Helen tomu nemohla uveriť. Prečo sa Voldemort tak veľmi ponáhľa ? Čo tým chce dosiahnuť ?
Žalúdok jej po Červochvostovom vyhlásení vypovedal službu. Niekoľko hodín strávila v kúpeľni…Nemohla sa odtrhnúť od umývadla. Sagria jej musela dať liečebný elixír.
„To sú len nervy…všetko dobre dopadne.“
„Ja to nezvládnem, nechcem…“
Sagria ju chlácholivo objala. „Nie je to nič zložité, len odpovieš na jednoduchú otázku…bude to celkom ľahké…“
„No práve. Tá odpoveď ma môže priviesť do hrobu. Ako poznám Vol…Temného pána určite sa tam odohrá nejaké mučenie, prípadne vražda…“
Mala oblečené veľmi krásne biele šaty z jemného materiálu. Za iných okolností by sa cítila ako princezná…. Veľmi jej to pristalo. Ledva sa spoznala v zrkadle.
Nad jej šťastím sa však vznášal mrazivý tieň… Mrzelo ju, že Milan musel kvôli tomu zomrieť… Keby tak mohla povedať nie a navždy zničiť tú frašku. Potom by ju čakalo niečo oveľa horšie. Predstava chladných nocí vo väzení sa jej vôbec nepozdávala…
Pomaly kráčala smerom k miestnosti, ktorá mala slúžiť ako dočasná svadobná sieň.
Jej oči sa upreli na ošumelého muža, ktorý vyzeral ako nejaký úradník. Hneď zistila, že je to mukel. Nejaké papiere mu vypadávali z rúk. Potil sa a na krku mu navrela žila. Pôsobil rozgajdane, akoby ho odniekiaľ uniesli. Výraz absolútneho zdesenia na jeho tváry hovoril za všetko.
„Toto je protizákonné. Nemáte právo ma tu zdržiavať.“
„Radím ti, aby si neprotestoval, mukel. Inak sa o teba postarajú moji spoločníci.“
Voldemort ukázal na smrťožrútov, ktorí ako na povel vytiahli prútiky.
„Nerozumiem pane, kto ste ?“
„Dozviete sa to, na konci svadobného obradu…“
„Ja nemôžem…nič o vás neviem. Dokonca máte na hlave kapucňu…“ Úradník neveriacky pokrútil hlavu.
„Ukážem vám svoju tvár, ale až keď si budete konať svoju poslednú povinnosť..“
Helen pristúpila k Voldemortovi. Chcela nejako pomôcť tomu mužovi, ale nevedela čo by mala urobiť. Stále na ňho mierili prútikmi. Jeho život visel na vlásku.
„Urobím to čo, chcete….“
„A skráťte to,“ súril ho Voldemort.
Unesený vyriekol pár oficiálnych slov a Helen ho začala vnímať, až vtedy keď Voldemort povedal áno a bola na rade ona.
„Helen Catchová, beriete si …“ Zrazu si nevedel spomenúť, ako sa ženích volá.
„Prepáčte, zabudol som, vy ste…?“
„Lord Voldemort, ale v papieroch bude uvedené, že som Tom Marvolo Riddle.“
Neželal si, aby čarodejníci z ministerstva zistili, niečo o svadbe. Rozhodol sa použiť svoje staré meno. Málokto ho pozná. Ani Dumbledora nenapadne, že by sa mohol oženiť pod menom, ktoré nenávidí.
„Helen Catchová, beriete si za manžela Toma Marvola Riddla…Lorda hm no- veď- viete… ?“
V hrdle jej navrela hrča. Hlavou jej prebehli všetky spomienky v súvislosti s Voldemortom… Sagria na ňu varovne pozrela. Obávala sa jej odpovede, rovnako ako malý, ktorý jej tiež radil, aby neodmietla. Jeho drobná dušička, sa triasla pri pomyslení s čím sa to zahráva.
„Áno.“ konečne zo seba dostala Helen.
„Môžete pobozkať nevestu…“
Jeho pery v nej opäť vyvolali búrku protichodných pocitov. Milovala ho, ale zároveň sa ho bála.
Keď bolo manželstvo právoplatne uzavreté, úradník sa zase začal vypytovať.
„A teraz by ste mi mohli vysvetliť…“
Voldemort si dal dolu kapucňu. Muž stuhol, chytil sa stola, aby nespadol. Neveriacky hľadel na príšeru, ktorá stála pred ním a škodoradostne sa uškŕňala.
„Myslím, že ti to stačilo…“
„Vy ste, čo vlastne ste ?“
„Tvoja posledná spomienka. Avada kedavra !“
Netrafil. Kliatba zasiahla stôl, pretože Helen nenápadne odklonila zaklínadlo.
„Máš šťastie mukel, ja málokedy miniem cieľ.“
„Prosím vás, nechajte ma odísť…urobil som všetko čo ste chceli…“
„Nie všetko ešte nie. Musíš zomrieť. Nemôžem riskovať, že sa niekto dozvie o tejto udalosti.“
„Ak chcete, mi sa o ňho postaráme,“ povedala Bella.
Helen nikdy celkom presne nezistila, čo sa stalo s úradníkom. Voldemort ho nechal so smrťožrútmi, vzal ju za ruku a odviedol ju preč.
Už to nemohla vydržať. Vedela čo sa stane s tým úbohým mužom. Určite ho budú mučiť a potom ho zabijú. Ledva vnímala, kam ju Voldemort vedie…
„Stále súcitíš s muklami, moja drahá. Bol to celkom slušný pokus. Odklonila si to zaklínadlo…Chcela si ho zachrániť ?“ opýtal sa posmešne.
Doviedol ju až k vodopádu. Helen mu neodpovedala. Sústredila pohľad na drobné čierne kvety, ktoré plávali na hladine jazierka. Nemalo zmysel s ním diskutovať. Zrejme sa ju snažil vyprovokovať.
„Nečakám, že to pochopíš. Ty nemáš srdce.“ pustila JEHO ruku a podišla bližšie k temnej hladine. Skrúšene pozorovala svoj vlastný obraz. Ešte nikdy nebola taká krásna a príťažlivá, ale v jej očiach sa odrážal smútok…Už dávno sa neusmievali.
„Spája nás neoddeliteľné puto. Vieme to obaja, a nie je to len tým, že si tehotná…Povedz mi, kedy si sa vlastne prebrala s ocitla v tomto tele ?“
„Bolo to raz v noci, niekedy pred koncom školského roka…“
„Zistil som si presný dátum a je to tá istá, keď som znovu povstal. Príliš veľká náhoda, nemyslíš ?“
„Nič to pre mňa neznamená.“
Nemala náladou na rozhovor. Tak veľmi chcela zabrániť nešťastiu, ale Voldemort sa jej len chladne vysmial.
Nešetrne obrátil k sebe. Ich pohľady sa stretli. Červené zreničky sa rozšírili a ukradomky vkĺzli do hnedých.
„Neklam mi. Vieš, že aj tak vždy zistím pravdu…“
Helen chcela ustúpiť…nemohla zniesť, že sa bude hrabať v jej myšlienkach a pocitoch…
„Nie, necúvaj. Chcem ti ukázať niečo, čo nevedia ani smrťožrúti. Je to dosiaľ nepoznane odvetvie legilimancie…nemá to ani pomenovanie..“ Helen už nepočula hučanie vody, ani jeho hlas. Niečo ju neúprosne ťahalo do iných oveľa zaujímavejších dimenzií. Príjemné pocity sa jej rozlievali po tele, akoby sa jej skutočne dotýkal. Nevedela sa ubrániť celej škále rozkoší, ktoré ju pomaly odpútavali od okolitého sveta.
Užívala si každú sekundu, toho opojného bláznovstva. Zistila aj, že sa ide aj naopak. Neúprosne vstúpila do Voldemortových myšlienok a spôsobila mu tú istú rozkoš ako on jej.
„Učíš sa rýchlo,“ zašepkal a pobozkal ju… Za iných okolností, by žiadnej živej bytosti nedovolil, aby prenikla tak hlboko do jeho mysle, ale ona bola výnimkou. Nedokázal jej odolať…
„Celý svet sa zbláznil,“ zahundral Severus Snape. Náhlil sa po chodbách, aby nezmeškal schôdzku s Dumbledorom. Nemohol spomaliť, už kvôli tomu čo sa pred chvíľou stalo v nemocničnom krídle. Keby to niekto videl, mal by veľké problémy… Nie, Severus, prestaň s tým. Ona nevedela čo robí.
Zahol za roh a chcel vysloviť heslo, ale uvedomil si, že stojí pred komorou na metly. Zadychčane sa oprel o dvere a ešte raz si v hlave zrekapituloval tú nešťastnú situáciu…
„Je to s ňou stále horšie, už naozaj neviem čo mám tomu dievčaťu dať ?“ ponosovala sa Poppy. Vytiahla veľkú vreckovku a rýchlo sa vysmrkala.
„Netuším o akú kliatbu ide. Už som vám to povedal,“ uprel chladný pohľad na Ginny ležiacu na lôžku.
„Vyskúšali sme skoro všetko… pochybujem, že sa s toho dostane. Mne na nej ani za mak nezáleží…“ vyhlásil neľútostne.
„Ste taký necitlivý, profesor Snape,“ vybafla na ňho, vbehla do svojej izbietky a zabuchla za sebou dvere.
„Hádam len nečaká, že budem plakať za Potterovou kamarátkou…“
Ginny sa prudko nadýchla a pohla rukou.
„Weasleyová, počujete ma ?“ opýtal sa jej. Ginny sa namiesto odpovede posadila, pričom vôbec neotvorila oči a pobozkala ho na pery. Snape mal pocit, že vyskočí z kože. Chcel ju zastaviť, ale nedokázal to. Potter by sa určite veľmi hneval, keby vedel, čo teraz spolu robia…
Nie, nikto to nesmie vedieť. Ona nie je pri zmysloch, inak by to nespravila… Jeho myšlienky sa točili v šialenom kolotoči. Nesmie sa poddávať niečomu takému…
Jeho telo však nesúhlasilo s rozumom. Preto bozkávanie pokračovalo…
Počul nejaký hluk. Poppy otvorila dvere. Snape splašene ustúpil. Nevšimla si to, aspoň zatiaľ nie. Ginny opäť klesla na lôžko. Už sa nehýbala…
„Vy ste ešte stále tu ?“ jedovala sa Poppy. Snape nepovedal nič. Rýchlo opustil nemocničné krídlo…
„Profesor, čo sa deje ?“ zavolala za ním.
Okolo neho preletel Krvavý Barón v tesnom závese zo Zloduchom.
„Nosáč, je tu.“ Zloduch na ňho vyplazil jazyk a letel ďalej, pričom nešikovne prešiel cez najbližšie brnenie.
Inokedy by ho bol prekvapil nejakou poriadne silnou kliatbou, ktorá by ho uväznila do brnenia, ale teraz mal iné starosti. Ako zakryť pred Dumbledorom, že je taký rozrušený ? Je vôbec možné ho oklamať ? Len pokoj Severus, ty si nič neurobil. To všetko Weasleyová…a riaditeľ to nemusí vedieť, stačí keď sa upokojíš a všetko si premyslíš…No len sa nerob, že si svätý, keby tam nebola Poppy čo by sa stalo ?