darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Nemilovaná I: X. Kapitola Ruže
Barty ju poriadne vystrašil. Z očí mu sálala pravá nefalšovaná zlosť. Uľavilo sa jej až keď odišiel. Nechápala čo to má znamenať. Nie je predsa normálne, aby sa tak správal. Žeby ju stále považoval za svoju priateľku ? Winky rezolútne potriasla hlavou. Nemohla mu veriť. Nie potom čo sa odohralo so smrťožrútmi. V žiadnom prípade by nedopustila, aby sa niečo také znovu opakovalo. Pán Crouch by sa čudoval, keby vedel akého má podareného syna.
Vyklonila sa z okna. Bola zvedavá či sa starý Crouch príde najesť domov. Do nosa jej udrela príjemná vôňa ruží. Boli to obľúbené kvety pani Crouchovej. Predtým ich všelijako obstrihávala a starala sa o nich…Pán Crouch však musel časom najať záhradníka. Doviedol si zo sebou aj svoju dcéru Annie. Táto príťažlivá tmavovláska jej riadne pila krv. K domácim škriatkom sa vždy chovala povýšenecky a snažila sa im čo najviac sťažiť život. Cez oknu dnu vletel malý lístoček. Winky spoznala Bartyho písmo:
Choď do starej šopy.
Len čo si ho prečítala, sám sa roztrhal na drobné kúsky. Toho miesta sa vždy podvedome bála. Barty ju tam raz zavrel a nechal ju celú noc spať na holej zemi. Tušila, že to určite bude súčasťou trestu. Opatrne vykročila po čerstvo pokosenej tráve. Jemne ju šteklila na chodidlách. Zazrela ružové lupienky rozsypané po zemi. Vytvárali zvláštnu sladkú cestu. Prekvapilo ju keď zistila, že smerujú k tej rozheganej starej búde, ktorá slúžila na odkladanie záhradníckeho náčinia. Na trávnicu sa črtali krvavé stopy. Vydesene zastala a rukou sa dotkla červenej masy. Bola to naozaj krv. Pustila sa do prudkého behu. Pomocou kúzla roztvorila dvere. Krvavé stopy boli stále zreteľnejšie. Na zemi uprostred popukanej dlážky ležalo bledé telo prikryté plachtou. Chcela vybehnúť von a požiadať niekoho o pomoc, ale dvere sa prudko zabuchli a ocitla sa v úplnej tme. Naozaj neočakávala, že zazrie skutočnú mŕtvolu. Od strachu sa ledva hýbala.
Pokúšala sa čarovať, ale nešlo jej to. Pochopila, že Barty asi nejakým spôsobom zabezpečil miestnosť, aby z nej nemohla uniknúť. Rýchlo zmenila podobu. Opäť sa stala mladým dievčaťom. Bola to jediná možnosť, ako dosiahnuť na kľučku. Zamierila k oknu a pokúsila sa ho otvoriť. Na pleci zacítila čiusi ruku. Na chrbte jej naskočili zimomriavky. Niekto ju bez varovania pritiahol k sebe.
„Koho si zabil ?“ opýtala sa zdesene. Rukou mu prešla po tvári, aby sa ubezpečila či je to naozaj on.
„Nie moja milá, ja som nikoho nezabil. Budeš zodpovedná za túto vraždu, pokiaľ neurobíš to čo chcem. Kto už uverí domácemu škriatkovi. Myslíš, že môj otec sa ťa zastane…“
„Si blázon,“ neočakávala, že zájde až tak ďaleko. Zúrivo ju sotil na zem. Vicky sa priplazila až k telu.
V tme nemohla rozoznať o koho sa jedná. Barty sa razom zmenil na nepoznanie. Už pred ňou nestál ten milý chlapec, videla smrťožrúta plného nenávisti… Pochopila, že nemá najmenšiu šancu na odpor. Nechcela ísť do väzenia za zločin, ktorý nespáchala.
„Čo chceš ?“
Namiesto odpovede ju roztúžene pobozkal. Sadol si k nej nevšímajúc si chladnú mŕtvolu. Keď cítila blízkosť jeho tela celkom strácala pojem o čase. Barty sa nikam neponáhľal. Zmietal sa v celej škále pocitov, ktoré mu nedovolili rozumne uvažovať. Bola si istá, že napriek všetkému ho nemôže prestať milovať. Aspoň raz dovolila svojim citom, aby ju ovládli.
O pár rokov neskôr…
Pohár od ďatelinového piva prudko dopadol na dlážku. Pobozkali ho…prišiel o dušu…pobozkali ho…
Neodbytný hlások v jej mysli naplnil jej srdce bolesťou. Stále sa s tým nedokázala zmieriť. Nemienila ostať na Rokforte. Prišiel čas vziať osud do svojich rúk.
Dobby si už viac o ňu nebude musieť robiť starosti. Nevládala žiť dvojitý život plný pochybností.
Domáci škriatok sa navždy vytratil. Ostala len Vicky, jeho milovaná a zároveň aj jediná bytosť, ktorá plakala nad jeho stratou.
Súčasnosť
„Mami, prečo za nami ocko nikdy nepríde ?“ opýtala sa Tifany. Sklonila svoju hlávku na matkine kolená. Vicky nežne objala svoju malú dcérku. Jej hlas ju vytrhol z prívalu spomienok. O Winky už dávno nikto nepočul. Zabudla aké to byť otrokom vôle iných ľudí.
„To sa nedá, maličká. Je na mieste, odkiaľ sa ľudia nevracajú,“ nevedela akoby jej mala bližšie popísať útroby dementora.
Nebolo pre ňu ľahké priznať si, že ho navždy stratila. Jemný vánok jej postrapatil vlasy. Na krku sa jej zaleskli drobné presýpacie hodiny. Nezbedne sa pohrávala tenkou zlatou retiazkou. Občas mala pocit, že je s ňou, tak blízko, že môže k nemu natiahnuť ruku. Láska je ukrytá v srdci, ani smrť, ani hrozivý dementrov bozk ju nemôže zničiť. Inštinktívne vycítila, že existuje mnoho spôsobov, akoby mohli byť spolu. Trebárs len na pár krátkych chvíľ.
„Už je najvyšší čas ísť. Predpokladám, že tvoj prvý rok na Rokforte bude určite výnimočný,“ vstali z lavičky a spoločne prešli cez prepážku, oddeľujúcu muklovskú časť Londýna od sveta čarodejníkov.
Koniec prvej časti
Komentáře
| RE: Nemilovaná I: X. Kapitola Ruže | lizz | 04. 01. 2007 - 14:26 |
 RE(2x): Nemilovaná I: X. Kapitola Ruže |
darklady | 04. 01. 2007 - 20:17 |