"Mrzí ma, že si to musela vidieť. Cítime, keď sa ďalší člen dostane do školy. Každému z nás sa o tom sníva," ospravedlňujúco zamrmlal Alexander. Nemal dobrý pocit z takého tesného prepojenia, ale vedel, že žiadne iné riešenie by v takom krátkom čase nenašiel.
"To je v poriadku. Chápem, že tak to vo vašej komunite funguje. S tým už asi nič neurobíme," odlúčenie prestávalo byť až také bolestivé. Puto, ktoré ju spájalo s Alexandrom jej nedovolilo príliš dlho smútiť. Bola s ním a to v nej vyvolávalo pocit spokojnosti. Istým spôsobom bolo príjemné nechať ho zabudnúť. Už mu nebude musieť vysvetľovať, že k nim viac nepatrí.
"Možno raz bude existovať iný spôsob. Niekto by však musel spochybniť vôľu školy. Práve kvôli týmto problémom budeme musieť vystúpiť už v Hermínskom údolí. Dostal som myšlienkovú správu, že nás niekto z pasažierov označil ako podozrivých. Orthak by nás mohol predbehnúť. To by pre teba nebolo dobré. Zrejme je nahnevaný, že nedostal peniaze za učňa. Takisto sa mi zdá, že ho k tomu vedú aj osobné dôvody," hlas mal trochu zachrípnutý. Pár krát nahlas kýchol.
"To nie je možné. Nikdy predtým s nami nebol v kontakte," poznala jeho meno. Vedela ako sa správa, vďaka zlej povesti, ktorú si počas svojho života nadobudol.
"Tým si nemôžeš byť úplne istá. Nenávidí vás a určite to musí mať nejakú skrytú príčinu. Také silné pocity v duši mága nevzniknú tak rýchlo. Už nemáme čas, o chvíľu vystupujeme. Tak poď," opatrne vstal. Začínala sa mu trochu krútiť hlava. Prial si to mať čo najskôr za sebou.
"Veď sme ešte stále vo vzduchu? Mal by si radšej ešte odpočívať. Vôbec nevyzeráš dobre," odvetila vyplašene. Cítila jeho vnútorný nepokoj.
Musela ho podoprieť, lebo sa začal mierne triasť. Zrejme bol slabý kvôli tomu zvláštnemu kúzlu. Spoločne vyšli von z izby.
"Áno, samozrejme, to je predsa jasné. Postav ma na tú značku pripomínajúcu trojuholník," vyzval ju nedočkavo. Niekoľkokrát zakašľal. Ruku si však držal pri ústach. Paluba sa mu vôbec nepáčila. Bola plná sliediacich očí a podozrivých náznakov zrady.
Ariadna ho pomaly viedla k jednému ošúchanému obrazcu. Bol pomerne veľký, preto obaja mohli postaviť dovnútra trojuholníka. Mohli si pokojne sadnúť tak, aby boli stále jeho súčasťou.
"Pomôž mi dokresliť obrazec..." z vrecka vytiahol kúsok červenej kriedy. Všetko sa s ním krútilo, ale napriek tomu sa musel poponáhľať. Niečo sa blížilo a bolo to horšie ako jedovaté levie hlavy.
Opatrne chytila jeho ruku. Viedla ju po obrazci. Mág si zatiaľ pre seba mrmlal slová, ktoré boli zdanlivo bezvýznamné. Chystal sa použiť najnižšiu formu mágie, preto jej bolo jasné, že sa vôbec necíti dobre. Vrchol trojuholníka bol už takmer na dosah. V druhom obrazci, ktorý bol asi meter od nich sa zjavila postava.
Mág popohnal jej ruku. Muž, práve vstával z kruhu a mieril na nich akousi starodávne pôsobiacou palicou. Zaklínadlo plné bodavého hmyzu sa rútilo na nich.
"Osloboď sa!" rýchlo vyhŕkol Alexander. Trojuholník zaplavilo silné svetlo. Kliatba, ktorú na nich vyslal muž ho však stihla zasiahnuť. Ariadna sa zúfalo prikrčila. Niečo ich prudko vymrštilo do vzduchu, vtiahlo do akejsi príšernej okrúhlej veci a napokon zhodilo na pevnú zem.
Ariadna dopadla do hustého trávnatého porastu. Rukou zavadila do žihľavy. Okamžite zacítila silné pálenie. Rýchlo si začala trieť ruku. Vyzeralo to tam ako v nesprávne udržiavanej záhrade. Okolo jej tela sa začali ovíjať ďalšie jedovaté rastliny.
"Au, Alexander kde si? Pomôž mi, nemôžem sa odtiaľto dostať!" rýchlo vstala. Na nohách takisto pociťovala silné pálenie. Všade okolo nej vyrastali nepríjemne pôsobiace rastliny. Niektoré z nich boli hrozne vysoké. Vyrastali z ich obrovské ostne.
"Alex! Bojím sa. Prosím, ozvi sa!" kričala tak nahlas, ako len vládala. Rukami od seba odtláčala pohybujúce sa úponky. Jeden z nich jej stisol hrdlo a zatlačil ju k zemi.
"To je v poriadku. Sú to len ilúzie tunajších čarodejníkov," bol poriadne zoslabnutý. Preto mu trvalo dosť dlho, kým sa k nej dostal. Magické sily ich od seba na chvíľu oddelili.
"No tak, nič to nie je. Skús sa okolo seba poobzerať. Sú to len kúzla strachu..." chlácholivo ju objal. Pripadalo mu to ako najjednoduchší spôsob na zmiernenie stresu.
"Bolelo to," zamrmlala Adriana. Nebola zvyknutá na takého čudné zrakové klamy.
"Samozrejme, že áno. Niekedy aj v snoch predsa prežívaš skutočnú bolesť. Je to niečo podobné," preňho to bolo úplne bežné. Taká pasce nachádzal takmer všade.
"Ja ich nevidím. Pre mňa je to skutočnosť. Nedá sa s tým niečo urobiť?" mala dosť takýchto prekvapení. Naozaj si myslela, že jej niečo hrozí.
"Naučíš sa to rozoznávať. Je tu istá šanca, že to môžeš zvládnuť, ale nie každému sa to podarí. Niektorí mágovia s tým stále musia bojovať. Občas ani ja všetky tie pasce dopredu nevidím. Musím počas toho šoku rozoznať, či je to skutočné alebo nie," nechcel ju tak skoro pustiť. Cítil sa oveľa lepšie, keď bola blízko pri ňom. Nebolo mu až tak nevoľno.
"Ja to dokážem. Teda aspoň sa o to pokúsim," vyhlásila spokojne.
"Pôjdeme do domu... Môžeš mi pomôcť vyjsť po schodoch. V takomto stave sa na žiadnu mágiu nezmôžem," dosť ho prekvapilo, že vôbec vládal opäť vstať zo zeme.
"Ja nič také nevidím... Len nejaký les ďaleko pred nami," nervózne zmraštila obočie.
"Zabudol som na clonu. Nevadí. Budem ťa navigovať. Nemám silu to odtiahnuť."
"Obyčajní ľudia sú nám len na ťarchu. Večne niečo potrebujú. Sú zraniteľní. Chceli by od nás, aby sme ich neustále chránili."
Ben poslušne hltal očami ďalšiu knihu. Bol v spoločnosti ostatných učňov. Vznášali sa okolo neho. Vyberali z políc ďalšie nekonečné množstvá kníh. V takomto stave boli neúnavní. Nič ich nedokázalo vyčerpať, stále si mysleli, že toho vedia príliš málo.
Nemohol sa poriadne sústrediť. Niečo stále pociťoval. Bol to strach. Niekto tam vonku trpel. Poznal tú osobu. Vzbudzovalo to v ňom bolestné pocity. Nechal knihu položenú na stole. Vyletel zo študovne. Smutne sa vznášal nad otvorenými dverami vedúcimi do pracovne knihovníka.
"Potrebuješ niečo, chlapče?" knihovník vždy dokázal zistiť, kto stojí za dverami. Na učňov zvyčajne nemal čas. Hlavne, keď triedil nekonečné zväzky nových učebníc.
"Tie veci sú naozaj pravdivé? Chcete mi nahovoriť, že obyčajní ľudia sú zlí! Veď aj ja som predsa prišiel od nich," vykríkol nahnevane. Napriek tomu, že si na nič nespomínal nechcel sa nechať tak ľahko zmanipulovať.
"Ten, kto má moc vždy diktuje podmienky. Tie knihy sem prichádzajú so školy. Nie sú moje. Viac ti k tomu nemám čo povedať. Vráť sa k štúdiu," opatrne začal skladať na kopu tie, ktoré museli byť trochu opravené, kvôli zle urobeným väzbám.
"To vôbec nie je odpoveď na moju otázku. Chcem poznať aspoň váš názor. Chcete snáď tvrdiť, že žiadny nemáte?"
Nigel nespokojne pokrútil hlavou. Ten chlapec bol až príliš drzý. Okrem toho ho zaujímali veci, ktoré mladých učňov zvyčajne vôbec netrápili.
"Majú strach a nenávidia nás. Sú to len hračky pre mágov... Trpíme ich na tomto svete, lebo bez nich by sme nemali čo robiť," nebol si istý správnosťou svojho konania. V skutočnosti mal aj iné názory, ale tie boli pre mladých študentov až príliš nebezpečné. Až príliš dobre si spomínal na návštevu dievčaťa, ktoré sa rozhodlo odísť s mágom. To dievča považoval za výnimku zo zaužívaného pravidla. Okrem toho ona nemala na výber. Bola len predmetom dohody.
"My máme na svete dôležitejšie postavenie, lebo bez nás by všetko čo tu vidíš zaniklo. Bez obetí z našich radov. Bez mladej krvi, o ktorej rozhodnú magické schopnosti... Aj ty môžeš byť vybraný, tak sa radšej o týchto svojich pochybnostiach nikomu nezmieňuj. Mohlo by to byť až príliš bolestivé..." vždy mu trhalo srdce, keď musel pomocou zložitého zaklínadla vybrať vyvolených na smrť. Ostatní sa tvárili, akoby sa ich to netýkalo. Všetku zodpovednosť hodili naňho. Raz sa im už vzoprel. Nechal prekĺznuť mága, ktorý by určite predĺžil životnosť ich sveta. Nemohol sa však prinútiť to dieťa tak kruto odsúdiť.
"Čo presne taká obeta znamená?" chlapec náhle položil tú najťažšiu otázku. Nigel nevedel, či to má nejaký zmysel. Mladý život odchádzal tak nečakane a mocní ostávali vždy v ústraní.
Má vôbec zmysel byť učiteľom? Strážiť ich. Dávať im vedomosti a potom nemilosrdne ukončiť ich životy? Má vôbec niekto právo nútiť ich k niečomu takému?
Už dávno vedel, že je to zbytočné, ale nedokázal sa proti nim postaviť. On sám nemohol zastaviť tých, ktorý stále spoliehali na nové obete. Mohol však aspoň uchrániť ďalší nevinný život.
"Sadni si, chlapče. Chcem, aby si niečo pochopil. Naozaj ti nemienim klamať. Možno nadišiel čas odhaliť ti celú pravdu. Dám ti cennú lekciu. Dozvieš sa ako v tejto spoločnosti môžeš prežiť," pritiahol dve kreslá. Knihy nechal neroztriedené.
Ben si sadol ochotne sadol. Veľmi rád sa učil nové veci. Potreboval však objasniť rozptýliť svoje pochybnosti.
Vytrhli ťa zo života, len preto aby sa mohli zachrániť. Tie stratené duše... Oni to začali, lebo chceli príliš veľa. Srdce školy je prehnité, dávno stratené v strachu a obavách. Tí, ktorí vás mali vychovávať sa neštítia zabíjania.
"Vieš, aké je zadelenie moci mágov? Ako sú rozdelený podľa hierarchie?" chcel začať od začiatku, ale nevedel presne, čo už jeho žiak vie.
"Najnižšie sú potulní čarodejníci, ktorí nie sú združení pod nijakou inštitúciou. Potom nasledujú štátni čarodejníci. Patria k privilegovanej vrstve spoločenstva, ale až keď sa stanú plnohodnotnými členmi. Najvyššie stojí dvadsať hlavných čarodejníkov. Mlčanlivá rada drží v rukách všetku moc nad Avedarom," to u nich vedelo každé malé dieťa, aj tie nečarodejníckeho pôvodu. Každý poznal tieto rôzne vrstvy čarodejníckej spoločnosti.
"Možno ti to ešte nedošlo, ale vynechal si tú najdôležitejšiu skupinu. Obyčajných ľudí bez schopností. Tých si nemenoval, preto lebo v knihách sa o nich vôbec nezmieňujú. Kým si pod vplyvom školy nikdy o nich neklaď otázky, ani ich nezaraď do žiadnej kategórie..."
"Ale to predsa nie sú mágovia," namietol Ben. Považoval to za chybu. Majster sa predsa nepýtal na celkové obyvateľstvo.
"Aj oni majú určité schopnosti. Istým spôsobom sú mágovia... Schopnosť milovať, odpúšťať a prebúdzať našu ľudskejšiu stránku. Majú dar fantázie, schopnosť tvoriť umenie a mnohé iné... Sú to mocnejší mágovia než my. Ich sila však nespočíva v žiadnych kúzlach. My okrem čarovanie nedokážeme nič. Bez mágie sa nemôžeme ani najesť. Svoju moc musíš ukryť, aby ťa nezradila a neodsúdila na zánik. Len slabší mágovia sú omilostení... Ty by si mal byť jedným z nich," to dieťa si vybral. Nechcel, aby sa mu niečo stalo.
Neurobil to preto, že ostatné boli menejcenné. Skôr kvôli chlapcovej slabosti a nočným záchvatom plaču. Aj duch mohol kvíliť ako zranené zvieratko. Vždy ho počul a vedel, že nie je pripravený obetovať sa.
"Alexander, tí ľudia sa k nám správajú ako k nepriateľom. Vôbec sa mi tu nepáči," Ariadna nervózne prechádzala po skromnej izbe. Pripomínala skôr komoru na odkladanie vecí. Všetko v nej bolo staré a zaprášené. Posteľ, na ktorej ležal mág neustále vŕzgala.
Ocitli sa v dome úplne cudzích ľudí. Alexander vytiahol legitimáciu. Len vďaka tomu im dovolili vstúpiť.
"To preto, lebo som mág. Ty si nemusíš robiť starosti. Keď zistia, že si obyčajná nechajú ťa na pokoji. Kvargovia budú vždy odmeraní. Ak by si prišla sama, spoznala by si, že proti tebe nič nemajú. Teraz sa nemôžem ani pohnúť. Vôbec nemám silu vykonávať mágiu. Peniaze takisto nemám, tak to musíme chvíľu vydržať. Nemusíš sa báť teba skôr obdivujú. Už dávno nevideli niekoho ako si ty," pokúsil sa ju trochu rozveseliť, ale silný kašeľ mu rýchlo vzal reč.
Ariadna podišla k nemu. Opatrne mu prešla rukou po čele. Bol celý horúci.
"Pripravím ti čaj, ktorý mi robila moja mama. Uvidíš, že ti bude lepšie. Cítim to, ako sa trasieš. Vnímam všetko čím trpí tvoje telo," opatrne zložila ruku z jeho čela. Bola rada, že sa naučila aspoň urobiť ten jednoduchý liek.
"To je v poriadku. Už len pár dní a potom sa to zlepší... Hlavne nechoď von z domu. Tunajších mužov by si až priveľmi zaujala," upozornil ju. Zuby mu pritom trochu drkotali. Dostal to zo seba len s veľkou námahou.
"Nežartuj toľko, lebo sa začnem vážne červenať... Mňa si určite nikto všímať nebude."
"Kvargovia nikdy neopúšťajú svoju dedinu. Ľudí, ako sme my naposledy videli možno tak pred dvadsiatimi rokmi. Dievča z nášho sveta ešte vôbec nikdy nemali možnosť zbadať. Ich ženám nikdy nerastú vlasy. Na čelách majú zelené ostne, ktorými dokážu zabíjať. Ich pokožka je drsná a tvrdá už pri najmenšom dotyku. Nikdy sa neusmievajú, nikdy neplačú. Necítia ani lásku k vlastným deťom. Veď si videla, ako tá žena držala svoje dieťa. Čaká, či bude vidieť alebo nie. Ak nie, zabije ho. Ty si pre nich niečo ako ideál krásy a krehkosti. Inú takú ako ty ešte nevideli, tak si dávaj pozor," bál sa o ňu. Vedel, že od nej závisí jeho život. Každá silná emócia z jej strany by ho v tomto štádiu mohla stáť aj život.
"Ideál krásy? To mi budeš musieť opakovať častejšie. Aj tak ti neuverím. Tomu dieťaťu nemôžeme pomôcť?" opatrne otvorila dvere. Vykročila po schodoch. Chcela sa čo najskôr dostať do kuchyne.
"Pokúsim sa, niečo vymyslieť," vysoká horúčka ho spaľovala. Nervózne sa zmietal v prikrývkach.
"Teraz radšej odpočívaj. Hneď sa vrátim a postarám sa o teba..." sľúbila mu nadšene. Ten kompliment očividne zaúčinkoval.