9. kapitola Cudzie telo, cudzí osud

Sedela na drevenej podlahe. Prstami prechádzala po svojom oblečení. Bola prikrytá modrou dekou. Na krku mala pripevnený hrubý povraz. Už niekoľko hodín ležala na podlahe a vôbec si nespomínala ako sa tam dostala.

"Alex, kde si?" potrebovala ho veľmi rýchlo nájsť. V bruchu cítila veľmi silnú bolesť. Keď ju od neho oddelili, bolo to hrozne bolestivé. Nedalo sa to vôbec vydržať. Pár minút mala kŕče a zvracala. Musela sa odsunúť do kúta, aby produkt svojho žalúdka nemala stále na očiach.

"Dúfam, že nie je ďaleko. Ak sa to zhorší, budem tu sama..." zľakla sa toho, ako znel jej vlastný hlas. Bol takpovediac trochu zvláštny. Zdalo sa jej, že počuje rozprávať Alexa. Rukami nahmatala čierny čarodejnícky plášť. Siahla si na vlasy, ale akosi ich ubudlo, boli oveľa kratšie. Pod plášťom mala tenké nohavice, veľmi pohodlné a trochu odreté.

Dvere na kajute sa otvorili. Dovnútra vošiel nemŕtvy z vytiahnutými tesákmi. V kostnatých rukách držal kúsok chleba a čašu s vodou. Patril k nemŕtvym, ktorý si svoju krásu musia kruto zaslúžiť.

"Tu máš, chlapče," podal jej prídel. Už si bola istá, že neobýva svoje telo. Stále to bol pre ňu šok. Nedokázala sa z toho spamätať.

"Ďakujem, pane. Neviete, čo sa stalo s mojou priateľkou?" pokúšala sa aspoň niečo zistiť.

"Je v poriadku. Kapitán ju vzal pod svoju ochranu. Vieš, že pre nás je nebezpečné dlho ostávať v spoločnosti takých nenásytných mužov. Okrem toho už dlho sme neokúsili krv," posmešne si premeral mladého mága.

"Môžem ju vidieť?" chlieb držala veľmi neobratne. Nevedela si zvyknúť na jeho ruky.

"Odtiaľto sa nesmieš ani pohnúť. Ja ti už nič viac povedať nemôžem," vyšiel von a zavrel za sebou dvere.

Ariadna si pritiahla kolená bližšie k sebe. Bolesť, ktorá pred chvíľou doznela sa veľmi rýchlo vrátila. Musela si pritisnúť ruky na ústa, aby nepočuli jej krik. Bolo to priam neznesiteľné, akoby od nej odtrhli niečo, čo k nej už patrilo. Nové telo sa jej vôbec nechcelo prispôsobiť. Bola v ňom síce pevne uzavretá, ale pohyby mala spomalené ako nejaká bábika.

Alex bol veľmi ďaleko. Vedela, že pirát klamal. Necítila jeho prítomnosť. Mala pocit, že to už viac nevydrží. Zúfalo sa pokúšala ovládnuť tie čudné pocity. Ťažko sa jej dýchalo.

"To bude v poriadku," použila Alexov hlas. Predstavovala si, že je stále s ňou. Vlastne to aj bola pravda. Momentálne bola súčasťou jeho tela.

Kľačal vo veľkej priestrannej dielni. Dievčatá sedeli na kobercoch a vykonávali rôzne práce. Vyrábali šperky, tkali koberce a zošívali kúsky šiat. Na rukách mali okovy, museli pracovať od rána až do večera a vôbec nemali nárok na oddych.

Alexander bol v na konci tretej rady a jeho úlohou bolo opravovať poškodené oblečenie. Vôbec sa mu to nedarilo. Ariadnine telo ho stále akosi neposlúchalo. Okrem toho musel znášať nepríjemné bolesť blízko srdca. Mal pocit, akoby ho niekto roztrhol na dve polovice. Jedna z nich bola na lodi a druhá v dielni nemŕtvych.

"Dievča, máš hrozne nešikovné ruky. Musíš sa viac snažiť," napomenula ho vysoká sivovlasá žena. Takisto patrila k nemŕtvym, ale zrejme si zvolila oveľa staršiu podobu. Otĺkala ho po nohách vždy, keď mu ihla a šitie vypadlo z rúk. Keď sa prebudil a zistil, že sa z neho stalo dievča, nebol až taký prekvapený. Počítal s tým, že kliatba sa ešte zhorší. Tí hlupáci ho od nej dokonca oddelili. Tým celú situáciu značne skomplikovali.

"Ja takéto práce neovládam. Len so mnou strácate čas," hrozne ho to rozčuľovalo. Chcel použiť svoju moc, ale zatiaľ si nebol istý, čo sa stane s jeho požičaným telom. Ariadna na mágiu nereagovala veľmi dobre. Podvedome všetko spojené s ňou odmietala. Obával sa, že jej telo ďalšiu takúto skúsenosť nezvládne. Okrem toho tiež mu bolo veľmi zle. Ruky sa mu triasli. Neustále myslel na ňu a na svoje telo. Vedel, že niečo musí urobiť. Nemohol tam ostať a dovoliť im, aby niekam odviedli osobu, z ktorou bol spojený.

"Nebuď drzá," natiahla ruku a udrela dievča po tvári. Alexander zacítil silnú bolesť v sánke.

Odvrátil od nej zrak a silno zaťal päste. Nemohol sa prestať ovládať. Nesmel sa nechať vyprovokovať.

Mrzuto vzal do rúk ihlu a snažil sa nepopichať si prsty. Začínal si veľmi vážiť ručnú prácu. On sa bez mágie takmer nedokázal pohnúť. Obyčajní ľudia všetky činnosti vykonávali len prácou svojich rúk. Nebolo mu jasné, ako to môžu celý čas vydržať.

Čím viac sa Ariadna od neho vzďaľovala, tým viac magická moc slabla. Nemohol si dovoliť urobiť chybu. Musel ešte chvíľu popremýšľať, ako najlepšie urobiť rozruch a prešmyknúť sa von z toho väzenia.

Keď žena zamierila k štvrtému a tretiemu radu začal sa nebadane kolísať. Potichu si mrmlal akúsi starú pieseň. Bola to veľmi jednoduché zaklínanie, ktoré používali aj tí najslabší mágovia.

Potreby tela to vôbec neovplyvnilo a neoslabovalo ho to tak, ako iné oveľa mocnejšie čary. Tá pieseň v bežnom jazyku znela ako:

To isté musel zopakovať v pravidelných intervaloch. Cítil ako sa okolo neho prebúdza energia zeme. Vnímal hmýrenie tých malých stvorení, ktoré sa dostávali na dlážku. Boli to sily svetla. Tieto však nezniesli temnotu. Vedeli rozlíšiť medzi zlom a dobrom. Preto ich nazývali inteligentné svetlo.

Pomaly sa prebúdzali a boli ochotné vnímať pocity zotročených dievčat. Vedeli, ako nastoliť opäť rovnováhu...

"Nemŕtva, prečo ich väzníš? Kto ti dal právo na tieto duše?" znásobené hlasy sa ozývali po celej miestnosti.

Upírka sa obrátila k nim. Pokúšala sa ich nájsť medzi dievčatami, ale nič neobjavila. Hlasy zneli stále jasnejšie, svetlo zaplavovalo miestnosť, ale deťom neublížilo. Len upírke spôsobovalo muky. Hádzala sa o steny, kričala. Siahala po tých neviditeľných hlasoch pravdy. Alexander sledoval účinok tej slabej mágie. Okovy mu náhle povolili. Zmizli z jeho rúk, takisto aj z rúk dievčat.

"Ste voľné. Choďte a nezastavujte sa," odvetil spokojne. Bežal k východu spolu s ostatnými. Nikto ich nezastavil. Celá dielňa bola poznačená tou príjemnou žiarou.

Alexander pocítil úľavu. Páčilo sa mu, že mágia mohla priniesť ľuďom aj radosť.

Cítil, že to je pravý dôvod, kvôli ktorému sa deti rodia s touto schopnosťou. Nie je ich poslaním odvrátiť sa od svojich rodín, ani od života. Mali by sa učiť tak, ako ostatné deti. Mali by mať právo medzi nimi žiť a spoločne dávať pozor na svoj krehký svet.

Keď vybehli na ulicu, nikto z nich mu nepoďakoval. Utiekli pred ním, aj keď ich zachránil. Začínali tušiť, že má magické schopnosti. Nehneval sa na nich. Vedel, že isté záležitosti vždy budú stáť medzi nimi. Ľudia mágom nedôverovali, podozrievali ich. Mágovia sa zas k nim neodvážili ani priblížiť. Zámerne medzi sebou stavali múr, ktorý čoraz väčšmi silnel

Alexander sa stratil v tmavých uličkách mesta Nemŕtvych. Všetko v tej oblasti im patrilo. V každom názve sa vyskytovalo to slovo. Prudký dážď mu zmáčal šaty. Priam sa mu lepili na telo.

Sám sa túlal po tmavých uliciach. V dievčenskom sa stále cítil trochu nepohodlne.

Loď sa začala nakláňať. Búrka sa s ňou nemilosrdne pohrávala. Ariadna sa posúvala po podlahe. Nedokázala sa udržať na jednom mieste. Z prevráteného suda sa vykotúľalo telo malého chlapca. Ariadna ho ledva stihla zachytiť. Keby to neurobila, mohol si poriadne udrieť hlavu. Pritiahla ho k sebe. Bol celý premočený a vystrašený, ale našťastie sa mu nič nestalo.

"Prečo si sa tam schoval?" pridržiavala sa schodov. Zaprela sa do nich, aby sa už toľko nešmýkali. Chlapec sa jej držal ako kliešť.

"Matka ma poslala k svojej priateľke, našu loď prepadli nemŕtvi... Schoval som sa pred nimi do prázdneho suda. Veľmi som sa bál. Nechcel som, aby ma našli... Ty nepatríš k nim... Ty mi pomôžeš," žalúdok mu spôsoboval dosť veľké trápenie. Okrem toho nevedel plávať. Mal hrozný strach, že dovnútra natečie voda.

"Ako sa voláš?" opýtala sa plačlivo. Vody sa zhrejme hrozne bál. Nedokázal svoj strach tak rýchlo prekonať. Keď sa loď opäť naklonila, pritisol sa k nej čo najbližšie.

"Som Nepomenovaný," chcela mu povedať svoje dievčenské meno, ale rozmyslela si to. Považoval by ju za blázna, niečo také by zjavne považoval za výplod jej fantázie.

"Ty si mág?" okamžite povolil zovretie a vyplašene sa schúlil do klbka.

"Nie, tak celkom. Ťažko sa to vysvetľuje, ale mňa sa nemusíš báť. Neublížim ti," pokúšala sa ho upokojiť.

"Neverím ti. Si presne taký, ako môj otec. Matka povedala, že je zlý. Ty ma budeš nútiť, aby som sa k nemu vrátil?" pokúšal sa pred ňou skryť. Bál sa, že ho bude chcieť odviesť, ako to urobili ostatným deťom s magickými schopnosťami.

"Nie, nepoznám tvojho otca. Neviem, kto si. Nebudem ťa k ničomu nútiť. Som len väzeň," chcela mu všetko povedať, ale vôbec sa nedostala k slovu. Studená voda prerazila dovnútra. Loď sa naklonila a začínala klesať.

"Utopíme sa tu!" chlapec chcel vyjsť von, ale dvere boli zaseknuté. Prúd vody ho strhol späť do jej náručia.

Ariadna ho pevne uchopila a vytiahla svoj meč. Mala opäť pocit, akoby ju niekto viedol. Silno pociťovala prítomnosť duše, ktorú dôverne poznala.

Už ich necítil. Spojenie sa prerušilo, keď sa loď začala ponárať do morských hlbín. Nevedel, či sa z toho dostali. Zmietal ním strach a obavy. Nevedel, kam má ísť. Bolesť ho čoraz väčšmi ovládala. Ležal na špinavej lavičke na neznámej ulici. Po lícach mu tiekli slzy. Nikdy predtým ešte neplakal a už vôbec nie kvôli obyčajnému dievčaťu.

Také pocity nepoznal. Len v inom tele intenzívnejšie vnímal svoj smútok, strach a obavy.

Objal svoje kolená a pokúšal sa chrániť pred vetrom a dažďom, ktorý ho neustále obťažoval. Telo dievčaťa, ktoré vlastnil sa sústavne chvelo. Mal obavy, že kvôli nemu prechladne. Vliezol pod masívnu čiernu lavičku. Použil ďalšie krátke zaklínadlo. Nechcel ublížiť jej telu, len kvôli tým prekliatym pocitom.

Lavička sa prispôsobila jeho potrebám. Natiahla sa a ešte viac rozšírila. Nadobudla tvar malého domčeka. Kedysi mu tie kúzla pripadali bezvýznamné, dnes ich však potreboval, ako nikdy predtým. Nikto nebol ochotný prichýliť mága. Obzvlášť nie v krajine Nemŕtvych.

Poznámka autorky: (v blízkej budúcnosti pripravujem druhú knihu zo série Svetlo Avedaru)