aj jedy. Dosť často zabúdala vypiť protijed, preto ju neustále musel niekto kontrolovať.
Quentin už zo zvyku siahol do taštičky, ktorú vždy pri sebe nosila. Našiel flakón s nejakým páchnucim elixírom.
"Nemala by si to robiť. Veď ťa to môže zabiť," rýchlo odstránil uzáver. Priložil jej ho k ústam.
"Ďakujem, synček. Už je to lepšie," po pár sekundách sa prestala triasť. Usmiala sa naňho.
"Tvoj otec chcel minulý rok odísť. Musím ho stále držať v napätí. Akosi som zabudla na to, že som si niečo dala. Prepáč, nechcela som ťa takto vystrašiť. Len si pekne zas ľahni do postele.
"Sľúb mi, že to už neurobíš! Takto predsa nemôžeš ďalej pokračovať. Zničíš si vnútorné orgány," vždy sa ju pokúšal presvedčiť, aby to nerobila.
"Veľké objavy mám stále na dosah ruky. Pracujem na niečom novom. Určite sa ti to bude páčiť. Dúfam, že čoskoro vyzdravieš a budeme sa môcť trochu pobaviť v laboratóriu. Už celé roky som s tebou nepracovala. Ty si len pekne oddýchni. Postarám sa, aby bolo všetko v poriadku. Váš riaditeľ ma požiada, aby som vzala tých pár hodín, kým budeš chorý. Naozaj nerada ťa vidím na tomto mieste, ale chcem ti pomôcť. Otec sa zhovára s riaditeľom. O chvíľu snáď za tebou tiež príde," odrapotala to tak rýchlo, že ledva stihol niečo zachytiť.
"To naozaj nie je potrebné, mami. Ja budem o pár dní úplne zdravý..." vyjachtal rozrušene. Opäť si pripadal ako ten ustráchaný malý chlapec. Pred ňou sa očividne zmenšoval.
"Aj on je tu? Nemohla si mi aspoň napísať? Vôbec nie som pripravený na vašu návštevu," napokon zo seba dostal pár slov.
"Nemôžeme ťa nechať samého. Potrebuješ našu podporu. Ty len oddychuj. My sa o všetko postaráme," vtisla mu bozk na čelo a zatiahla ho do postele.
"Vážne nechcem, aby ste si zbytočne robili starosti," neželal si, aby sa príliš dlho zdržiavali v škole.
Záclony sa opäť odhrnuli. Už podvedome očakával svojho otca, ale namiesto neho uvidel Daphne.
"Quent... vlastne, pán profesor," tú ženu nepoznala. Nevedela, ako ho má pred ňou osloviť.
"Kde si bola?" zavrčal podráždene. Vôbec nedbal na svoje zranenie ani na prítomnosť matky. Pevne ju objal.
Daphne mierne očervenela a pokúšala sa od neho odtiahnuť.
"Kde si bola?" zavrčal podráždene. Vôbec nedbal na svoje zranenie ani na prítomnosť matky. Pevne ju objal.
Daphne mierne očervenela a pokúšala sa od neho odtiahnuť.