darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
16. kapitola Jantárové meno
12. srpen 2008 | 18.48 |
beta reader: Tonksová
"Nemôžem ti to povedať. Nie dnes. Musela som tam nechať svoju najlepšiu priateľku... Musela som ju tam nechať..." opakovala rozrušene. Cítila sa previnilo. Mohla niečo urobiť. Stále si to v myšlienkach dookola prehrávala ako večne sa opakujúci film. Beth uväznená vo svete, ktorého sa bála... V rukách osoby, ktorú vôbec nepozná...
Pomaly ju pustil. Sily mu veľmi rýchle ubúdali.
"Nechám vás chvíľu osamote. Neskôr sa tu ešte zastavím," povedala pani Quirellová. Nebola vhodná chvíľa na bližšie zoznámenie. Pomaly vyšla z miestnosti.
"Nech sa stalo čokoľvek, nemala si sa do toho miešať. Nemôžeš len tak zmiznúť počas školského roka. So mnou sa nesmieš zahrávať! Aj keď máme medzi sebou pomerne dobré vzťahy, aj moja trpezlivosť má svoje hranice. Prídeš sem po troch dňoch, počas ktorých ma všetci neustále podozrievali a ešte k tomu chceš všetko, čo sa stalo, utajiť. Ako si to vôbec predstavuješ?" pohodlnejšie sa usadil na posteli. Pochopil, že prišiel čas na výchovnú lekciu.
"Nerozčuľuj sa, Quentin! Naozaj som to vôbec neplánovala. Nechcela som ťa tu nechať samého. Naozaj to nebola moja vina," odvetila zahanbene. Chcela ho chytiť za ruku, ale on jej to nedovolil. Udržiaval si odstup, lebo vedel, že tentoraz to vôbec nie je vhodné. Na chvíľu podľahol svojim citom, ale túto situáciu chcel vyriešiť s chladnou hlavou.
"Elizabeth sa s tebou naozaj nevrátila?" opýtal sa odmerane. Zatlačil svoje obavy, strach a lásku až na samé dno svojich myšlienok.
"Nie, on mi nedovolil vziať ju späť. Môj brat na ňu vtedy zaútočil. To on spôsobil tú otravu. Vraj o ňom zistila niečo dôležité a nedovolí, aby sa to dozvedel niekto ďalší. Človek, ktorý je zodpovedný za tie čudné útoky, je môj brat. Neviem, ako sa volá, ale snáď sa nám to podarí zistiť. Tým, že sme súrodenci, som si však úplne istá. Vôbec som nevedela, že existuje..." začala postupne rozprávať o tom, ako ho našla. Na začiatku to šlo dosť ťažko, ale neskôr mu už celkom podrobne opísala všetko, čo sa odohralo na ich stretnutí.
"Tak to som naozaj nečakal. Možno ešte budeme mať šancu nejako sa z toho dostať. Ty sa už viac do ničoho nemiešaj. Máš dosť starostí s dobehnutím všetkého, čo si zameškala. Postarám sa o tú záležitosť. Už by si mala ísť, Daphne," prial si, aby odišla.
Nemohol byť v jej blízkosti z viacerých dôvodov. Vedel, že súd ich určite rozdelí. Takisto ho trápilo aj postavenie v škole. Mohol by odísť, ale nechcel to urobiť len kvôli tomu, aby sa nepretrhlo posledné existujúce puto.
"Nemôžem tu ešte chvíľu ostať? Neposielaj ma preč. Potrebujem byť s tebou," pomaly podišla k nemu a sadla si na posteľ.
"Nie, radšej ma nechaj osamote," odvrátil sa od nej a zavrel oči. Budúcnosť v ňom vyvolávala len čoraz väčšie obavy. Nebol ani na chvíľu zabudnúť na hrozné obvinenia, ktoré boli väčšinou pravdivé. Svoju minulosť už zmazať nedokázal.
"Nezáleží mi na tom, čo sa stane. K otcovi sa nevrátim. Pre mňa to vôbec nie je dôležité. On ma opustil a zabudol aj na svojho syna. Nikto ma neprinúti vrátiť sa k nemu. Neboj sa, viem, že všetko dobre dopadne. Chcem, aby si bojoval kvôli mne. Nedovoľ im, aby ťa tak rýchlo porazili," sklonila sa k nemu a pobozkala ho. Vedela, že riskuje odmietnutie a takisto aj možný vpád nejakého nečakaného návštevníka. Musela to však urobiť.
Quentin ju k sebe na chvíľu privinul. Popustil uzdu svojej zdržanlivosti. Dovolil si opäť prekročiť hranice, ktoré si už dávno stanovili. Stal sa mužom túžiacim po žene. Prestal myslieť na ich momentálne postavenie. Privlastnil si jej pery. Chcel, aby pochopila, že nie je vhodné, aby sa práve oni dvaja k sebe takto správali. Vášnivými bozkami jej chcel ukázať, kadiaľ vedie takáto cesta. V ich prípade predstavovala takáto blízkosť dosť veľké osobné riziko pre oboch. Zámerne v nej vyvolal túžbu. Dotkol sa jej tela, ale len veľmi opatrne, aby si náhodou nemyslela, že ju chce do niečoho nútiť. Nedokázala mu odolať. Cítil jej lásku z každého dotyku. Mala veľké šťastie, že boli na takom mieste. Okrem toho krk ho riadne zabolel. Ešte vôbec nebol poriadne vyliečený. Práve to mu pomohlo dostať pod kontrolu prejavovanie lásky.
"Vidíš, kam ťa môže dostať úplne nevinný bozk. Žiadam ťa, aby si ma už viac neprovokovala," odvetil zadychčane. Odtisol ju od seba. Rukou si siahol na boľavý krk. Tentoraz mal opäť šťastie. Zranenie mu poslúžilo veľmi dobre.
"Dúfam, že som ti neublížila," srdce jej prudko tĺklo. Nedokázala sa tak rýchlo vymaniť z toho zvláštneho pocitu. Dôverovala mu a vedela, že nezneužije situáciu. Nechcela mu však spôsobiť zhoršenie stavu ani žiadnu bolesť.
"Som v poriadku. Ten krk ma ešte bude zrejme pár mesiacov bolieť, ale ty za to nemôžeš. Radšej si sadni. Takto nemôžeš nikam ísť. Dnes ťa vôbec nespoznávam. Kde sa v tebe berú také vášne?" cítil sa vinný. Naozaj to ľutoval. Ako jej poručník nemal právo urobiť niečo také.
"Neviem, Quentin. Nemal si ma ignorovať. Jednoducho si mi chýbal a chcela som ti trochu zlepšiť náladu," zašepkala rozrušene. Namiesto sedenia sa prechádzala okolo postele. Snažila sa upokojiť.
"Tak to sa ti rozhodne podarilo. Len tu pekne ostaň. Predstavím ťa mojim rodičom," konečne zložil ruku z obväzu a opäť si ľahol. Posteľ mu už naozaj poriadne prekážala.
"Tá pani, ktorú som videla je tvoja matka?" opýtala sa nadšene. Už dávno ju chcela spoznať.
"Áno. Budeš mať možnosť zoznámiť sa s Cassie Quirellovou. Rozhodne sa ti bude páčiť. Čudujem sa, že vôbec vyšla zo svojho laboratória. Občas tam aj spáva. Aj dnes mala v žalúdku niečo nebezpečné. Nikdy sa nepoučí a vždy pokúša osud," vrhol pohľad na záves, ktorý sa opäť pohol. Tentoraz prišiel na návštevu starší muž s dlhšími tmavými vlasmi. Bol rovnako vysoký ako Quentin. Mali isté spoločné črty. Hneď bolo očividné, že profesor elixírov je jeho syn.
"Ahoj, otec," zamrmlal nespokojne. Nechcel, aby ho niekto videl v takomto stave. Nechcel, aby ho niekto ľutoval.
"Matka ma za tebou poslala, Quentin. Vraj si neželáš, aby sme tu boli s tebou. To som od teba čakal. Vždy si taký neprístupný, ale tentoraz sa ani jeden z nás nenechá odhovoriť. Nemôžeš byť na súde sám. Pomôžeme ti," pritiahol si stoličku. Nedal sa len tak ľahko odradil. Vedel, že aj keď sa tvári akoby sa nič nestalo, nemôže ostať v takej situácii bez podpory svojej rodiny.
"Vy neviete, čo sa tam bude diať. Neželal som si, aby ste ma videli sedieť na stoličke pre obžalovaných," nahlas zakašľal a na chvíľu zmĺkol.
"Ja tiež chcem byť s tebou. Nemôžeš ma z toho vynechať," nástojila Daphne. Tiež sa nechcela držať bokom od takého vážneho problému.
"Otec, toto je Daphne, predpokladám, že si už o nej počul," nebol si istý, či chce, aby videla tú nepeknú ceremóniu. Radšej nereagoval na jej slová a upriamil rozhovor na inú tému.
"Áno, samozrejme. Veľmi ma teší. Som Joseph Quirell."
"Nemôžeš ma tu zamknúť!" zúrivo búchala na ťažké dvere. Bola hladná a smädná. Už celé hodiny za ňou nikto neprišiel. Beth to viac nemohla vydržať. Keď sa prebrala nikto tam s ňou nebol. Myslela si, že ju Parkinson niekam zatiahol.
"Len pokojne, nemusíš tak kričať. Zabudol som na potreby ľudského tela," niekto zareagoval na úpenlivé volanie.
Dvere sa pomaly otvorili. Temná postava s táckou v ruke cez ne prešla. Zavreli sa takmer automaticky a nedali dievčaťu žiadnu šancu na útek. Uchýlila sa k stene. Vedela, že to on ju chcel zabiť a bála sa ďalšieho útoku.
"Neutekaj, Elizabeth. V tomto tele toho naozaj veľa nezmôžem. Mala by si sa najesť," položil tácku na zem. Odstúpil, aby si ju mohla vziať.
"Nebudem to jesť. Môže to byť otrávené. Pusť ma odtiaľto!" kričala naňho, lebo vedela, že to on spôsobil toľko bolesti.
"Vingardium leviosa," predniesol potichu. Jedlo spolu s táckou sa presunulo na stolík.
"Odídeš jedine ak zomrieš. To sa však nestane. Už neurobím tú istú chybu. Nechal som to všetko na Parkinsona. Ten chlapec vôbec nevie logicky uvažovať. Volí vždy príliš radikálne alternatívy riešenia problémov. Musel som ho trochu schladiť. Pokojne sa najedz. Všetko je čisté, nič v tom nie je. Ochutnal by som to, ale jesť nedokážem..." páčilo sa mu, že má z neho strach. Priam ho to priťahovalo.
Beth vzdorovito zavrtela hlavou.
"Nevezmem to do úst. Je mi jedno, čo sa stane. Už tu nechcem ostať. Nemôžem ti veriť. Ty si mu to prikázal," zúrivo si prehľadávala vrecká. Prútik nájsť nedokázala.
"Sám som to všetko uvaril. Stálo ma to príliš veľa energie. Musíš byť aspoň trochu vďačná," snažil sa byť k nej milý a pozorný. Pochopil, že orientoval svoj hnev na nesprávnych ľudí. Ľutoval svoje konanie, ale späť to už vziať nemohol.
"Všetko sa zmenilo. Bol som až príliš nahnevaný. Podozrieval som viacerých ľudí. Chcel som vziať veci do svojich rúk. Môžeš mi odpustiť?" sklopil prútik a pokúsil sa k nej priblížiť.
"Nie, daj mi pokoj!" kričala čoraz hlasnejšie. Bola hrozne nervózna. Veľmi chcela svoj prútik, aby sa mohla aspoň brániť.
"Pozri sa na mňa! Vieš, že ti nechcem ublížiť. Musíš to vedieť! Daphne o mne takisto nepochybuje, inak by sa nevrátila do školy," nikdy nebol príliš trpezlivý. Mrzelo ho, že nemá dôveryhodnejšiu tvár.
"Ona sa po mňa vráti. Nenechá ma tu samú. Ak ti aj niečo sľúbila, určite to nemyslela vážne. Je to moja priateľka a dostane ma odtiaľto," vzala do ruky tácku a vysypala z nej jedlo. Držala ju pred sebou ako štít.
"Nechcem ťa sklamať, ale sem nikto nepríde. Odišli sme z pôvodnej skrýše. Ak tam sestra niekoho pošle, budú riadne prekvapení," váhavo k nej natiahol ruku. Udrela ho táckou po hlave. Ruky ju poriadne zaboleli, takmer jej vypadla z rúk. Mala pocit, akoby narazila do akéhosi neviditeľného poľa.
Očakávala, že sa ozve nejaký nepríjemný zvuk, ale tácka sa od jeho hlavy odrazila. Niečo ju silno udrelo do rúk. Zdesene vykríkla od bolesti. Ruky ju poriadne pálili.
"Takto mi neublížiš. Nemôžeš spôsobiť bolesť osobe, ktorá nemá bežné ľudské telo. Musela by si to urobiť prútikom. Ten ti však k dispozícií nedám. Tak čo urobíš? Môžeš ešte niečo skúsiť, ale nezaručujem, že to nebude bolieť. Radšej ma poslúchni a vyhneš sa zbytočným zraneniam," opäť sa jej pokúsil dotknúť. Tentoraz sa ho pokúsila kopnúť. Mala pocit, že nohou práve zasiahla niečo naozaj veľmi tvrdé. Cítila ako kosť praskla. Zaplavila ju ďalšia vlna bolesti, dopadla na zem. Nemohla už viac vstať.
"Takto sa rozhodne nikam nedostaneme. Teraz ti to musím ošetriť. Naozaj ti nemienim ublížiť. Len by som bol rád, keby si mi pomohla vybrať prútik pre moju sestru. Viem, že s tým svojím nie je spokojná. Chystám pre ňu menšie prekvapenie," zdvihol ju do náručia. Neočakával, že si v jeho prítomnosti hneď zlomí nohu. Dúfal, že stará čarodejnica, u ktorej ostali bývať má doma všetko potrebné.
"Kde to vlastne sme?" radšej sa zdržala ďalších fyzických prejavov. Noha ju príšerne bolela. Jeho dotyk však nebol nepríjemný. Už niekedy v jeho náručí určite bola, len si nedokázala presne spomenúť.
"V Rumunsku, ale presná poloha ťa zaujímať nemusí," použil schodisko vedúce do horných častí domu.
"V Rumunsku?" zdesene zopakovala Beth. Rukou mu opatrne stiahla kapucňu. To, čo videla jej takmer vyrazilo dych. Omdlela pri pohľade na tú tvár. Čarodejník opatrne kráčal ďalej. Vedel, že tak to bude lepšie a zrejme potrvá ešte dlho, kým si na to zvykne.
"Čo si urobil tomu dievčaťu, James?" stará čarodejnica s poznačenou tvárou naňho nepriateľsky zagánila.
"Nič sa nestalo, babka. Len sa trochu zľakla. Dúfam, že tá zlomenina nebude vážna. Nevedel som, že moje súčasné telo môže spôsobiť aj niečo také nepríjemné," ospravedlňujúco zamrmlal čarodejník.
"Tak to si sa teda riadne unáhlil. Čo vlastne od nej chceš? Veď sa ťa zrejme musí poriadne báť. Urobil si tak veľa chýb. Nemala som ťa vôbec pustiť za sestrou. Všetci si myslia, že chceš byť Temným pánom," vzala mu z rúk dievča. Zložila ju na posteľ.
Po mesiaci
Nesmú ho odsúdiť. Nesmú to urobiť. Nechcem ho stratiť.
Nervózne sa pohrávala s fľaštičkou elixíru, ktorú mala zavesenú na krku. Ledva premáhala svoju nervozitu. Tento posledný proces bol verejný a zišlo sa na ňom veľmi veľa ľudí. Jeho šance sa postupne znižovali. Všetci sa začínali báť najhoršieho.
Tento spor však bol oveľa pokojnejší ako jej stretnutie s otcom. Pred pár dňami musela tvrdo bojovať, aby sa nedostala do jeho rúk. Súd nerozhodol v jeho prospech len vďaka silným argumentom. Napriek tomu to však bolo veľmi nepríjemné.
V súdnej sieni vládlo napäté ticho. Svedkovia boli vypočutí, obžalovaný tiež. Čakalo sa už len na vynesenie rozsudku. Po krátkej prestávke sa malo začať hlasovanie.
Daphne sa neustále kolísala na stoličke. Prezerala si sudcov, neustále sa otáčala a v myšlienkach si prehrávala tie najhoršie scenáre. Nadišiel čas konečného rozhodnutia.