6. kapitola

Magický záblesk ho zmrazil vo vzduchu. Vlk zúfalo pohyboval labami, ale nemalo to žiadny účinok. Mágova zlosť viditeľne stúpla. Neuveriteľne silná energia držala môjho priateľa v dosť ponižujúcej polohe. Vždy, keď niekto nazlostí mága tak sa to v ňom niekde nahromadí.

Vladimír zatínal päste a na tvári sa mu usadil obzvlášť zlostný výraz. Pripomínal sestrinho buldoga Hanibala. Tiež sa tak rozcitlivel, keď som mu raz omylom stúpila na chvost. Celý deň ma naháňal. Vtedy som ešte svoje schopnosti používať nevedela, tak ho museli upokojiť moji rodičia. Mala som však rovnaký strach, ako vtedy, keď sa do mňa chcel zahryznúť ten slintajúci tvor.

"Obaja ste zatknutí!" oznámil nám chladne. Z vrecka mu vyliezol akýsi oficiálny papier. Vždy som obdivovala rýchlosť z akou dokážu vyhotoviť zatykač. Mala som podozrenie, že majú už vopred všetky papiere pripravené. Len tam pomocou mágie dopíšu mená zatknutých.

Okamžite sa ocitol v mojej ruke. Samozrejme hneď sa objavili aj putá. Zaryli sa mi do kože na to isté miesto ako minule.

"Nerešpektovanie úradnej osoby? S tým teda vôbec nesúhlasím. Pobozkala som ťa len preto, že sa mi páčiš," musela som si niečo rýchlo vymyslieť. Našťastie nemohol či mu hovorím pravdu. Tak ďaleko do svojich myšlienok by som ho nepustila.

"To obvinenie sa týka hlavne tejto veci! Divé zviera sa nemôže voľne pohybovať po meste!" kričal na mňa. Zrejme mal z minulosti pár zlých spomienok na stretnutie s vlkolakmi. To pre mňa vôbec nebolo priaznivé.

"Uznávam, že bol trochu drzý, ale to ešte nie je dôvod na zatknutie. Pokiaľ má povolenie zdržiavať sa na našom území, musíš ho nechať odísť," nechať sa odviesť v spoločnosti vlkolaka nebolo práve najlepšie. Bolo mi jedno, že ho môžem ešte viac rozčúliť. Nepáčil sa mi spôsob akým s nami zaobchádzal. Kerb tentoraz výnimočne bol na strane mága. Dokonca nadšene vrtel chvostom, keď videl ako sa Samuel pokúša zbaviť sa pút.

"Teba som sa na nič nepýtal. To jeho povolenie si pekne prekontrolujem. Ak zistím, že nie je platné strávi pár rokov v klietke," nenávistne poznamenal Vladimír.

"Len si poslúž. Aj tak si len trápny vládny poskok. Tak my pôjdeme s tebou, ale na posmech vyjdeš jedine ty," zavrčal Samuel. Zmenil sa do svojej ľudskej podoby. Telo sa mu trochu ponaťahovalo a predĺžilo.

"Tak to sa ešte uvidí," postrčil ho smerom k obrovskej magickej sieti. Zvonka sieť uzavrel kúzlami. Potom podišiel ku mne a chytil ma za rameno. Bola som naozaj rada, že ma tam nestrčil s ním. Vážne by to narušilo naše pracovné vzťahy. Okrem toho pokiaľ nie sú naši ľudia agresívni, mágovia nemajú právo nás takýmto spôsobom obmedzovať.

"Kerb ostane tu.

Myslím, že ho teraz potrebovať nebudeš," prikázal môjmu psovi. Potom sme náhle zmenili skupenstvo a preleteli akýmsi zakriveným priestorom.

Ocitli sme sa uprostred dlhej sivej chodby, ktorá nás oddeľovala od kancelárií zastrčených na opačnom konci príšerne starej budovy. Všetko tam bolo špinavé, neupravené podlahy vŕzgali a prebiehala po nich všelijaká možná háveď vrátane potkanov myší a hadov. Bola to síce len dekorácia. Spomenula som si, že oslavujú práve nejaký sviatok, pre ktorý je typická takáto pochmúrna a dosť desivá výzdoba. Napriek tomu si však mohli odpustiť tie obrovské pavúky, ktoré nad nami tkali svoje siete.

Na lavičkách posedávali zatknutí spoluobčania. Spoznala som pár mágov, ktorí sa bežne potulujú v našej oblasti. Práve privádzali skupinu hlučných mladistvých. Boli to mladí a silní po krvi túžiaci. Zrejme ich nachytali pre nejakej výtržnosti.

"No tak, choď už!" Vladimír ma už dávno pustil. Očakával, že prejdem cez takzvanú uličku hanby. Dúfala som, že ma tu neuvidí nikto z mojich známych. Obzvlášť, keď som medzi hrôzostrašnou výzdobou zazrela veľké plagáty môjho drahého priateľa Viktoriána. Ušiel počas prevozu do väzenia. Mágovia na jeho hlavu vypísali odmenu. V našich novinách sa však táto správa vôbec neobjavila.

Vykročila som dopredu. Všetci si ma prezerali. Niektorí z mágov ma aj pozdravili. Bolo mi ľúto, že nemám pri sebe psa. Zvykla som si na to, že mi robí spoločnosť aj v tých najhorších chvíľach. Oveľa viac pozornosti venovali našťastie Vladimírovi a sieti, ktorú ťahal za sebou.

Všetci mu ustupovali z cesty. Hlavne kvôli zúriacemu vlkolakovi, ktorý sebou prudko zmietal. Sieť to však vydržala. Vladimír ju zrejme rukou stále nenápadne obnovoval. Napokon sme sa šťastlivo dostali až k prvým dverám napravo. Boli takisto okázalo vyzdobené pavučinou. Napriek tomu si nezabudol odložiť zoznam z čiernymi bodmi. K môjmu menu sa pripočítal ďalší. Už v poradí tretí prehrešok.

"Musíte kľučky premieňať na pavúky? Naozaj ich nemám rada," podľa tunajšej obyčaje musel vždy dvere ako prvý otvárať zatknutý. Nervózne som stisla pavúčiu hlavu. Nožičky sa mi omotali okolo ruky. Neochotne som zatlačila. Dvere sa konečne otvorili. Vošla som do kancelárie, ktorá mala ešte oveľa bohatšiu výzdobu.

"Dnes musí byť všetko takéto. Kvôli tým otrasným kúzlam plodenia. Každému ich nanútili, tak protestujeme aspoň takýmto spôsobom. Urobili sme výzdobu ako na Sviatok mŕtvych, lebo šéf práve toto príšerne neznáša," zašepkal mi do ucha.

Umelý kostlivec sedel na Vladimírovom mieste a usilovne pečiatkoval akési papiere. Zariadenie kancelárie tvoril veľký starožitný stôl. Spočívali na ňom ruky umelého kostlivca, tak som sa ho neodvážili príliš skúmať. Takisto sa tu nachádzala aj polica s knihami, menší stolík s nainštalovaným kúzlom plodenia. Ten bol odsunutý k malému okienku. Bol to jednoduchý elektrický obvod s miskami naplnenými mágiou a veľkými kompasmi, ktoré sa vznášali nad bublajúcou tekutinou. Hrozivé spojenie mágie a vedy. Zrejme zas počas nejakej lokálnej vojny zomrelo viacero mágov. Šlo o bežné doplnenie stavov do budúcnosti. Bola to povinnosť pre mágov, ktorí ešte nemali žiadneho potomka. Vždy som bola úprimne rada, že naši takéto veci nerobia. Klesanie a stúpanie našej populácie im bolo ukradnuté.

Tekvice boli porozvešiavané takmer všade a zakrývali všetky obrazy, fotografie a iné magické záležitosti. Na viditeľnom mieste visel len čarodejnícky diplom s hodnotením výborný. Priemer 1,0 som nikdy nemala, ale on očividne áno. Mal to naznačené hneď pod osvedčením. Znechutene som civela na zlatý nápis mág prvej kategórie.

"Tak to je naozaj originálne, kostlivec tu teraz vydáva povolenia..." môj inštinkt sa opäť ozval. Začínala som cítiť, že niečo nie je v úplnom poriadku. To kúzlo vo mne vyvolávalo zlé pocity.

Prezrela som Samuelove myšlienky. Našla som v nich odhodlanie urobiť čokoľvek, aby mágov zosmiešnil. Vedela som, čo chce urobiť, ale už som nestihla nič urobiť. Podarilo sa mu vytrčiť ruku so siete. Zastavil ručičku jedného z kompasov tak, aby smerovala na mňa. On o tom vôbec nepremýšľal len, keď už držal tú hadičku dovolil začal o tom dôkladnejšie uvažovať.

"Zastav ho!" vykríkla som, ale bolo už neskoro. Kúzlo sa preťažilo a sieť sa roztrhla. Samuel vybehol von z kancelárie a zabuchol za sebou dvere. V miestnosti okamžite vypadla elektrina.

Magická kvapalina nás oboch ostriekala. Zdesene som ustúpila k dverám. Zrazu som sa cítila čudne, akoby som mala zrazu chuť niekoho pobozkať, akoby pre mňa už neexistoval žiadny iný človek... Moje inštinkty sa zbláznili. Vladimír na tom nebol o nič lepšie.

"Ten hlupák. Nevie, čo urobil! Bež, musíš odísť!" prikázal mi tlmeným hlasom. Držal sa kostlivcovej hlavy. Celý sa triasol.

Rýchlo som siahla na kľučku. Putá ma tlačili, ale snažila som sa otvoriť dvere a zabrániť poriadnej katastrofe. Vôbec to však nešlo. Kúsok vlkovej siete sa zamotal do dverí a zablokoval ich.

"Nejde to, zablokovali sa. Môžeš to urobiť ty," pokúšala som sa zachovať pokoj, ale nebolo to vôbec ľahké. Niečo ma neznesiteľne priťahovalo k tomu mágovi a tentoraz to nebola žiadna krv. Musela som sa zachytiť police. Kŕčovito som sa jej držala a bránila som tomu, aby som sa k nemu priblížila.

"Nemôžem. Moja mágia teraz nefunguje. Som zablokovaný...V tých nádobách bol silný povzbudzovací prostriedok. Nemal sa však vôbec dostať na telo. Takto sa to nepoužíva..." hlava kostlivca sa mu pod rukami zlomila. Rýchlo sa hodil pod stôl.

"Povzbudzovací prostriedok? To akože ty a ja... To snáď nie je možné," celá polica sa nado mnou chvela. Tak veľmi som sa jej chcela pustiť. Ruky ma príšerne boleli. Knihy takmer padli na hlavu.

"O chvíľu prestaneme rozumne uvažovať. Vlastne už teraz si myslím, že..." vyliezol spod stola. Ja som sa tiež pustila tej police, ale aj tak som dostala po hlave. Nejaká menšia kniha ma poriadne udrela. Zatmelo sa mi pred očami. Pokožka ma trochu pálila, cítila som rôznu zmes všelijakých vôní. Napriek tomu som sa pokúšala tomu uniknúť. Zdržiavala som každý krok, každé nadýchnutie. Nohy ma vôbec neposlúchali. Vedela som čo urobím, keď sa k nemu priblížim. Moje zuby boli už pripravené. Do očí mi vyhŕkli slzy. Napriek tomu, že som nič nevidela, moje telo ma samo ťahalo na miesto, kde stál on.

Počula som zašušťanie. Nejaká látka dopadla na zem. Moje oči zasvietili. Aktivovala som nočné videnie, aby som sa dokázala lepšie zorientovať. Keď som pozrela na svet očami nenásytnej bytosti, zazrela som na zemi aj nohavice, topánky a iné veci. Moje ruky sa takisto pustili do práce. Tak rýchlo som sa ešte v živote nevyzliekla a už vôbec nie na úradnom mieste. Podprsenka a nohavičky takisto skončili na hromade. Potom som mala pocit, že sa mi náhle vypol mozog. Už som vôbec o ničom neuvažovala. Všetky moje zábrany padli a takisto aj plány na pokojný život. Nič som si neuvedomovala, nevedela som vôbec, čo robím. Upadla som do zvláštneho stavu. Všetko sa mi vymklo z rúk.

Hlava mi šla prasknúť. Zúfalo som sa schúlila do klbka. Všetko sa mi v hlave miešalo. Už som si nebola ničím istá. Moje telo priam šalelo. Okrem toho som na ústach cítila krv. Bola som vo skvelej forme, ale pamätala som si úplne na všetko.

"Tereza. Už si pri vedomí, tak otvor oči," mágov hlas ma vrátil do tvrdej reality. Nechcelo sa na nič myslieť. Možno keď tak na vybavenie si účtov s bývalým kamarátom. Rozhodne som to Samuelovi nemienila tolerovať. Dúfala som, že ho aspoň chvíľu podržia v klietke. Takéto veci sa medzi priateľmi predsa nerobia. On ma podlo zradil.

"Nie, ešte nič vnímať nechcem," rozospato som si pretrela oči. Uvedomila som si, že ešte stále na sebe nemám oblečenie. To ma okamžite prebralo. Tesnejšie som k sebe pritisla prikrývku. Bola som opäť v jeho posteli. Keď sa jeho moc opäť obnovila dostal nás z kancelárie. Lenže tentoraz boli okolnosti úplne iné. Dopustili sme sa totiž vážneho zločinu.

"Chcem Kerba," vyhlásila som chladne. Môj pes mal napokon pravdu. Už mu budem vždy veriť.

"Teraz to nie je možné. Musím najprv všetko zariadiť s úradmi. Potom ho sem prinesiem. Naozaj ma to veľmi mrzí. Prepáč," zamrmlal rozpačito.

"Ako dlho som tu?" opýtala som sa chladne. Tú krv som mala na ústach už pár dní. On si to zrejme nevšimol.

"Asi tak týždeň. Neviem to presne. Musel som neustále všeličo vybavovať. Môžeš byť úplne pokojná, nikto nás od väzenia nepošle."