Prechádzala sa po priestrannej kuchyni. Matné zelené svetlo presvitalo popod záclony, na ktorých sa usádzal prach. Zazrela aj pár pavúkov. Motýľov a múch zachytených na rôznych miestach. Neumytý riad sa povaľoval na stole, zvyšky jedál z neho postupne vypadávali.
Tak toto nevyzerá dobre. Akoby tu vôbec nikto nejedával už celé roky. To je čudné. Veď tu žije niekoľkočlenná rodina.
Prehrabovala sa v zásuvkách. Potrebovala nájsť nejaký čistý hrnček. Aspoň niečo, čo by mohla použiť. V kuchyni pre hostí však žiadnu užitočnú vec nenašla. Všetko bolo zaprášené a zanedbané. Vôbec sa jej to nepozdávalo. Mala pocit, akoby to bola zas len jedna z ďalších ilúzií.
"Čo to má znamenať? Nie je tu nič na prípravu čaju, to snáď nie je možné!" zúrivo kopla do akejsi nádobky, ktorá sa povaľovala na zemi.
"Nerozčuľuj sa, dievčatko. Náš dom je chránený proti cudzím ľuďom. Aj keď si ma požiadala o povolenie, dom ťa zrejme stále nerešpektuje," domáca pani oblečená v dlhšej zástere rozhorčene zatlieskala. Vyzerala presne ako ostatné ženy, z toho zvláštneho rodu. Ariadna k nej už podvedome pociťovala veľký rešpekt. Bola pomerne svalnatá a vysoká. Príliš mohutné poprsie sa ledva udržalo v šatách. Cez oblečenie presvitali ostré bradavky zakončené dlhým pazúrom. Skrátene sa volala Luna. To si stihla zapamätať z celého dlhého mena a priezviska.
"Mág, ktorý nám robil ochranu to očividne trochu prehnal. Nabudúce, keď sem príde budem ho musieť trochu pokarhať. Cudzinci si predsa nemôžu myslieť, že moja kuchyňa vyzerá ako chliev," napriek tomu, že sa veľmi snažila, stav tej miestnosti sa vôbec nezmenil. Rozčúlene tresla rukou po stole. Zlomil sa na dve polovice a všetok riad sa z neho zosypal.
"Keď toho somára dostanem do rúk, tak ľahko na mňa už nezabudne!" zavrčala rozčúlene. Predierala sa porozhadzovaným riadom.
"Ty mi nemôžeš pomôcť?" všetky hrnce hodila späť na policu. Chcela sa pustiť do umývania riadu, ale nemohla sa tam vôbec dostať. Vyzeralo to, akoby jej v tom niečo bránilo.
"Nie, ja som obyčajné dievča. Neovládam mágiu," odvetila nesmelo.
"Tvoj priateľ s tým snáď niečo urobí," otvorila okno. Chcela strhnúť aspoň tie hrozné závesy.
"Je veľmi unavený, potrebuje sa vyspať. Dnes ho nemôžem rušiť," nechcela pred nimi spomenúť, že sa necíti dobre. Mohlo by to ohroziť ich pozíciu v dome.
"Zavediem ťa k susedom. Oni to kúzlo nemajú," navrhla Luna.
"Neviem, či je to dobrý nápad. Tam vonku mi hrozí nebezpečenstvo," nedôverovala domácej panej natoľko, aby sa úplne zverila do jej rúk. Vonku boli ostatní dedinčania. Obávala sa hlavne reakcie mužov. Bez Alexandra sa necítila pripravená postaviť sa im do cesty.
"Keď vám odtiaľto niečo dám, kúzlo to hneď zastaví. Nevedela som, že je to až také rozsiahle. Ak by som ti to priniesla ja, zase by sa to v mojich rukách zmenilo. Musíš si to urobiť sama. Iný spôsob neexistuje. Ty sa snáď bojíš?" opýtala sa prekvapene.
"Tak dobre, pôjdem s vami..." myslela na chlapca, ktorý nevyhnutne potreboval niečo na zníženie horúčky. Nemohla ho nechať bez pomoci. Okrem toho aj Ariadna potrebovala niečo vypiť a zjesť. Patrilo to k prirodzeným ľudským potrebám.
"Postarám sa o teba. Nikomu nedovolím, aby ťa otravoval. Ako vidíš potrebujem, aby mi niekto napravil kúzla v dome. Nechcem sa dostať do sporu s mágom," opatrne otvorila vchodové dvere. Ostražito sa porozhliadala okolo seba. Obozretne vykročila po kamenistom chodníku.
Ariadna šla za ňou. Nevdojak obdivovala zvláštne stĺpy, ktoré boli umiestnené v blízkosti domov. Tvorili akýsi kruh, ktorý so seba vyžaroval silné energie. Chvíľu sa zadívala na oči sôch umiestnených na podstavcoch. Takmer nedotknutá príroda v nej takisto vzbudzovala príjemné pocity. Táto dedina bola rozhodne veľmi dobre zásobená. Mala takisto príšerne dlhý názov. Ariadna si zapamätala len skrátené pomenovanie Tarun. Bolo to miesto plné remeselníkov, umelcov, ale aj krutých žien a nenásytných mužov.
Hermínske údolie bolo tou poslednou hranicou medzi dvoma rozličnými časťami rodnej krajiny. Odtiaľto by sa ešte dokázala sama vrátiť, keby to skutočne chcela urobiť. To však vôbec nemala v úmysle.
Radšej sa sústredila na cestu. V oknách sa začali objavovať Kvargovia. Dívali sa na ňu. Postupne začali otvárať okná. Zvedavo vykukovali z okien, ale zachovávali aj naďalej dostatočnú vzdialenosť. Ariadna sa začala cítiť veľmi nepríjemne. Muži sa na ňu dívali akosi čudne. Radšej od nich odvrátila zrak a pridala do kroku.
"Dvere do domu mojej priateľky sú už pred nami. Len sa neboj. Nesmieš pred tou zberbou ukázať strach," Luna ju trochu popohnala dopredu. Obe bežali po ulici a vôbec sa už nezastavovali.
"Prečo ich tak nazývate?" opýtala sa zadychčane.
"Ovláda ich výlučne túžba. Nepoznajú život v pároch. Nikto z nich si nás neváži. Preto bývajú v samostatných domoch. U nás sa vždy delia na ženské a mužské. Potrebujeme ich, len keď chceme mať deti. Inak si od nich držíme odstup. Je to prekliatie nášho rodu. Už od malička sa musíme naučiť brániť, aby sme si ich udržali od tela. Tvoja prítomnosť ich očividne podráždila... Nechápem, prečo ťa sem tvoj priateľ priviedol..." odsunula magickú clonu, ktorá zakrývala ďalší zo ženských domov.
"On sem nechcel ísť, ale..." chystala sa jej to vysvetliť. Na chrbte pocítila dotieravé ruky. Zhnusene sa pokúsila ho od seba dostať. Nemohla to zniesť. Nedokázala to vydržať ani chvíľu. Ostrá čepeľ sa však nezadržateľne blížila ku krku.
Obklopila ich skupina mladých Kvargov. Horšie bolo, že mali pri sebe aj zbrane. Mali pri sebe sekery na rúbanie dreva a menšie nože.
"Vypadnite, sopliaci! Pustite to dievča. Chcete na nás privolať nešťastie!" oborila sa na nich Luna. Vôbec sa ich nebála. Skôr pociťovala hanbu, že patrí k takému národu.
"Má takú hebkú pokožku a je nesmierne krehká... Mohla by tu s nami ostať. Možno by sme ju odtiaľto vôbec nemali púšťať. Len pokoj, starká, nič sa jej nestane. Vieš, že už dlhšiu dobu máme isté plány. Vaša spoločnosť nám nevyhovuje, chceme niečo lepšie. Vy musíte zomrieť, aby sa náš rod od vás konečne očistil," najstarší muž so skupiny svoj nôž zabodol do šupinatého tela miestnej ženy. Luna vôbec nestihla urobiť nič na svoju obranu. Klesla na zem prebodnutá na dve polovice.
"Čo ste to urobili?" zdesene zvolala Ariadna. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Nemohla sa na to vôbec dívať. Krv vytekajúca z tela ju poriadne ostriekala.
"Zbavujeme sa príčiny nášho prekliatia. To kvôli ich zlej krvi nenachádzame pokoj. Musia zmiznúť... Tvoj mág nám nebude prekážať. Je na rade ako prvý, Takí ako on sem chodia neustále..."
"Nie, nedovolím vám..." prudký úder do hlavy jej zabránil rozprávať. Okamžite stratila vedomie.
"Otec, kam ideme? Prečo sme..." malé dievča opatrne držalo za ruku mladého muža. Mal dlhý čierny plášť typický pre mágov, každého veku a postavenia. Tento muž už patril k trvalým štátnym čarodejníkom. Obyčajní ľudia ich zvyčajne nazývali Poslovia temnoty. Oficiálne sa však neopovážili ich takto oslovovať. Mal dlhšie svetlé vlasy. Na tvári stopy po magických bojoch...
Ťahal ju preč od domu, v ktorom bola jej matka. Chcela sa vrátiť, zúfalo sa pokúšala, utiecť mu.
"Chcem mamu! Prosím, chcem mamu..." veľmi hlasno nariekala.
"Tu nemôžeš ostať. Nie s touto ženou. Ona ťa nenávidí..." prestal sa s ňou naťahovať. Zdvihol ju a vzal do náručia.
"To nie je pravda. Teba takmer vôbec nepoznám. Nemáš právo ma viať z domu. To nesmieš," prestala sebou mykať a pevne ho objala okolo krku. Napriek všetkému sa v jeho náručí cítila bezpečne.
"Neznáša ťa, lebo nemáš magické schopnosti. Zabila by ťa, len preto, že ohrozuješ jej kariéru. Mocná čarodejnica so školy si nemôže dovoliť žiadne zlyhanie. Ty pre ňu neznamenáš vôbec nič," opatrne ju pohladil po vlasoch. Pobozkal ju na čelo. Bolo to preňho dosť ťažké, ale premohol všetky nepríjemné pocity. Nezáležalo mu na tom. Nechcel kvôli zúrivosti svojej milenky obetovať vlastné dieťa.
"Ja chcem byť človekom. Netúžim po mágii. Som rada, že nemám tie schopnosti. Nikdy som ich nechcela. Vždy som si želala len to, aby sme boli spolu," utrela si slzy. Nechcela viac plakať.
"Splním ti tvoj sen. Budeš žiť iný život. Naučíš sa všetko, čo nám kedysi dávno odopreli. Zabudneš na minulosť. V dome môjho brata určite budeš šťastná. Ja nie som schopný citov, nemohol by som ti nič ponúknuť. Zabudneš na mňa aj na meno svojej matky. Tak to bude lepšie. Budeš v bezpečí, Ariadna," zložil ju na zem. Počula ako vyriekol nejaké slová. Jemné prstence mágie sa okolo nej ovíjali. Obrazy sa postupne vytrácali. Nahrádzali ich iné spomienky, úplne nové pocity...
"Fuj, to je odporné!" niečo jej stekalo po hlave. Dostalo sa to až do úst. Znechutene vypľula na zem čerstvú krv.
Znovuobjavené spomienky tak rýchlo nabiehali do jej mysle. Videla všetko, čo sa odohralo pred tým, než došlo k vymazaniu spomienok. Na mená svojich rodičov si však nedokázala spomenúť. Jej zrak sa takisto vyjasnil. Videla však len Alexandra. Pomaly sa k nej približoval. Zrejme ešte stále nemal dostatok síl. Tackal sa a ruky sa mu poriadne chveli.
"Ariadna! Nehýb sa. Už je po všetkom... Len na mňa počkaj. Si zranená?" opýtal sa zdesene. Vedela, že ho to zrejme tiež bolí. Preto tak ťažko kráčal. Bol takisto aj poriadne spotený od horúčky.
"Nie, ja... Vlastne ani neviem... Mám niečo na hlave, ale to zrejme nebude moja krv," rukou si siahla na vlasy. Nahmatala drobné poranenie.
"Moja hlava, tuším som si rozbila hlavu, ale ako sa to stalo?" klesla na kolená.
"Zrejme ťa niekto silno udrel. Keď som sem prišiel už si bola v bezvedomí. Tí muži ma chceli zabiť. Ostatní sa však postavili proti nim. Našťastie sa našli ľudia, ktorí nesúhlasili z ich názormi. Mrzí ma to, tí muži mali v hlave len utkvelú predstavu spôsobenú nesprávne použitými kúzlami. Musel som zlikvidovať tie zaklínadlá. Keď sa to stalo, sklony k násiliu náhle pominuli... Nejaký mág si tu asi vybíjal svoju zlosť," pomaly pristupoval k nej. Upokojil sa, až keď sa jej mohol dotknúť. Takmer spadol na zem. Ledva sa držal na nohách. Kruh tých sôch v ňom prebudil mágiu, takisto aj strach o jej život. Napriek tomu sa stále cítil hrozne, akoby mal v sebe zároveň silu aj slabosť. Kvargovia ich pozorovali. Väzňov odviedli do podzemia. Mŕtve telo ženy odpratali. Vrahom bol jej vlastný syn. Keď pochopil akú hroznú bolesť spôsobil sám sa vydal do rúk spravodlivého súdu. Netušil, že je ovplyvňovaní kúzlami. Bolo mu to nesmierne ľúto, ale svoj zločin už vymazať nedokázal.
"Myslel som si, že to nebude vhodné, ale teraz už naozaj nemáme na výber. Potrebujem obnoviť svoje sily a ty tiež... Aj keď sa občania upokojili, nemôžeme tu ostať... Dovolíš mi to?" vedel, že už dlho nevydrží ostať pri vedomí. Ariadna ho taktiež ledva vnímala. Videla len jeho, ostatných si vôbec nevšímala. To vôbec nebolo dobré znamenie.
"Áno, urob niečo, aby nám bolo lepšie," rýchlo súhlasila. Chcela mu toho toľko povedať a spýtať sa na nesmierne množstvo vecí. On bol tiež v jej detských spomienkach. Našla ho len v tých úplne počiatočných, keď ešte ledva ovládala ľudskú reč.
"Som rád, že to chápeš," odvetil slabnúcim hlasom. Privinul ju bližšie k sebe. Na tvári začínala cítiť jeho dych. Chvíľu strácal rovnováhu, ale napokon sa mu podarilo dotknúť sa jej pier.
Svet sa náhle vyjasnil, opäť všetko nadobudlo farby a vône. Hlava ju prestala bolieť a krv z tváre zmizla. Stalo sa to počas toho krátkeho okamihu.
"Ďakujem," zašepkala spokojne. Cítila sa už oveľa lepšie. Oči jej priam žiarili od toľkej radosti. Už poznala svoju minulosť. Bola si istá tým, že nemá dôvod zapodievať sa pravými rodičmi.
"Ja tebe tiež. Snáď si ešte stihneme dať čaj na bezpečnejšom mieste," odvetil spokojne. Vrhol prísny pohľad na nastúpených dedinčanov. Rozhodne sklamali jeho očakávania. Netušil, že tak rýchlo podľahnú kúzlam. Predtým boli oveľa odolnejší voči mágii. To sa o nich písalo vo všetkých knihách, ale tentoraz sa presvedčil, že tieto informácie zrejme vôbec neboli pravdivé.