7. kapitola Dračie slzy

"Prečo sme odtiaľ museli odísť tak rýchlo? Podľa všetkého už boli pokojní..." sedela za stolom, nervózne hompáľala nohy a odchlipkávala si z čaju. Nedôverčivo si obzerala interiér malého pohostinstva, ktoré našli až po dlhšom blúdení. Dokonca začalo snežiť. Bolo to takmer nepredstaviteľné hlavne v Krajine nemŕtvych. Malá miestnosť bola preplnená stolmi rôznej farby a veľkosti. Na stenách viseli rôzne obrázky, pripomínajúce detské čmáranice. Hostia boli len obyčajní ľudia žijúci v tomto nehostinnom prostredí. Toto miesto s názvom Dračie slzy bolo zriadené výlučne ako útočisko pre ľudí. Našli si stôl, ktorí bol od ostatných dosť vzdialení a snažili sa pôsobiť nenápadne.

"To nie je také isté. Nemal som toľko energie na úplne odvrátenie toho kúzla. Stále je veľká pravdepodobnosť, že sa môže obnoviť. Práve preto neznášam tie trvalé kúzla, hlavne také čo sa viažu priamo na energiu mága, ktorý ich vyslal, " odštipol si s chleba. Dosť neochotne začal aspoň trochu jesť. Musel to urobiť, aj keď zvyčajne si vystačil len so svojou mágiou a potravu nemusel prijímať tak často, ako ľudia. Okrem toho si už poriadne odvykol od takéhoto stravovania. Díval sa na polievku, ako na svojho najhoršieho nepriateľa.

"Nuž tak tomu veľmi nerozumiem..." radšej nechcela myslieť na ďalšie mŕtve telá. Radšej sledovala spôsob, akým držal lyžičku. Bol dosť neohrabaný, akoby to ešte nikdy predtým nerobil. Ešte ani raz sa mu ju nepodarilo dostať k ústam. Vždy skončila späť v polievke.

"Takto toho veľa nezješ. Môžem ti pomôcť?" cítila nervozitu, ktorú v ňom vyvolal tento neúspech.

"No vidíš, to je výsledok školskej výchovy. Budem rád, keď..." nestihol ani dokončiť vetu. Ariadna mu opatrne chytila ruku a ukázala mu, ako má správne držať lyžičku.

"Urobíš len jednoduchý pohyb," viedla mu ruku, až kým sa netrafil do úst. Konečne mohol cítiť chuť tej polievky. Vyvolala v ňom len príjemné pocity.

"Teraz to skús sám," vyzvala ho spokojne.

"Naučiť sa opäť chodiť bolo veľa tuším oveľa ľahšie," sústredene sledoval svoju ruku. Postupne začínal jesť a veľmi sa mu to páčilo.

"Poznáš čarodejníka s dlhými svetlými vlasmi? Nosí na kabáte znamenie draka," o svojich spomienkach mu zatiaľ nepovedala. Chcela si byť istá, že to všetko nespôsobil len úder do hlavy.

"No osobne ani veľmi nie, ale čítal som o o nich v rodovej knihe Veľkých mágov. Je to genealógia tých najmocnejších čarodejníckych rodov. Mágovia to musia mať povinne preštudované, nudnejšiu knihu som ešte nevidel. Sú ešte z časov, keď bolo bežné zaznamenávať si rodokmene. Rodiny, ktoré sú čisto čarodejnícke to robia aj dodnes. Im pamäť vymazávať nemusia.

Tuším ho prezývajú Aristokrat. Ten takzvaný drak je ich rodinný symbol. Vzal si za manželku dcéru Eurydie, vedúcej čarodejnice v škole. Tá žena je Zberateľka, veľmi nebezpečná. Vyžíva sa v zabíjaní a ničení. Má však silu svojej matky a je lepšie sa od nej držať čo najďalej. Má dokonca také silné meno, že ak by si ho vyslovil mohla by to začuť. Jej manžel používa prezývku Aristokrat. Žije si tu ako nejaký kráľ. Určite si už počula o Hrade smútku. Tam ho môže každý nájsť... Vlastne práve budeme mať možnosť sa s ním stretnúť," dosť ho prekvapilo, že mág, o ktorom práve hovoril sa náhle zjavil vo dverách. Do miestnosti prenikol chlad.

Ariadna pustila z rúk pohár. Horúca tekutina zanechala mokrú stopu na dlážke.

"Nesmie ma vidieť. Prosím, nedovoľ, aby ma zbadal," sklonila hlavu. Rukami si zakryla tvár. Premáhala túžbu vliezť pod stôl.

"Neboj sa, nebude nám venovať pozornosť," zdvihol ruku a urobil celkom jednoduchý pohyb. Okolo dievčaťa sa rozprestrela clona nevšímavosti. Bolo to takmer neškodné zaklínadlo, ktoré ostatných nútilo, aby vôbec nezaregistrovali jej prítomnosť.

"Prečo sa ho tak veľmi bojíš? On sa nebude snažiť nás zdržiavať. Sme preňho príliš malé ryby," zohol sa po črepiny z pohára.

"Je to môj otec..." zašepkala zhrozene. Nemohla od neho vôbec odtrhnúť zrak. Vyzeral rovnako, ako v ten deň.

"Ako si to zistila?" upevnil ochranu aj okolo seba. Nechcel, aby ho ostatní počuli.

"Vrátili sa mi spomienky. Dokonca už poznám aj teba. Ja som tá Ariadna, s ktorou si sa kamarátil, keď si bol malý. Pár dní si u nás býval. Keď ťa tvoj otec odniesol z nášho domu, veľmi som za tebou plakala. Dokonca viem, aj ako si sa predtým volal. Hlavu mám plnú tých spomienok," pomohla mu pozbierať zvyšné črepiny. Trochu sa škrabla do prsta. Z drobnej ranky vystreklo pár kvapiek krvi.

"Som taká nešikovná..." vyjachtala zahanbene.

"Musíme odísť. On ťa nesmie vidieť. To kúzlo nie je až také spoľahlivé. Zaplatím a pôjdeme," odvetil stroho. Okamžite pomocou mágie opravil pohár, vyložil na stôl pár ošúchaných mincí.

"Ty sa na mňa hneváš?"

"Nie, myslím, že som vždy cítil, že si nie sme úplne cudzí. Chcem, aby sme odišli hlavne kvôli nemu. Mohol by ťa spoznať," vytiahol kriedu a na dlážku opäť nakreslil kruh. Vedel, že to po ich zmiznutí upúta pozornosť, ale na nič silnejšie sa necítil. Mágiu kreslenia mohli dokonca používať aj obyčajní ľudia, ak si dostatočne dobre preštudovali aspoň začiatočnícke knihy.

Pevne ju pritiahol k sebe. Vždy, keď bola v jeho blízkosti cítil to. Vedel, že sa už dávno poznajú, ale spomienky na to obdobie už nemal.

Chcel ich získať, ale trochu sa aj bál. Poznanie nie vždy prinášalo vyslobodenie z temnoty. Kruh vytvorený z kriedy sa rozplynul. Nedostali sa na miesto určenia kvôli zásahu iného mága.

"Tak tu ste! Som rád, že si to s vami budem môcť vydiskutovať," starec s kozou briadkou, ktorí doteraz len sedel v kúte sa zmenil na obávaného Orthaka.

Ariadna vytiahla svoj meč. Nemala chuť proti nemu bojovať, ale vedela, že jej priateľ toho veľa nezmôže.

"Daj nám pokoj! Ak neodídeš, všetko sa dozvieš. Vôbec sa ti to nebude páčiť," postavila sa pred Alexandra. Prerušenie kúzla mu spôsobilo bolesť. Držal sa za hlavu a opäť kašlal.

"Čo také mi chceš povedať? Len smelo. Mňa nič nezastaví. Ten chlapec musí ísť so mnou! Na tebe mi ani trochu nezáleží," mávnutím ruky, jej vytrhol meč. Zbraň dopadla na zem a elegantným oblúkom sa vrátila späť k svojej majiteľke. Ariadna ňou mierila priamo na mágovu hlavu.

"To vám nedovolím. Nikam ho neodvediete!" nevedela presne, čo má robiť. Stála proti dospelému mágovi a nikto sa neunúval jej pomôcť.

"Pozoruhodné, ale úplne neúčinné. Daj to radšej preč, môžeš si ublížiť," posmešne si ju premeral.

"Mlčte!" vyhŕkla nahnevane. Videla ako všetci ustupujú pred mágom. Dokonca aj jej otec sa držal v dostatočnej vzdialenosti a vôbec tomu nevenoval pozornosť.

Alex klesol na zem. Neustále kašľal. Držal sa za hrdlo a pokúšal sa niečo povedať.

"Ak ma odstaneš na kolená, môžeš si toho dezertéra nechať. Tak dobre, dievčatko, trochu sa pohráme," odvetil posmešne. Pomocou rúk vytvoril stĺpy magickej energie. Všetky tri sa rozhýbali a pokúšali sa ju trafiť. Bolo to veľmi jednoduché kúzlo, takmer začiatočnícke. Skoro každý mág niečo také hravo zvládol.

Ariadna ledva stihla uskočiť pred tromi útočiacimi pásmi svetla. Ten druhý musela odraziť pomocou meča. Tretí takmer spôsobil, že jej spadli nohavice. Našťastie úplne nepovolili.

"Musíš dávať väčší pozor!" Orthak nadšene sledoval jej snahu vyhnúť sa stále dobiedzajúcim stĺpom magickej energie. Dievča skákalo po stoloch. V poslednej chvíli sa vyhýbalo tým dotieravým veciam.

Ariadna nemala veľmi dobrú kondíciu. Nerada sa zúčastňovala cvičení. Skoro vždy sa na niečo vyhovorila. Našťastie meč v jej rukách bol tou najlepšou istotou. Vedela sa dobre trafiť, takisto aj odhadnúť pohyb protivného stĺpu. Zmenila smer pôsobenia mágie. Stĺp sa rozbil o stenu. Nebol dostatočne silný. Našťastie Orthak nepatril k mocným mágom. Okrem toho zatiaľ mal dobrú náladu a nepokúšal sa používať žiadne smrť spôsobujúce kúzla.

Niečo ju zdvihlo do vzduchu a poriadne to ňou triaslo. Poskakovala ako bábika na neviditeľných povrázkoch. Nikto sa však nesmial.

"Nechajte tie deti. Okamžite prestaňte!" prikázal majiteľ hostinca. Postavil sa proti mágovi spolu s ostatnými hosťami. Len Aristokrat postával v kúte. Držal sa bokom a mlčal.

"Vy mi chcete niečo prikazovať. Naozaj si na to trúfate," Orthak obrátil svoju pozornosť na vzdorujúcich ľudí. Vrhli sa naňho z jednoduchými zbraňami, ktoré im v žiadnom prípade nemohli stačiť.

Ariadna zdesene vykríkla. Jeden z mužov jej padol k nohám. Bol celý od krvi, dostal do tváre. Tvár mal znetvorenú od zaklínadla. Stalo sa to tak rýchlo, že si to vôbec nestihla uvedomiť.

Alexander sa pomaly postavil. Musel sa chytiť stola, aby to vôbec zvládol. Telo mal ako v ohni. Nebezpečné energie ním neľútostne prechádzali. Spojenie s Ariadnou cítil čoraz tesnejšie. Mal pocit, že už nevydrží príval toľkých pocitov... Čerpal z nej silu, aby mohol niečo urobiť. Musím to skúsiť. Snáď to dokážem urobiť...

Prudko pohol pravou rukou. Nebola to síce práve tá najmocnejšia mágia, ale dúfal, že to bude stačiť. Záblesk energie však nevyšiel z jeho tela. Ariadnine oči nadobudli zvláštnu modrú farbu. Vlasy jej vstali dupkom. Z očí vyšľahla silná magická energia. Zberateľa takmer priklincovala k stene. Pretrhla mu oblečenie a omotala sa okolo neho, ako hrubý povraz.

Ariadna pristúpila bližšie. Modrý záblesk mu nasmerovala rovno do brucha. Mág zalapal po dychu a vykríkol od bolesti. Alexander riadil jej ruky, používal svoju silu pomocou dievčenského tela. Bolo to veľmi zvláštne, ale pomáhalo mu to. Čím bližšie bol pri nej, tým lepšie sa cítil.

"Vy nič neurobíte? Vašou povinnosťou je..." Orthak opäť bolestne vykríkol. Svoje slová adresoval jedinej osobe, ktorá by mu mohla pomôcť.

"Nie, toto nie je moja záležitosť. Znevažujete naše postavenie pred ostatnými ľuďmi. Bude lepšie, keď odídete a škodu majiteľovi musíte zaplatiť. O to sa už osobne postarám," nahlas poznamenal Aristokrat.

"Uvoľni ho z tej steny, chlapče," požiadal mladého mága. Bolo mu jasné, že to on riadi dievča.

Kľačala na podlahe. Zúfalo si rukami pridržiavala tvár. Hrozne sa bála toho okamihu. Nedokázala sa s tým zmieriť. Prečo práve ona má byť ďalšou obeťou? Čím sa previnila? Kto ju odsúdil? Ocitla sa v pekle. To bolo viac než jasné... Nikto ju už nemohol vyslobodiť z rúk Poslov temnôt. Bolo verejným tajomstvom, že obete mágov už nestačia. Existencia ich sveta si vyžiadala, aj menšie dávky energie obyčajných ľudí. Preto boli tajne unášaní zo zaostalejších častí krajiny. Predávali ich. Poslednou zastávkou na ceste, k bolestnej a krutej smrti bolo Hlavné sídlo Poslov temnôt. Bolo to pomerne nepríjemne pôsobiace väzenie, bez okien, ponorené do úplnej tmy. Mágovia nosili na hlavách kapucne a vždy sa oslovovali len v myšlienkach. Ona však svojho vraha poznala. Vedela, kto to je. Nemusela ani vidieť tú hroznú kapucňu.

"Číslo 25 vstaň!" prikázal muž, sediaci za veľkým pracovným stolom.

"Tak sa podľa teba teraz volám. Predtým ti to nevadilo. Nemal si s tým problém, keď som bola s tebou. Ty ma tam chceš poslať? Mňa aj všetkých ostatných väzňov?"

Využila chvíľu, keď konečne mohla hovoriť.

"Áno, kvôli existencii tohto sveta zaplatím hocijakú cenu. Nebudem sa báť porušiť všetky pravidlá. Ak by ukončenie tvojho života mohlo zastaviť blížiaci sa koniec, urobil by som to. Vzdal by som sa všetkého, len kvôli prežitiu," odvetil chladne. Nie, nechcel jej to povedať. Aspoň nie takýmto spôsobom. Musel docieliť, aby ho nenávidela. Len opovrhnutie v jej očiach mu mohlo pomôcť zabudnúť. Po skončení toho všetkého si chcel dať odstrániť spomienky na ženu, ktorú miloval.

"Ty máš odvahu niečo také vysloviť! Máš vôbec predstavu, čo znamenajú tvoje slová. Ako si to mohol urobiť? Najprv si na mňa použil mágiu, aby som ti začala dôverovať a potom keď už máš čo si chcel, ma odhadzuješ preč, ako nejakú špinavú handru. Mojich ľudí sa chceš zbaviť! To je pre teba veľmi pohodlné. Radšej ich všetkých zabiješ, než by si mal priznať pravdu," vrhla sa k nemu. Strhla mu kapucňu a udrela ho po tvári.

"Už sa to viac neopováž urobiť," zavrčal chladne. Jedinou myšlienkou by ju dokázal zabiť, ale to jediné sám urobiť nedokázal. Preto to nemohol urobiť vlastnými rukami. Ak by ho k tomu nútili, po prvý raz by zlyhal.

"Ja som pre teba len nejaké číslo, však? Už si ani nespomínaš na moje meno. Neodvážiš sa ma ani osloviť, aby si neumrel od hanby. Ty si myslíš, že budeš žiť, ak nás všetkých zničíš?" cítila ako jej niečo vrazilo do hrdla. Nedokázala rozprávať.

"Ty ešte nepôjdeš s ostatnými. Ostaneš pri mne, kým nerozhodnem, čo s tebou vlastne urobím," pohľadom ju zmenil na ľadovú sochu. Srdce jej však stále bilo, ale bola uväznená medzi spánkom a bdením. Umiestnil ju do tajnej chodby. Hlas svojho svedomia nemohol vypustiť.