darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Osud II.
8. říjen 2008 | 12.20 |
krátka jednorázovka so série osud, použitý nový atavarček XD
Nohami sa dotýkala zvláštneho čierneho povrchu. Pod ňou už nebolo nič. Nad ňou sa nachádzal len obyčajný kancelársky stôl.
"Kde to som? Prečo ste mi klamali. Mám ešte týždeň," cítila ako ju niečo zdvihlo. Pomaly sa posúvala, až kým sa nedostala k stolu. Musela si sadnúť vedľa počítača. Shinigami sa k nej nadšene obrátil.
"Problém bude asi v tom, že ti nesľúbili v akej forme budeš počas toho týždňa žiť. Nikto nevravel nič o tom, že budeš pri vedomí. Ak sa ešte raz dotkneš priepasti tvoja duša sa navždy stratí. Už nebudeš nič cítiť. Môžeš si pokojne zvoliť aj takú cestu. To len tento náš Raito sa nedá tak ľahko zlomiť. Musím už ísť," zmizol v tej zvláštnej priepasti.
Siahla si na srdce. Stále cítila jeho tlkot, stále dýchala.
"Light Yagami," s obavami vyslovila to meno. Bála sa ho viac než čohokoľvek iného. Napriek tomu, čo sa medzi nimi stalo si nikdy viac nedovolila, priblížiť sa k nemu.
Odtrhol zrak od monitora. "Mina. Predtým som si ani nepamätal tvoje meno. Celkovo si na tú noc takmer nespomínam. Mala si šťastie, že si ma tak dobre odhadla. Nebol som vhodný pre teba ani pre nijakú inú," jej prítomnosť ho rozčuľovala. Ona bola stále úplne pripútaná k ľudskému svetu.
"Si presne taký, ako som očakávala. Vôbec mi nezáleží na tom, čo sa vtedy stalo. Bude lepšie, ak na to zabudneme," tie slová jej nemohli ublížiť. Nič sa nedokázalo dotknúť jej vnútra.
"Áno, to je tiež spôsob, akým sa dá všetko vyriešiť. Ja som nebol pripravený ostať celé tie roky úplne osamote. Bez nejakej činnosti. Mohol som vás len pozorovať. Len sa dívať. Vyhovuje mi, že odo mňa nič nežiadaš," vrhol podozrievavý pohľad na monitor. Bol si istý, že Ryuuk dosiahne, to čo chce. Jeho syn takisto padne do tej pasce. Pochyboval, že odolá takému veľkému pokušeniu.
"Čo sa stalo s ňou?" opýtala sa potichu. Vždy sa jej bála. Časť života prežila v strachu, že ju zabijú tie desivé oči. Tiene jej povedali o Kirovi aj o jeho priateľke. Keď bola s ním ešte to nevedela. Keď to zistila, chvíľu jej trvalo, kým sa s tým dokázala zmieriť. Mlčala, lebo nemala iné východisko. On bol súčasťou polície, on ju mohol kedykoľvek zabiť alebo to prikázať svojej priateľke.
"S kým?" nervózne si ju premeriaval. Vedela toho viac než bolo treba. Bála sa ho. To mu bolo od začiatku jasné. Vtom zvláštnom svete neexistovali bariéry.
"S Misou Amanovou. Dostala sa tiež sem?"
"Nie, nevidel som ju, ale viem, že spáchala samovraždu," chladne odvetil Light.
Vôbec ho to netrápilo. Oni ona mu nemohla pomôcť. Vždy ju považoval len za príťaž.
Otcova izba. Stôl, posteľ, stoličky. Všetko, čo patrilo osobe, ktorú nepoznal. Takisto aj shinigami. Nakláňal sa nad ním a zjavne sa chystal ho osloviť. Chlapec ho však predbehol.
"Tento zápisník mi nepomôže. Je zbytočný," odsunul ho na kraj stola. Vôbec mu nevenoval pozornosť.
"Mýliš sa. Môžem ti zaručiť, že existuje spôsob, ako sa vyvliecť z dohody s Tieňmi. Sladká príchuť nádeje dokázala ľudí vždy podnietiť k nerozumným činom. Vedel presne, na aké miesto má svojho nového zverenca zasiahnuť. Light chcel spravodlivosť. Bol ňou posadnutý. Jeho syn zas túžil potom, aby mohol ostať so svojou matkou. To bola ďalšia užitočná zbraň, ktorá ho mala priviesť k použitiu zápisníku.
"Ty to dokážeš zariadiť?" pochybovačne si ho premeral.
"Mohol by som, ale to by nezmiernilo tú desivú nudu, ktorá ma prenasleduje. Už dlhšiu dobu nemám čo robiť. Zabíjanie pomocou zápisníka každého postupne omrzí. To môžeš urobiť len ty. Mohol by si ju zachrániť, ale bude ťa to niečo stáť. Niečo cenné. Najprv by si mi mohol dať jablko, viem, že ho máš vo vrecku... Daj mi ho a ja ti všetko objasním," pokúšal sa dostať svoju obľúbenú pochúťku.
Kisho opatrne vytiahol jablko. Podal ho svojmu zvláštnemu spoločníkovi. Chvíľu ho nedočkavo hrýzol. Tak veľmi mu to chýbalo. Rád manipuloval s ľuďmi. V ich svete to bolo určite oveľa zábavnejšie.
"Ja čakám," netrpezlivo poznamenal chlapec.
"Len jedna smrť a dohoda s nimi bude neplatná. Ak tvoja stará mama zomrie dlh bude vyrovnaný," vychutnával si účinok tých slov. Prejavili sa na chlapcovej tvári. Videl ako váhavo natiahol ruku k zápisníku. Zmietal ním vnútorný boj. Chcel zachrániť svoju mamu, ale nebol si úplne istý tým, či dokáže niečo také urobiť. Nenávisť sa v jeho srdci zmáhala. Vedel, že to ona si priala, aby nemohol ostať s ňou. Rozdelila ich. Navždy ovplyvnila jeho budúcnosť.
"Mal by si záujem uzavrieť stávku? Ak dokážem do troch dní zachrániť svoju matku, bez použitia zápisníka, budeš musieť priznať porážku," musel vyčerpať všetky možnosti. Potreboval si byť istý, že neexistuje žiaden jednoduchší a menej drastický spôsob.
"Áno, ale musíš hrať o svoj život. Iné pravidlá neuznávam. Ak prehráš, tvoje meno sa ocitne v Zápisníku smrti," rozčúlilo ho, že ho nemá pod kontrolou. Nemienil sa vzdať. To v ňom vyvolávalo hnev, ale zároveň ho to nesmierne zaujalo.
"V poriadku. Som ochotný podstúpiť to riziko, ale ak vyhrám a matku zachránim. Chcem, aby mi Tiene vrátili môjho otca. Okrem toho chcem, aby si mi sľúbil, že aj keby som náhodou prehral budem mať šancu svoju matku zachrániť pomocou zápisníka. Rád by som sa s otcom osobne pozhováral. Viem, že je to možné. Prečítal som si matkine poznámky. Nechala mi ich, ak by náhodou upadla do bezvedomia. Spísala všetko, čo sa o nich dozvedela," bol absolútne pokojný.