2. kapitola Noc

V tú noc pršalo. Hrozná búrka sa prehnala nad Slizolinovým sídlom. Dážď udieral do okien a vietor desivo zavíjal.

Olive si vyzliekla svoje šaty. Rada spávala nahá, aspoň keď mala prázdniny. Počas školského roka to bolo takmer nemožné. To by asi spolužiačky nepovažovali za vhodné.

Sadla si k otvorenému oknu, rozpustila si vlasy. Vnímala silu vetra a dažďové kvapky pomaly dopadali na jej nahé telo.

Sledovala svetlo lampáša, ktoré vyžarovalo z pánovej izby. Tiež mal zavreté a ťažké závesy boli zatiahnuté. Netvor zrejme už dávno spal. Čudovala sa, že môže spať, hneď potom ako spáchal vraždu. Baltazar bol možno otravný, neplnil si poriadne svoje povinnosti, ale určite sa neopovážil otvorene vystupovať proti pánovi.

Vrátila sa späť k posteli. Pomaly si ľahla. Privrela oči a započúvala sa do magických zvukov búrky. Dvere náhle zavŕzgali. Dovnútra prenikol prievan. Chcela vstať, aby mohla dvere zavrieť, ale niečo ju donútilo ostať na posteli. Cítila na sebe váhu cudzieho tela, ale nikoho nevidela. Znepokojene hľadel na dvere, ktoré sa sami od seba zatvorili. Niečo ostré jej prechádzalo po krku. Zišlo to nižšie a pomaly sa dotklo pŕs.

"Kto ste?" rukami sa pokúšala zachytiť nejaký pohyb. Zaznamenať aspoň dotykom prítomnosť iného tela. Keď zdvihla ruku všetko náhle pominulo. Nič necítila, ale keď ňou prestala hýbať, niekto sa dotýkal citlivých miest. Niečo sa presunulo medzi jej nohy a jemne sa dotýkalo zakázaných partií. Príšerne očervenela a znova sa pokúšala vstať. Rukou šmátrala po prútiku. Keď ho uchopila láskanie náhle prestalo. Uľahčene si vydýchla a zložila prútik na stolík.

"Lumos," zamrmlala zahanbene. Nič však nenašla. Šmátrala okolo seba. Prezrela celú izbu, dokonca rozmýšľala o tom, že to mohol urobiť nejaký zlomyseľný duch.

Svetlo v pánovej izbe bolo stále viditeľné. On to byť nemohol. Akoby sa tam dostal. Vyklonil sa z okna. Zadíval sa priamo na ňu. Olive sa okamžite zakryla a klesla na zem k okennému rámu.

Niečo na ňu opäť siahalo. Tentoraz dokonca vnímala akýsi zvláštny šepot. Niečo ju pobozkalo na krk, a takmer ju to uhryzlo. Zúfalo zalapala po dychu. Na koži ostala mierne sčervenaná stopa, ale našťastie to bol len akýsi odtlačok.

"Ja viem, že tu niekto je. Vypadnite! Okamžite!" rozkričala sa zúfalo. Už cítila jemné šteklenie aj na prsiach. Niečo sa s nimi pohrávalo. Rukami sa rozháňala okolo sebe. Nič však nedokázala nahmatať. Ostala visieť vo vzduchu ako mucha chytená v sieti. Zúfalo sebou zmietala, ale nemohla sa z toho príšerného zovretia vyslobodiť. Nohy jej ostali v zvláštnej polohe. Nemohla ich k sebe vôbec priblížiť. Cítila sa čudne, akoby užila niečo zakázané. Spomenula si na čaj, ktorý musela pred spaním vypiť. Začínala mať podozrenie, že tá bylinková príchuť bola súčasťou čaju, ktorý si pre seba urobila. Niekto doňho musel pridať elixír, ale kto a prečo? Zaplavili ju príjemné pocity. Pravda však bola oveľa prostejšia a jednoduchšia. V jej nápoji nič nebolo. To by možno bol ten lepší prípad.

Cítila sa náhle tak zvláštne, akoby už na ničom nezáležalo a celý svet jej ležal pri nohách. Tá osoba ju pobozkala, celkom vášnivo, aj keď z toho bozku skôr zaznieval chlad ako nejaký romantický záujem. Vyzeralo to, len ako dokazovanie si moci.

"Pane, ako to robíte?" opýtala sa nahnevane. Bolo jej jasné, že jediný človek, ktorý si môže dovoliť niečo také urobiť, je Salazar Slizolin. Napriek tomu, že ho videla v okne, nevedela si predstaviť, žeby sa niekto iný dostal cez jeho obranné zaklínadlá a narušil pokoj ich domu.

"Toto kúzlo si vyžaduje veľa úsilia, ale je veľmi účinné. Naučíš sa to až neskôr, teraz to potrebovať nebudeš," pri uchu jej zaznel povedomý hlas. Prerušil zaklínadlo zašepkaním nejakých parselských slov. Náhle sa zhmotnil. Začal sa jej dôkladnejšie venovať. Skúsene sa venoval jej telu, nebol ani priveľmi hrubý ani priveľmi nežný. Skôr pôsobil ako nevyrovnaný blázon, ktorý to nanešťastie, zo ženami vie. Ona ho neodmietla hlavne zo strachu pred mučením a použitým zakázaných kliatob. Prenikol do jej tela a pevne ju primkol k sebe.

Vedel, že ho neodmietne, nemala nato dostatok odvahy, keď už s istotou vedela, koho má pred sebou.

Olive sa mu celý čas dívala do očí. Počas každého pohybu, keď sa ich telá spolu neodmysliteľne spájali, sa snažila nájsť v ňom aspoň trochu ľudskosti. Nič také však nevidela. Slizolin nebol človek, správal sa skôr ako nemilosrdná šelma, ktorá dokázala každého zničiť. Bolo rozumné držať sa čo najďalej od jeho podmanivých rečí.

Nemilosrdne si bral jej telo, nekládol dôraz na nič. Dokonca ho ani nezaujímalo, čo si o ňom myslí. Bol posadnutý len túžbou a momentálne nemal nikoho iného, kto by poslúžil na jej uspokojenie.

Olive ho skúšala bozkávať. Bolo to rozhodne veľmi zaujímavé. Tváril sa tak neprístupne, akoby to vôbec necítil. Už chápala nechuť jeho mileniek. Aj to, prečo sa každá z nich od neho časom odvrátila. Nemal v sebe vôbec nič ľudského. Navonok prezentoval len to, že chce ľudí ovládať a ubližovať im. Nedôverovala mu a necítila sa v jeho náručí vôbec dobre. Mala pocit, akoby ju chcel každú chvíľu zaškrtiť. Vziať prútik a zabiť ju, akoby bojoval s takýmito myšlienkami. Všetky jeho dotyky boli také chladné, bezpodmienečne len s účelom vyvolať určité reakcie.

Ráno sa vyliahli mladé hady. Rozliezli sa po všetkých kútoch domu. Olive na nich narážala takmer všade. Bolo to však oveľa lepšie, ako stretnúť svojho chladného milenca.

Brala ich do rúk, prihovárala sa im a pokúšala sa im vymyslieť vhodné mená. Hady sa s ňou láskavo zhovárali a niektorí jej lozili po nohách a rukách. Vajce baziliska však nikde neobjavila. Slizolin ho zrejme naozaj odniesol na hrad. Po ďalšej nepríjemnej hádke s ostatnými zakladateľmi načas odišiel zo svojho domu. Vybral sa na cesty, ktoré vždy trvali aj niekoľko týždňov.

Olive bola veľmi rada, že ho nemala stále na očiach. Potom čudnom nočnom milovaní sa s ňou už ani poriadne nerozprával. Vzďaľoval sa od nej ešte viac, než predtým. Olive nemala veľa priateľov, lebo len málokto sa zmieril s tým, že slúži takému zlému a mrzutému čarodejníkovi.

Vrátil sa až o pár dní neskôr. Našla ho sedieť v záhrade. Pôsobil ešte zlovestnejšie ako zvyčajne.

"V najbližšom čase sa narodí môj potomok. Teba už nebudem potrebovať. Prepúšťam ťa z mojich služieb. Môžeš slobodne odísť," doslova ju vyhodil zo svojho života.

"Tak dobre, odídem, ak si to naozaj želáte..." neprotestovala proti jeho rozhodnutiu. Vzala si svoje veci a s úľavou opustila to temné miesto.

"Olive!" mladá žena rýchlo pustila na zem všetko, čo držala v rukách. Videla svoju sestru.

"Minerva, som taká rada, že som ťa napokon našla," odvetila zadychčane. Padli si do náručia a chvíľu sa takmer nehlučne zhovárali.

"Konečne ťa prepustil. To máme teda šťastie. Ja žijem sama, už dlhší čas je mi veľmi smutno. Môj manžel zomrel. Ostalo mi na krku len jedno dieťa," ukázala na malého chlapca, ktorý sa hral pred ošarpanou chalupou.

"Áno, som veľmi rada, že môžem byť s tebou. Veľmi si mi chýbala. Vždy som sa bála, že mi ublíži. Je to tak lepšie, už nemusím žiť v strachu, že sa niečo stane. Ale som čarodejnica. To musíš vedieť," pošepkala jej tie slová. Aj tak bolo zbytočné to pred ňou tajiť.

"Áno, ja viem. Ako väčšina ľudí z našej rodiny, aj ty si zdedila ten dar. Môj syn ho má tiež," okamžite rozptýlila jej pochybnosti.

"Budem ho učiť, ako lepšie udržať v tajnosti magické schopnosti, aby náhodou nepadol do pasce, tak ako my dve," vymanila sa zo sestrinho zovretia. Podišla bližšie k chlapčekovi a opatrne ho pohladila po vlasoch. Mal krásu svojej matky, ale nie tak úplne. Hneď na prvý pohľad jej bolo jasné, že sa mu niečo stalo. Jeho oči sa dívali kamsi poza ňu, akoby ju vôbec nevidel.

"Narodil sa slepý," smutne poznamenala Minerva. Vždy ho bránila pred manželom, ktorý tvrdil, že im bude len na príťaž.

"Možno mu mágia pomôže. Snáď to nebude až také vážne. Poradíme sa s niekým z Rokfortu," navrhla Olive.