Počula hluk vychádzajúci z ďalších miestností...To ju prebralo zo sladkého opojenia...Jemne si prstami prehrabala vlasy. Všetko sa odohralo tak rýchlo. Ani si nespomínala kedy skončili v posteli. Marilo sa jej, že prešli celou izbou až do spálne, pričom sa od seba ani na chvíľku neodtrhli... (Čo sa jej neskôr aj potvrdilo...) No teda. V mysli sa jej vynárali erotické obrazy. Stále cítila jeho bozky, dotyky a slová, ktoré jej šepkal v nejakom čudnom jazyku. (Nepochybne to bola Parselčina.) Pohodne sa ponaťahovala na posteli. Nech je už vonku akýkoľvek rozruch, pochybujem, že niektorý z nich sa odváži vyrušovať HO. Aj tak ma tí tupci nemôžu vidieť. Nikomu z nich by nenapadlo, že obávaný čarodejník spokojne spí a na tvári má taký anjelsky výraz čírej nevinnosti až ma z toho zamrazilo. V spánku ju k sebe majetnícky pritiahol. Dinira sa spokojne schúlila do jeho náručia. Na prieskum jeho osobných priestorov môže zabudnúť... Napriek tomu, že v izbe vládlo šero, Dinira si všimla, že posteľ vyzerá ako po výbuchu. Čierna plachta bola rozstrapkaná a celkom deravá, na všetkých možných miestach dokrčená... Kto to asi urobil ? Vankúše ležali na zemi poskrúcané v rôznych polohách. JEHO plášť a ostatné časti odevu vrátane prútika, boli ledabolo pohodené na zemi.. Dinira normálne šaty nemala, preto na zemi nebol ani kúsok jej odevu. Som zvedavá, čo si budú myslieť JEHO služobníci, keď zbadajú tú spúšť. Nechcelo sa jej od neho odísť. Každý jeho pohyb jej pripomínal sladké zblíženie. No nemohla ostať sedieť zo založenými rukami. Pohľadom zdvihla jeden z vankúšov a napasovala ho tak, aby si nevšimol, že odíde. Lepšie povedané... Musím rýchlo posadnúť nejaké vhodné telo. Moja sestra bude riadne prekvapená, keď ju vyvolám zhora. Na to potrebujem krv nevinnej bytosti.. ON by mi v tom nepomohol... Preto mi neostáva nič iné, len použiť starý známy trik. Dinira sa ponorila do hlbín svojho ja. Bola tak blízko svojich najtajnejších túžob, želaní a myšlienok... Všetky sa akosi krútili okolo NEHO. Hľadala vhodný objekt, ktorý by jej umožnil na dvadsaťštyri hodín pohybovať sa po svete ako skutočná žena. Prenos duše nebol veľmi zložitý skôr sa obávala, že nenájde vhodný objekt. Nehľadala žiadne zviera ako zvyčajne, sústredila sa na preniknutie do tela mladej ženy, ktorá musela mať osemnásť rokov presne ako ona keď zomrela... Keď zacítila, že ju niečo silno potiahlo bola si istá, že je na ceste do "vhodného objektu." Pred ňou sa vynorila priestranná spálňa, plná svetla zatuchnutých vôní a života. Prvý nádych je vždy najhorší. Silno zachrčala, akoby jej niekto stisol hrdlo. Také niečo ako pľúca už dlho nemusela používať. Chrčala ako pokazený gramofón. Chvíľu to trvá, kým sa duch naučí opäť dýchať. Horšie je, že telu to spôsobuje muky. "Miláčik, je ti niečo ?" Vedľa nej ležal nejaký muž. Nepoznala ho. Akoby aj mohla, veď sa len pred malou chvíľou po prvý raz nadýchla. "Nič, len mi niečo zabehlo." Po chvíli horko – ťažko prestala chrčať a jej dych sa vrátil do normálu. Spomenula si, že kedysi mala astmu a práve kvôli tej chorobe došlo k nenapraviteľnej nehode...alebo to bola vražda ? Na to už nechcela spomínať. Telo ju bolelo. (Bodaj by nie, keď si po tom divokom sexuálnom maratóne nemala kedy oddýchnuť) Okrem toho musela dosť nešetrne vytlačiť dušu, ktorá sídlila v hostiteľskom tele. Tá sa dostala do akejsi astrálnej čakárne a zrejme vôbec nemala poňatia čo sa s ňou stalo. "Nevstávaj ešte, si hrozne sexi." Maznavo ju pobozkal na krk. Dinira ho surovo sotila do prikrývok. "Jeden ako druhý, obaja ste rovnakí." Nezdržala sa. Keď zbadala, že má na sebe až príliš zvodnú nočnú košieľku, cez ktorú jej bolo vidieť všetko, rýchlo zamrmlala, že musí ísť do kúpeľne. "Lilinka...drahá, čo si myslela tým, že obaja sme rovnakí ?" Lilinka to je nejaké meno ? Nie to je určite prezývka. Nebudem to robiť s každým kto sa ponúkne a ešte aj v cudzom tele. "Myslela som tým, že už nevládzem. Som celá dolámaná." "Už som sa zľakol, že ma porovnávaš s niekým konkrétnym." "Nie zlatko." Odsekla Dinira. Nemala chuť strácať s ním čas. Mohol by zistiť, že nie je jeho milenka a začarovať ju. To by značne skomplikovalo situáciu. Pozrela do popukaného zrkadla. Zbadala peknú mladú ženu s ohnivými vlasmi a zelenými očami. Pohľadom prebehla po "svojich" prsiach a dlhých štíhlych nohách. Vyzerá tak očarujúco ako modelka. Ja som taká nikdy nebola. Ešte mi aj ostali jazvy po akné. Rukou prešla po hodvábnej pokožke na stehne. Rozmýšľala kde by mohla zobrať nejaký malý nôž, ktorý bol potrebný k stretnutiu duší. Až jej bolo ľúto, že musí použiť krv tej ženy. Predsavzala si, že nedokaličí to nádherné telo. (Predtým, keď skúšala privolať svoju sestru, nechtiac podpálila všetko okolo seba a mačka, na ktorú bola vtedy premenená to poriadne schytala.) Už viac neurobí takú chybu. Vzala do ruky hrebeň a prečesala si vlasy. Šlo to celkom ľahko a rýchlo... "Lilinka, máme medové týždne...nebuď taká tvrdohlavá, láska moja." Dinira sa mimovoľne strhla. Ešte nikto ju nenazval svojou láskou. Jej podoba očervenela a usmiala sa. Vyčarila ten najzvodnejší úsmev akého bola schopná. No, no len sa necer. Vieš čo by bolo, keby som to s ním robila.... a ty by si na to potom prišla ? " Nehnevaj sa miláčik. Včerajšok bol veľmi náročný.. som úplne hotová." Dinira vôbec neklamala. (ON je dal poriadne zabrať po všetkých stránkach..) "To je fakt. Vzali sme sa. Tvoja sestra takmer od zlosti explodovala...Rodičia plakali...a potom sme prežili krásnu noc..." Rozmýšľala kde asi môže mať oblečenie. Nemienila ísť von v habite. Potrebovala splynúť s davom, aby si ju nikto nevšimol. Oni mali svadbu ? Veď je to priskoro. Nepopieram, že v dobe keď som žila to bolo normálne, ale počas mnohoročných skúsenosti, keď som vystriedala viacerých majiteľov a majiteľky som dospela k záveru, že sa rozhodne netreba nikam ponáhľať. Možno práve kvôli tomu som zomrela ako panna a všetko som si musela vynahradiť až včera v noci. Pohľad jej padol na kopu magických predmetov položených na hojdacom kresle. "Miláčik...čo tu robia tieto predmety ?!" Môj hlas rýchlo stúpol. Vedela som, že sú to veci, ktoré chcel môj nemenovaný pán. ... Vyžarovali veľké množstvo negatívnej energie. To ju dosť rozčúlilo. Čo ak by niekto zachytil to vlnenie, kamoš. Ty a tvoja drahá by ste ma museli nasledovať na druhú stranu. "Zajtra ich odnesiem... Podarilo sa mi ich získať od jedného smrťožrúta. Presnejšie, vypadli mu a ja som ich zhabal...Žiadny strach. Nevidel ma." Fakt ma udivuje, akí sú tí smrteľníci naivní. Náhodou som mala tú česť zapliesť sa do problémov s magickými predmetmi... Kvôli tomu tu teraz trčím v tele cudzej ženy... "Nemajú v sebe nejaké bezpečnostné žiarenie. Potom by nás mohli vystopovať." "Aj keby nejaké náhodou mali, tento byt je prísne chránený celou sústavou kúzel.." "To dúfam." Dosť neveriacky hľadela na svadobný kalich. Bola to postriebrená čaša, s ktorou sa už v minulosti stretla a nebolo to práve najpríjemnejšie. "Nevieš kam som dala oblečenie...?" Muž s nepoddajnými vlasmi na ňu udivene pozrel. "Ešte stále je v kufri v obývačke...včera sme nestihli nič vybaliť." "Celkom mi to vyfučalo z hlavy...asi som toho priveľa vypila." Narážala samozrejme na dopitú fľašu šampanského položenú na nočnom stolíku. "Áno drahá, úplne si sa odviazala..." Dinira nechala hostiteľské telo, usmiať sa. "Na tú noc asi nikdy v živote nezabudnem." Pridala aj ďalšiu pravdivú poznámku. "Počkaj chvíľu...idem sa pozrieť čo by som si mohla obliecť." "Nič." Zasnene zašepkal. "Bolí ma hlava, musím sa ísť trochu prevetrať." "Pôjdem s tebou." "Nie, len pokojne ostaň tu." Nemohla ho zobrať na cintorín, aby sledoval ako privoláva mŕtvu dušu. Donútila sa sadnúť si na posteľ a vtisla mu na pery nežný bozk. "Keď sa vrátim, potom niečo zažiješ." V obývačke ju čakali kufre s oblečením. Chvíľu jej trvalo, kým zistila, že jej hostiteľka nemá v kufri nič okrem habitov. Zamračila sa a predstavila si seba oblečenú v červenom tričku a kapri nohaviciach. Na nohy si zvolila ľahké tramky... Medzi jej schopnosti patrili mimovoľné premeny a čarovať mohla len tak bez prútika...Po špičkách zamierila do kuchyne a vzala si jeden maličký nôž. Zastrčila si ho do čiernej kabelky, ktorú si práve v myšlienkach vytvorila. Slnko ju hladkalo po vlasoch, odhalených ramenách a krásnej tváry. Kráčala pomaly, aby nespadla. Vychutnávala si každý nádych a výdych.. V rukách zvierala kyticu červených ruží. Megan (jej sestra) ruže milovala. S láskou ich pestovala v malej záhradke... Budú sa jej páčiť. Moja malá sestrička...tak veľmi ma mrzí, že ani ty si nemala ľahký osud... Prenikavá vôňa krehkých kvetov jej takmer vohnala slzy do očí. Plač ? Také slovo vymizlo z jej slovníka. Stratené duše nemohli plakať ani sa smiať. Istým spôsobom si želala predĺžiť tú chvíľu, keď môže byť človekom. Na druhej strane ju prenasledovalo zlé tušenie, že krásna mladá žena, ktorá teraz kráča po chodníku nebude mať ani toľko času, aby videla vyrastať svoje dieťa. Jej čas sa kráti rovnako ako ten môj. Inštinktívne vycítila, že nemusí veľa rozmýšľať, aby sa dostala na cintorín. Nohy ju tam viedli, akoby poznali cestu. Bolo to súčasťou stretnutia duší. Istým spôsobom vedela kam má ísť, aj keď od jej poslednej návštevy ( v mačacej podobe) ubehlo možno aj sto rokov. Odvtedy dosť zosilnela, hlavne po magickej stránke. Mala trochu obavy z možných problémov, ktoré by mohli vzniknúť ako napríklad: Lily (podľa spomienok v jej mozgu zistila, že nie je Lilinka, ale Lily) nejakým nedopatrením prejde na druhú stranu (tým pádom by ostala uväznená v jej tele) Diniru niekto v jej tele zabije. Potom by obe museli zomrieť. Lily odmietne, aby Dinira použila jej telo na nájdenie toho svojho. ON zistí, že zmizla a bude riadne zúriť. Rituál stretnutia nejakým spôsobom nevyjde a ... Nie, nebudem dopredu robiť paniku. Na štvrtý pokus by sa to už konečne mohlo podariť. Ťažká kovová poriadne zaškrípala, keď sa ju pokúšala otvoriť. Napriek jej snahám to nešlo. Ako zablúdená duša mohla pokojne prejsť cez železnú konštrukciu v živom stave to však nešlo. (Premiestňovať sa nevedela.) Potichu vyslovila starodávne zaklínadlo. Ľahulinký vánok ju zdvihol zo zeme a preniesol ju ponad bránu. Zovšadiaľ ju obklopili hroby rôznych veľkostí a tvarov. Náhle sa jej chcelo ľahnúť si do trávy a zaspať... Len veľmi ťažko ovládla toto nutkanie. Na spánok nebol čas. Už z diaľky videla Meganin hrob. Únavu vystriedala radosť. Rozbehla sa k nemu. Naskytol sa jej pohľad na hrdzou rozožratý kríž a smutne pôsobiaci náhrobný kameň, na niektorých miestach popálený. (Výsledky jej minulých pokusov.) Prečítala si ošúchaný nápis: MEGAN FIOLOVÁ CHEROKOVÁ(rok narodenia a rok úmrtia bol nečitateľný) SPI SLADKO ANJELIK.. ODIŠLA SI PRÍLIŠ SKORO... DOZNEL TVOJ SMIECH ... STÁLE ŤA VEĽMI MILUJEME.... TERAZ, POTOM, NAVŽDY.... Dinira vybuchla ako sopka. Celé prúdy sĺz sa jej liali po lícach. "Megan prečo si tam vtedy šla ? Mala si len sedem rokov." Zotrela si horúce slzy a vytiahla z kabelky nožík. "Volá ťa stratená duša, z hĺbky srdca..." Povedala a rýchlo si zarezala do ruky. Nechcela to priveľmi zdržiavať. Čerstvou krvou postriekala náhrobok. Ruku si hneď zahojila a prstom rozmazala krvavé škvrny. Vytvorila z nich tajomné znaky. Keď začula praskot zavrela oči a roztiahla ruky. Okolo nej sa mihali farebné pásy svetla. (Keby nezavrela oči Lily by mohla oslepnúť...) Cítila ako cez ňu prechádza zvláštny magický prúd...Trvalo to len krátku chvíľu, potom mohla otvoriť oči a ... "Sestrička." Zbadala vznášajúcu sa postavu malého 7 – ročného dievčatka. Vyzerala presne tak ako si ju pamätala. Dlhé svetlé vlasy mala rozstrapatené a mokré, bledú tváričku krásnu a vznešenú...Cítila pokoj a mier. Jej sestra dosiahla nebola stratená duša, ona mala právo zotrvať na mieste, ktoré bolo určené len mŕtvym. "Megan, moja zlatá. Pomôž mi ! Kliatba stále trvá a ja by som tak veľmi chcela ísť za tebou." Megan zostúpila na jej úroveň a podala jej ruky. "Počuj segra, tá tvoja kamoška, ktorú si posadla je s toho úplne hotová...ale inak je to v pohode. Pomôžem ti, no nebude to jednoduché. Dobre ma počúvaj. Musíš nájsť svoje telo, úplne celé...niekto ho musí pochovať na posvätné miesto...najlepšie do tohto hrobu...Keď nájdeš telo magický predmet prívesok bude opäť celý...zavesíš si ho na krk a potom môžeš prísť za mnou. Ak bude čo len malá časť tvojho tela chýbať, ostaneš pripútaná k zemi...Inak ti ešte poviem, že ťa mám hrozne rada a neklaď si za vinu čo sa stalo...milujem ťa ...teraz sa porozprávaj s tou Lily a rýchlo vidíš, že ťa opúšťajú sily." Megan pustila sestrine ruky a zmizla. Na jej mieste sa objavila Lily. Našťastie bola už podrobne informovaná o dôvodoch jej vyhodenia z tela. (Zlatá Megan.) "Chcem ti pomôcť, ale bojím sa." Začala Lily. "Nemaj obavy. Tvoje telo je v bezpečí." "James o tom nesmie vedieť." "Kto je James ?" "Môj manžel." "Ach tak. On je ten...Dobre, pokiaľ to nebude nutné nepoviem mu to." Lily pripadalo stále čudné, že hľadí na svoje telo z pohľadu ducha. "Nesmieš sa ho ani dotknúť." Pokračovala, keď trochu prišla k sebe. "O to sa neboj. Mňa nepriťahuje. Patrím inému." (S tým druhým to bude pochopiteľne horšie.) "S mojím telom nebudeš vystrájať nijaké zvrátenosti." "Fajn. Aj tak na to nemám čas." Po stretnutí duší bola taká unavená, že jej neostávalo nič iné, len preliezť bránu. "Ale, ale koho to tu máme ?" Bleskovo sa otočila pripravená (zdúchnuť ak to pôjde) alebo nakopať toho slizkého ničomníka do zadku. Spoznala ho. Patril medzi smrťožrútov. "Svätá Lily sa vybrala na prechádzku bez svojho škuľavca..." "Sklapni Malfoy." "Neprerušuj ma ty odporná humusáčka." Vyštekol a surovo jej zovrel ruku. Dinira začínala strácať trpezlivosť. Ten hnusný gauner si dovolil ju napadnúť.. "Odpáľ Lucius, lebo oľutuješ." Vyhrážala sa mu. "Čo mi urobíš, bez prútika ? Si hlupaňa..." "Pusť ju." Skríkol James. Podišiel k Dinire a Luciusovi s vytiahnutým prútikom. To je škoda, práve som chcela Luciusa schladiť. Ale keď si už tu nechám ti voľné pole. James tuším naozaj miluje Lily...Ach joj. Dinira si až teraz uvedomila, že Malfoy nie je sám. Od strachu sa jej takmer podlomili kolená, keď zbadala temnú postavu, ktorá sa k nim práve primiestnila. Jamesovi vyletel z ruky prútik. Rýchlo sa vymanila z Malfoyovho zovretia a postavila sa k Jamesovi. Stačil jediný pohľad do jej očí. Ihneď zistil, že to nie je Lily. "Si zradkyňa ! Veď ja ťa naučím poslúchať...CRUCIO." Zreval. Dinira spadla na zem. Od bolesti nevládala ani poriadne dýchať. Celú ju napĺňala...každý kúsok jej tela, ktorý predtým priviedol až k vyvrcholeniu (tým myslím to imaginárne telo v spojení s hostiteľským) teraz trpel akoby ho prepichovalo tisíc nožov. "Prestaň Voldemort ! Nedovolím ti, aby si jej ubližoval." "Naozaj ? A čo urobíš, Potter ? Nechaj si ho Lucius môžeš si s ním robiť čo sa ti zapáči." "Ďakujem, pán môj." Počula JEHO meno. Voldemort ? Tak sa volá ? Skôr než sa nazdala zrušil kliatbu a podišiel celkom blízko k nej. "Neopováž sa jej ani dotknúť." Skríkol James. "Urobím čo budem chcieť a ty čuš Potter..." Namieril na ňho prútik a posmešne povedal : "Silencio !" Sklonil sa k nej a násilne ju pobozkal na pery. "Takže tebe viac vyhovuje Potter, však ?" "Nie...ja." Opäť ju zasiahol cruciatus. Nekričala od bolesti. Snažila sa vydržať to pokiaľ sa jej nevrátia sily. James nesmie zaplatiť za jej chyby. Pocítila v očiach známy tlak. Pozrela sa rovno na svojho protivníka. Z očí jej vyšľahol fialový záblesk. Rýchlo vrazil do Voldemorta a omráčil ho. James prekvapene pozrel na Luciusa, ktorý okamžite odpadol potom ako aj jeho zasiahla odozva z toho kúzla. Chcel niečo povedať, ale kliatba stále pôsobila. "Všetko ti vysvetlím, ale teraz odtiaľto zmiznime." Dinira obišla Voldemorta. (Kliatba cruciatus prestala pôsobiť.) Chytila Jamesa za ruku. "No tak, ja sa neviem odmiestniť, musíš to urobiť ty."
"Ty a ON ? Vysvetli mi ako je to možné ?" Začal James. Dinira si opatrne sadla.... Bola taká vysilená, že hneď ako sa odmiestnili zaspala a James ju nemohol zobudiť. "Je to dosť zložité...skrátka ja nie som Lily." "ČO ?! Ty si sa zbláznila." "Nesnaž sa to chápať, jednoducho tomu ver. Vidíš jej telesnú schránku, ale tá čo je momentálne vnútri nie je Lily." James si k nej sadol na lavičku. Chytil jej čelo, aby skontroloval či nemá horúčku. "Tak kto potom si ?" "Stratená duša, presnejšie Dinira z Cheroku...Možno si postrehol, že mám trochu iný hlas ako tvoja žena." "A kde je teraz ONA ?" "Na prestupnej stanici. Mám 24 no vlastne už len 19 hodín na to, aby som našla svoje telo, niekto ho musí pochovať...potom odídem a Lily bude zase s tebou." James neveriacky pokrútil hlavou. "Čo s tým má spoločné VEĎ- VIEŠ- KTO ?" "Kto ?" "Voldemort !" "Veď dobre, nekrič na mňa. Vlastní knihu s názvom Noc temných. Zistil ako sa používa...Rozprávali sme sa, poznáme sa už viac než rok...a včera v noci sme sa spolu vyspali." (Lily pritom nadobudla akýsi čudný výraz medzi odporom a zdesením.) "Nechápem ako." "Ale James, veď je to ľahké. Kým som s ním mám svoju vlastnú podobu." "Aha, už som sa obával, že si si na to požičala telo." "Keď som videl ako ťa pobozkal...bolo to hrozné. Myslel som si, že Lily..." "Nerieš to. Lily s ním nič nemala...Zľahka ho objala. "Pomôžem ti nájsť to tvoje slávne telo...(Čo iné mu už zostávalo.) Už niekoľko hodín blúdili po lese. Deň sa chýlil ku koncu a noc ich pomaly pohlcovala... Dinira ho viedla raz na jednu stranu raz na druhú. Nebola si celkom istá, kde presne má hľadať. "Dinira, už nevládzem...koľko máme času ?" "Asi desať minút." "Mrzí ma to. Čo sa stane, keď sa vymeníte ?" "Vrátim sa do knihy..." Dinira si ani nechcela predstavovať čo sa stane, keď sa vráti späť. "Miluješ ho ?" Vyhŕkol James. "Ja ani neviem. Myslela som si, že k nemu niečo cítim...ale...au čo to ?" Na zemi zbadala kúsok kosti. "Pozri, už to mám. Toto je moje telo. Chodíme do kruhu, lebo je roztrúsené všade okolo nás...Aj tak to už nestihnem." "Pokúsim sa to urobiť za teba." "Ďakujem ti si zlatý. Nezabudni, že to musí byť celé telo, inak tu ostanem uväznená...Ak ho dáš celé dokopy a pochováš do hrobu mojej sestry...Megan Fiolovej, zjaví sa prívesok, ten si musím zo sebou zobrať..." "Áno urobím to." "Dávaj si pozor na seba a svoju ženu...hrozí vám...nebezpeč..."