1. kapitola Ochranca drevenej bábiky

Na líci zacítil ľahký dotyk. Niečo mu prešlo po pokožke a zastavilo sa to pri ústach. Bolo to nesmierne studené. Takmer mŕtve, akoby v tej bytosti vôbec neprúdil život. Dievčenské telo sa len veľmi neochotne vymanilo zo spánku. S čarovania bol s pochopiteľných dôvodov unavený. Ešte to nedokázal v novom tele zvládnuť. Veľmi ťažko sa prebúdzal. Končatiny mal úplne stuhnuté a začínalo ho opäť bolieť brucho. Nad ním stálo malé sedemročné dievčatko oblečené v dlhších červených šatách. Tvár malo veľmi zvláštnu. Pripomínala mu bábiku, ktorú poznal z kníh o obyčajných deťoch. Dokonca aj dlhé ryšavé vlasy vyzerali dosť neprirodzene.

Okamžite si spomenul na hlavnú časť pravidiel, ktoré si museli vždy neúnavne opakovať. Prepisovali ich tak často, až sa im úplne vryli do pamäte.

"Mňa sa nemusíš báť. Pred pár dňami mi spôsobili zranenie hlavy, ale už ma to vôbec nebolí. On ma zachránil. Možno jedného dňa budem opäť vyzerať ako ostatné deti," pevne ho chytila za ruku a pomohla mu vstať.

"To predsa nie je možné. Môžem sa na to pozrieť?" prejavila sa v ňom chuť objavovať. Ariadnine telo však vysielalo pomerne zmätené signály. Ledva ovládol ruky a nohy.

"Áno, samozrejme. Konečne sa so mnou niekto rozpráva. Mohli by sme sa spolu trochu hrať," dovolila mu obzrieť si jej hlavu. Odhrnul umelé vlasy, priložil ruku na dokonale vymodelovanú hlavu. Cítil neúnavné pulzovanie života. Jej myseľ pracovala, dokázal sa jej dotknúť, ale ďalej sa ísť neodvážil. Naďalej videla a cítila, len už nemala ľudskú tvár.

"Ako sa voláš? Kto ti to urobil?" ako mág to považoval za výnimočný vedecký experiment. Zároveň však pociťoval odpor k osobe, ktorá sa o niečo také pokúsila.

"Som Bábika. Iné meno nepoznám. On ma tak volá. Ak pôjdeš so mnou, môžem ťa s ním zoznámiť," navrhla spokojne. Z tej neľudskej tváre napriek všetkému vyžarovala radosť.

Viedla ho po kľukatých uliciach. Pomáhala mu prekonať všetky obavy. Spoločne sa skrývali pred nočnými obyvateľmi, ktorý neúnavne hľadali nové príležitosti na získavanie krvi. Tunajší obyvatelia s nimi radi obchodovali. Za svoju krv vždy pýtali dosť na to, aby mohli prežiť v tom svete plnom rôznych nebezpečenstiev. Nemŕtvi si ich vážili, priam sa starali o to, aby sa im dobre darilo. Nebrali si krv bez ich súhlasu. Tým sa udržiavala rovnováha a spravodlivá deľba medzi oboma národmi.

Ocitli sa na prahu obyčajnej kováčskej dielne. Bábika ho uviedla dovnútra. Otvorila mu dvere a naďalej okolo neho veselo poskakovala.

Vo vnútri sa už dávno nepracovalo. Vládol tam chaos a neporiadok. Medzi porozhadzovanými vecami sedel chlapec. Bol to zrejme mág, ktorému sa podarilo uniknúť pred tým najhorším. Podľa červeného znaku na čele spoznal, že ide o osobu, ktorá bola odsúdená na obetovanie. Mal na nejaký čas zaplátať dieru v ich rozpadávajúcom sa svete. Alexander vedel, že tomu tiež len o vlások unikol. Všetci mocný mágovia, ktorým sila kolovala v žilách museli odísť zo sveta príliš skoro. Preto vždy svoju silu skrýval. Používal len jednoduché kúzla a nesnažil sa priveľmi vynikať medzi ostatnými študentmi. To mu nepochybne zachránilo život. Mal ešte svoje telo a nebol ani premenený. Zrejme sa rozhodli, že sa nebudú zaoberať touto činnosťou. Vôbec ho nechceli vzdelávať. Alexander cítil ako ním preteká silná mágia. Ani on v sebe nemal také veľké množstvo.

"Nemal si to robiť. Zahrávať sa s takými vecami nie je dovolené. Ak ju niekto uvidí, budú ťa chcieť odtiaľto odviesť," pripomenul mu chladne. Nestrpel nezodpovednosť. Takisto mu bolo jasné, čo musí urobiť. Nemohol to dievča nechať v takom stave. Bolo jeho povinnosťou tomu zabrániť.

"Ja som Gabriel. Nemusíš sa ma báť. Priviedli ma spolu s tebou, ale nikdy ma nepremenili. Nedovolili mi otvoriť knihy. To len preto, lebo mám v sebe priveľa mágie. Ty im o mne nemôžeš nič povedať, lebo odtiaľto už nevyjdeš. Som silnejší ako ty. Si len priemerný, absolútne neschopný," vôbec nemusel vstať. Ovládal mágiu celkom prirodzene, aj keď sa to nikdy zrejme poriadne neučil.

"Neubližuj jej, je to len nevinné dievčatko," prosila ho Bábika. Pokúšala sa mu zabrániť, aby naňho zaútočil.

"To nie je dievča! Prestaň nariekať! Nemôžeme ho nechať ísť," odstrkoval ju od seba.

"Ako vieš, že nie som dievča?" pokúšal sa ho upokojiť. Naozaj sa necítil až tak sebaisto. Netušil, čo všetko Ariadna vydrží. Nechcel zbytočne ohrozovať Ariadnu.

"Tvoje oči. Sú iné ako tie ľudské. Nie sú to oči, ktoré k nej patria. Mágovia to vedia rozoznať. Nemal by si na to zabúdať. Spoznajú ťa aj v iných telách," nečakane vystrelil pomocou očí. Záblesk silnej mágie mu takmer oškvrkol vlasy. Musel rýchlo uskočiť a rukami si pritom chrániť hlavu.

Nemal chuť s ním bojovať. Netúžil po prehre, ale ani po víťazstve. Po ďalšom výbuchu sa opäť ocitol na zemi.

"Si len úbohý amatér. Práve preto prídeš o telo," chlapec sa zasmial. Vlna jeho smiechu prebudila ďalšiu nebezpečnú mágiu.

"Nie, to nesmieš!" Bábika zabránila smrteľnému zraneniu. Postavila sa pred neho ako štít. Hlava jej klesla na zem. Telo sa zachvelo a dopadlo naňho. Nedovolila, aby mu ublížil. Alex ju zo seba dôstojne odsunul. Bolo mu to ľúto. Začínal si uvedomovať, čo vlastne znamená život s mágmi. Neustály boj, obviňovanie, súboje. Nič iné so sebou neprinášali. On ich chápal, ale nemohol sa s nimi úplne stotožniť. Svet sa im rozpadáva pod nohami a oni nerobia vôbec nič. Len vedú tie svoje malé nezmyselné boje.

"Nie, ty nemôžeš odísť!" vykríkol Gabriel. V hlase mu zaznievala bolesť. Zúfalo vzal neľudskú hlavu. Po lícach mu začínali stekať slzy.

"Ty nesmieš! Vrátim ťa späť k tomu telu. Nemôžeš ma tu nechať! To ti nedovolím!" hystericky kričal. Objal jej telo, pokúšal sa ho pomocou mágie opäť spojiť s hlavou.

"Prestaň! To nie je možné. Ona už bola mŕtva... Nemala už viac dušu, ostali len pocity, ktoré ti boli blízke. Ty si ich do nej preniesol, ale nebolo to nič iné. Ja ťa nechcem zatknúť, ani nič podobné. Nemám na to žiadne poverenie," želal si, aby to nebola pravda. Oveľa väčšie sympatie cítil k nej. Realitu však nemohol úplne zavrhnúť.

"Daj mi pokoj! Ona je živá! Potrebujem ju. Prečo ťa sem vlastne priviedla? Nerozumiem tomu," zúfalo sa pritískal k nehybnému telu.

"Ty si ju zabil! Ty si to urobil!" kričal tak nahlas, až sa na stenách objavovali praskliny.

Neustále vypľúvala vodu. Nemohla prestať kašľať. Vôbec nemohla prestať. Voda neustále vytekala z jej úst. V pľúcach sa ozývali čudné zvuky. Keby ju nezachránila neznáma magická sila, určite by taký silný náraz neprežila. Začínala veriť telu mladého mága. Pevne si objala kolená. Tak veľmi mu chcela poďakovať. Bolo jej jasné, že sama by to nedokázala urobiť. Konečne prestala kašľať. Mohla sa slobodne nadýchnuť.

"To nevadí. Kúzlo ťa prinútilo zo seba dostať vodu. Bolo to úžasné. Leteli sme," pomohol jej posadiť sa. Chlapcovi priam žiarili oči od toľkej radosti. Dostali sa z lode bez jediného škrabanca.

"Musí byť tu niekde na blízku. Potrebujem sa k nemu, čo najskôr dostať," cítila jeho prítomnosť tak intenzívne. Bolesti boli čoraz slabšie. Rozbehla sa za hlasom, ktorý ju volal. Chlapec šiel za ňou. Opustili pobrežie a postupne sa dostali do mesta. Bežala tak rýchlo, že za ňou ledva stačil. Poháňal ju veľmi silný inštinkt.

"Počkaj, kam to vlastne..." zaostával za ňou.

"Vydrž ešte chvíľu. Už tam budeme," použila mágov hlas s takou nedočkavosťou ako ešte nikdy predtým.