darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Nemilovaná II: II. Osud klope na dvere
2. listopad 2006 | 13.57 |
Niečo však hrozivo zaprašťalo. Dvere sa prelomili na polovicu. Muž rýchlo siahol po prútiku. Sivastý záblesk zasiahol vysokého chlapa, ale nespôsobil mu žiadnu ujmu.
„Nie som zvyknutý dlho čakať. Nemysli si, že sa zabiješ a svoje tajomstvo si odnesieš do hrobu,“ zahrmel nepríjemne piskľavý hlas, ktorý vôbec nepasoval k tomu mohutnému telu. Bolo mu jasné, že ide toho istého polovičného obra, ktorí sa v jeho dome ukázal pred niekoľkými týždňami. Vytrhol mu z rúk nápoj a hodil ho o zem. Veľkou topánkou zašliapol niekoľkomesačnú prácu.
„Ja nič neviem. Som len obyčajný mrzák,“ rýchlo ustupoval pred zlovestnou postavou.
„Veď ty si spomenieš. Mám pre teba návrh, ak mi pomôžeš, vrátim ti spomienky. Budeš vedieť ako sa voláš a odkiaľ pochádzaš. Volám sa Gamar Golum a kedysi som bol tajným prostredníkom medzi obrami a temným pánom,“ snažil sa pôsobiť priateľsky, ale akosi sa mu to nedarilo.
„To mi nepomôže. Už nechcem viac trpieť. Pre mňa už všetko skončilo.“
„Chceš umrieť ? No dobre….“ Gamar mu prudko vrazil dýku do brucha. Muž zúfalo obomkol rukami tú tenkú striebornú vecičku. Zrútil sa na zem k jeho nohám.
„Ale bude to veľmi bolestivé,“ trpko sa zasmial pozorujúc zvíjajúce sa telo, pod ktorým začínala narastať mláka krvi. Vrhol pobavený pohľad na svoju obeť.
Vicky zastala pri rozbitých dverách. Pôvodne sa chcela otočiť a odísť domov, ale zrazu pocítila zvláštny tlak na srdci. Opatrne preliezla cez poškodené časti dverí.
„Je tu niekto ?“
„Pomôžte mi, prosím,“ zašepkal rozrušene. Vicky k nemu zúfalo pristúpila. Bol celý od krvi a z rany mu stále trčala drobná zbraň. Sklonila sa k nemu a opatrne ho chytila posadila.
„Na hornej polici mám liečivé elixíry,“ zachrčal bezmocne. Vicky rýchlo vzala z police pár fľaštičiek označených červeným krížikom.
„Vytiahnite tú dýku, ja nevládzem…“ poprosil ju. Vicky pokrútila hlavou. Na niečo také nemala odvahu. Muž vzal do ruky jednu z fľaštičiek a odzátkoval ju. Bol to elixír na hojenie rán.
„No tak, urobte to. Tá dýka bola určite otrávená musím ju dostať z tela von,“ jej tvár mu niekoho pripomínala. Zdalo sa mu taká známa, akoby ju už niekde videl. V roztrasených prstoch zovrela postriebrenú rúčku a prudko potiahla. Mužovo telo sa naplo od bolesti. Cítila ako ju ovanul pach krvi. Na ranu si nalial takmer celú fľašku elixíru. Koža sa slabo zavlnila a postupne sa začala magickým spôsobom zaceľovať.
„Pridal som tam slzy fénixa. To by malo každopádne potlačiť akékoľvek nežiadúce reakcie. Šok spôsobil nevídanú zmenu. Pred očami sa mu prehnali útržky dávnych spomienok…
„Vicky,“ potichu vyslovil jej meno. Jeho hlas bol predtým zastretý bolesťou, ale teraz jej bolo jasné komu patrí. Chcela si ho bližšie obzrieť, ale on sa len chabo odvrátil. Nechcel, aby sa naňho dívala. Vedel, že už nikdy nebude vyzerať tak, ako predtým.
Vicky sa k nemu sklonila a jemne ho pobozkala. Automaticky ju k sebe pritiahol. Nemohol sa veľmi hýbať, aby sa mu rana opäť neotvorila. Vicky bola rozstrapatená a celá postriekaná krvou, ale v tej chvíli mu pripadala neskutočne krásna. Nechápal ako na ňu mohol zabudnúť. Pomocou levitačného zaklínadla ho dopravila do postele. Barty spokojne privrel oči. Netušil, že ho od istej smrti delí len pár krokov.
„Nie, teraz nespi,“ Vicky ním prudko zatriasla.
„Nie som zvyknutý dlho čakať. Nemysli si, že sa zabiješ a svoje tajomstvo si odnesieš do hrobu,“ zahrmel nepríjemne piskľavý hlas, ktorý vôbec nepasoval k tomu mohutnému telu. Bolo mu jasné, že ide toho istého polovičného obra, ktorí sa v jeho dome ukázal pred niekoľkými týždňami. Vytrhol mu z rúk nápoj a hodil ho o zem. Veľkou topánkou zašliapol niekoľkomesačnú prácu.
„Ja nič neviem. Som len obyčajný mrzák,“ rýchlo ustupoval pred zlovestnou postavou.
„Veď ty si spomenieš. Mám pre teba návrh, ak mi pomôžeš, vrátim ti spomienky. Budeš vedieť ako sa voláš a odkiaľ pochádzaš. Volám sa Gamar Golum a kedysi som bol tajným prostredníkom medzi obrami a temným pánom,“ snažil sa pôsobiť priateľsky, ale akosi sa mu to nedarilo.
„To mi nepomôže. Už nechcem viac trpieť. Pre mňa už všetko skončilo.“
„Chceš umrieť ? No dobre….“ Gamar mu prudko vrazil dýku do brucha. Muž zúfalo obomkol rukami tú tenkú striebornú vecičku. Zrútil sa na zem k jeho nohám.
„Ale bude to veľmi bolestivé,“ trpko sa zasmial pozorujúc zvíjajúce sa telo, pod ktorým začínala narastať mláka krvi. Vrhol pobavený pohľad na svoju obeť.
Vicky zastala pri rozbitých dverách. Pôvodne sa chcela otočiť a odísť domov, ale zrazu pocítila zvláštny tlak na srdci. Opatrne preliezla cez poškodené časti dverí.
„Je tu niekto ?“
„Pomôžte mi, prosím,“ zašepkal rozrušene. Vicky k nemu zúfalo pristúpila. Bol celý od krvi a z rany mu stále trčala drobná zbraň. Sklonila sa k nemu a opatrne ho chytila posadila.
„Na hornej polici mám liečivé elixíry,“ zachrčal bezmocne. Vicky rýchlo vzala z police pár fľaštičiek označených červeným krížikom.
„Vytiahnite tú dýku, ja nevládzem…“ poprosil ju. Vicky pokrútila hlavou. Na niečo také nemala odvahu. Muž vzal do ruky jednu z fľaštičiek a odzátkoval ju. Bol to elixír na hojenie rán.
„No tak, urobte to. Tá dýka bola určite otrávená musím ju dostať z tela von,“ jej tvár mu niekoho pripomínala. Zdalo sa mu taká známa, akoby ju už niekde videl. V roztrasených prstoch zovrela postriebrenú rúčku a prudko potiahla. Mužovo telo sa naplo od bolesti. Cítila ako ju ovanul pach krvi. Na ranu si nalial takmer celú fľašku elixíru. Koža sa slabo zavlnila a postupne sa začala magickým spôsobom zaceľovať.
„Pridal som tam slzy fénixa. To by malo každopádne potlačiť akékoľvek nežiadúce reakcie. Šok spôsobil nevídanú zmenu. Pred očami sa mu prehnali útržky dávnych spomienok…
„Vicky,“ potichu vyslovil jej meno. Jeho hlas bol predtým zastretý bolesťou, ale teraz jej bolo jasné komu patrí. Chcela si ho bližšie obzrieť, ale on sa len chabo odvrátil. Nechcel, aby sa naňho dívala. Vedel, že už nikdy nebude vyzerať tak, ako predtým.
Vicky sa k nemu sklonila a jemne ho pobozkala. Automaticky ju k sebe pritiahol. Nemohol sa veľmi hýbať, aby sa mu rana opäť neotvorila. Vicky bola rozstrapatená a celá postriekaná krvou, ale v tej chvíli mu pripadala neskutočne krásna. Nechápal ako na ňu mohol zabudnúť. Pomocou levitačného zaklínadla ho dopravila do postele. Barty spokojne privrel oči. Netušil, že ho od istej smrti delí len pár krokov.
„Nie, teraz nespi,“ Vicky ním prudko zatriasla.