darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Nemilovaná II: I. Liek na osamelosť
2. listopad 2006 | 13.56 |
Rokfotský expres vyfúkol poriadny kúdol pary a vydal sa na cestu do vysnívanej školy čarov a kúzel. Tifany sa na poslednú chvíľu vyklonila z okna.
„Mami, nezabudni poriadne nakŕmiť Gerryho !“ požiadala ju. Trochu ju mrzelo, že nemôže vziať do Rokfortu svojho papagája. Odjakživa milovala zvieratá a len čo v obchode zbadala neposedného pestrofarebného vtáka, nedokázala odolať nutkaniu kúpiť ho. Takisto vlastnila aj pár bielych myší a jedného zatúlaného kocúra.
Blacksabat hlasno zamraučal a snažil sa dostať z košíka. Tifany ho opatrne vzala na ruky a nežne ho pohladila po zamatovom chrbte. Vždy strašne vystrájal, keď sa ocitol v tesnom priestore.
„Neboj sa. Celý náš zverinec na teba bude netrpezlivo čakať,“ veselo poznamenala Vicky. Vo vnútri však pociťovala obrovský smútok. Ešte nikdy nebola od svojej dcéry odlúčená na takú dlhú dobu. Bez nej bude byt taký tmavý a pustý. Obloha sa zatiahla. Na jej vlasy začali pomaly dopadať kvapky dažďa. Nemotorne vystrela pestrofarebný dáždnik.
Tifany netušila, že Barty Crouch bol jej otcom. Vicky zatiaľ nenašla odvahu porozprávať jej celú pravdu. Jej dcéra si myslela, že jej otec sa volal Tim Sledge a zomrel pri nejakom pracovnom úraze. Vicky čarovala len veľmi zriedkavo. Snažila sa vyhýbať všetkému čo malo niečo spoločné s mágiou. Asi ťažko by niekomu na ministerstve vysvetlila, že predtým bola domácim škriatkom a svoju terajšiu podobu získala vďaka krvi Temného pána. Ľudia by to nikdy nepochopili…Všetko sa však zmenilo, keď došiel list z Rokfortu. Tifany sa jej priznala, že občas sa okolo nej dejú zvláštne veci. Vtedy Vicky musela pripustiť, že jej dcéra je čarodejnica. Chodila s ňou po obchodoch a rozprávala jej o veľkom krásnom hrade plnom záhad a tajomstiev…
Rokfortský expres sa pohol. Rodičia a príbuzní sa začali pomaly rozchádzať. Vicky netrpezlivo žmolila v rukách nejaký lístok. Nebola si istá či je rozumné jatriť staré rany. Čo ak to nie je pravda ? Všetci predsa vravia, že je to nezmysel. Ešte nikto nezlomil moc dementorov.
Vicky, musíš tam ísť. Teraz už nemôžeš cúvnuť. Sníva sa ti o ňom. Vieš, že ťa potrebuje. V duchu si dodávala odvahu.
Zamiešala sa do davu ľudí. Ešte raz očami prebehla adresu. Odhodlane vykročila po zablatenom chodníku. Nech sa stane, čo sa má stať.
Cítil trhané pohyby chladného stvorenia. Nemilosrdne spútalo jeho dušu a donútilo ho zotrvať v temnotách. Už nemal žiadnu nádej. Vnímal pocity hladu a večného nedostatku. Istá časť jeho duše túžiaca po svetle prežívala neskutočné muky…
„NIE, UŽ NECHCEM,“ z hrdla sa mu vydral vystrašený výkrik. oči. Opäť mal ten istý hrozný sen, ktorý ho spájal s minulosťou. Prudký vietor roztvoril chatrné okno. Závesy plné mŕtvych nočných motýľov sa slabo zavlnili. Do tmavej miestnosti prenikol závan čerstvého vzduchu.
Obratne zoskočil z postele a rýchlo privrel okno. Nechcel, aby ho niekto videl. Už roky nevyšiel zo svojho domu. Občas za ním chodili ľudia, ktorí si chceli vypočuť jeho príbeh. No tieto návštevy čoskoro ustali. Muž síce poznal spôsob ako im vrátiť ich blízkych, ale len čo ho prípadní záujemcovia zbadali, ihneď od svojho zámeru odstúpili. Jeho tvár bola totiž nenapraviteľne poškodená.
Ani mágia mu nemohla vrátiť predošlú podobu. Stával sa terčom posmechu a narážok zo strany blízkeho okolia. Ani on sám nevedel, ako predtým vyzeral.
Jediná udalosť, ktorá mu utkvela v pamäti, bol desivý bozk dementora. To čo bolo predtým sa nejakým spôsobom vymazalo. Získal späť svoje telo niekoľko hodín po útoku, ale ani zďaleka nebolo také ako predtým. Presunul sa do kuchyne, ktorá slúžila ako dočasné laboratórium. Už niekoľko mesiacov pripravoval elixír, ktorý by ho nadobro zbavil utrpenia.
Do plastového pohára nalial sivastú tekutinu. Opatrne si ju priložil k ústam. Začul slabé zabúchanie na dvere.
„Mami, nezabudni poriadne nakŕmiť Gerryho !“ požiadala ju. Trochu ju mrzelo, že nemôže vziať do Rokfortu svojho papagája. Odjakživa milovala zvieratá a len čo v obchode zbadala neposedného pestrofarebného vtáka, nedokázala odolať nutkaniu kúpiť ho. Takisto vlastnila aj pár bielych myší a jedného zatúlaného kocúra.
Blacksabat hlasno zamraučal a snažil sa dostať z košíka. Tifany ho opatrne vzala na ruky a nežne ho pohladila po zamatovom chrbte. Vždy strašne vystrájal, keď sa ocitol v tesnom priestore.
„Neboj sa. Celý náš zverinec na teba bude netrpezlivo čakať,“ veselo poznamenala Vicky. Vo vnútri však pociťovala obrovský smútok. Ešte nikdy nebola od svojej dcéry odlúčená na takú dlhú dobu. Bez nej bude byt taký tmavý a pustý. Obloha sa zatiahla. Na jej vlasy začali pomaly dopadať kvapky dažďa. Nemotorne vystrela pestrofarebný dáždnik.
Tifany netušila, že Barty Crouch bol jej otcom. Vicky zatiaľ nenašla odvahu porozprávať jej celú pravdu. Jej dcéra si myslela, že jej otec sa volal Tim Sledge a zomrel pri nejakom pracovnom úraze. Vicky čarovala len veľmi zriedkavo. Snažila sa vyhýbať všetkému čo malo niečo spoločné s mágiou. Asi ťažko by niekomu na ministerstve vysvetlila, že predtým bola domácim škriatkom a svoju terajšiu podobu získala vďaka krvi Temného pána. Ľudia by to nikdy nepochopili…Všetko sa však zmenilo, keď došiel list z Rokfortu. Tifany sa jej priznala, že občas sa okolo nej dejú zvláštne veci. Vtedy Vicky musela pripustiť, že jej dcéra je čarodejnica. Chodila s ňou po obchodoch a rozprávala jej o veľkom krásnom hrade plnom záhad a tajomstiev…
Rokfortský expres sa pohol. Rodičia a príbuzní sa začali pomaly rozchádzať. Vicky netrpezlivo žmolila v rukách nejaký lístok. Nebola si istá či je rozumné jatriť staré rany. Čo ak to nie je pravda ? Všetci predsa vravia, že je to nezmysel. Ešte nikto nezlomil moc dementorov.
Vicky, musíš tam ísť. Teraz už nemôžeš cúvnuť. Sníva sa ti o ňom. Vieš, že ťa potrebuje. V duchu si dodávala odvahu.
Zamiešala sa do davu ľudí. Ešte raz očami prebehla adresu. Odhodlane vykročila po zablatenom chodníku. Nech sa stane, čo sa má stať.
Cítil trhané pohyby chladného stvorenia. Nemilosrdne spútalo jeho dušu a donútilo ho zotrvať v temnotách. Už nemal žiadnu nádej. Vnímal pocity hladu a večného nedostatku. Istá časť jeho duše túžiaca po svetle prežívala neskutočné muky…
„NIE, UŽ NECHCEM,“ z hrdla sa mu vydral vystrašený výkrik. oči. Opäť mal ten istý hrozný sen, ktorý ho spájal s minulosťou. Prudký vietor roztvoril chatrné okno. Závesy plné mŕtvych nočných motýľov sa slabo zavlnili. Do tmavej miestnosti prenikol závan čerstvého vzduchu.
Obratne zoskočil z postele a rýchlo privrel okno. Nechcel, aby ho niekto videl. Už roky nevyšiel zo svojho domu. Občas za ním chodili ľudia, ktorí si chceli vypočuť jeho príbeh. No tieto návštevy čoskoro ustali. Muž síce poznal spôsob ako im vrátiť ich blízkych, ale len čo ho prípadní záujemcovia zbadali, ihneď od svojho zámeru odstúpili. Jeho tvár bola totiž nenapraviteľne poškodená.
Ani mágia mu nemohla vrátiť predošlú podobu. Stával sa terčom posmechu a narážok zo strany blízkeho okolia. Ani on sám nevedel, ako predtým vyzeral.
Jediná udalosť, ktorá mu utkvela v pamäti, bol desivý bozk dementora. To čo bolo predtým sa nejakým spôsobom vymazalo. Získal späť svoje telo niekoľko hodín po útoku, ale ani zďaleka nebolo také ako predtým. Presunul sa do kuchyne, ktorá slúžila ako dočasné laboratórium. Už niekoľko mesiacov pripravoval elixír, ktorý by ho nadobro zbavil utrpenia.
Do plastového pohára nalial sivastú tekutinu. Opatrne si ju priložil k ústam. Začul slabé zabúchanie na dvere.