2. kapitola V dobrých rukách

"Prečo sa mi vyhýbate?" už to nemohol dlhšie vydržať. Potreboval poznať dôvod hnevu svojho učiteľa. Knihovníka si nesmierne vážil a veľmi rád sa s ním zhováral. Vždy sa dozvedel niečo nové o svete, do ktorého vstupoval. Nigel mal až príliš rád pravdu. Odpovedal na všetky zvedavé otázky, ktoré mu smel položiť. Medzi nimi sa vytvoril určitý druh sympatií. Ich priateľstvo sa však prestávalo páčiť vyššie postaveným predstaviteľom školy. Možno preto si ho vybrali. Hrozne kvôli tomu trpel. Vyčítal si, že sa rozhodol s ním komunikovať.

"Musíš sa vrátiť k ostatným, Ben. Nie je dovolené, aby si počas výučby opúšťal študovňu!" zahriakol ho chladne. Nemal záujem kvôli nemu opäť prebúdzať svoju vlastnú minulosť. Chcel ho späť zaradiť do ostatnej bezmennej skupiny študentov. Neuvedomil si, že náhodou vyslovil chlapcovo meno.

"Ben? Ja sa tak volám?" smutne poznamenal chlapec. Po chrbte mu prešiel mráz. Cítil bolesť, keď mu to meno niekto vyrval z tela. Bol si istý, že je to pravda. Chcel poznať viac. Zúfalo túžil po svojej minulosti. Urobil by čokoľvek len, aby sa mohol dozvedieť celú pravdu.

"Áno, to je tvoje meno. Už to aj tak nemá význam. Môžeš ho poznať. Ani pre jedného z nás už neexistuje nádej," Nemohol sa s tým vyrovnať. Cítil ako sa v ňom prebúdza mágia. Zmiešala sa s hnevom a odporom.

"Poď so mnou... Niečo ti musím ukázať," zamieril k najvyšším policiam. Vyštveral sa až na úplný vrchol. Potiahol páčku, ktorá sa nachádzala za falošnou knihou.

Police sa obrátili dovnútra a odhalili to, čo malo odstať navždy skryté.

"Toto si do svojich domov nedávajú. Všetko prinášajú sem..."

Ukázalo sa, že police boli súčasťou akéhosi mechanizmu. Na opačnej strane boli prepojené so sklenenými nádržami. V čírej tekutine sa vznášali nahé telá. Mali vystreté ruky, zavreté oči a bledé tváre... Oblečenie im samozrejme chýbalo.

Knihovník mlčky vystrel ruku a ukázal na jednu z menších políc. Ben zazrel svoje vlastné telo. Plávalo medzi ostatnými a jemne sa dotýkalo stien nádrže. Ešte sa hýbalo.

"Čo to je?" zdesene pobúchal po sklenenom povrchu. Pohľad na vlastnú telesnú schránku bol strašný. Nedokázal sa od nej už viac odlúčiť. Bolel ho každý kúštik tela. Chcel sa do nej vrátiť. Túžil po spojení so svojím telom.

"To sú nádrže, ktoré udržiavajú mágiu knižnice. Tieto telá patria deťom, ktoré sme si vybrali na obetu. Stále ich pribúda a len málo mágov sa dožije dospelosti. Myslíš, že inak by niekomu záležalo na obyčajných ľuďoch? Brali by im deti, keby mali tých svojich dostatok? Nie, tie svoje nechávajú na svete a ostatné obetujú pokiaľ sa im zdá, že tým získajú viac času. Nemal som ti to povedať.

Už to, že som ti to ukázal je porušením všetkých zákonov," ešte nikdy predtým to žiadnemu študentovi neukázal. Nikto sa nedokázal natoľko dostať pod jeho kožu. Mal ho rád až tak veľmi, že prestával myslieť na seba.

"Ja nechcem zomrieť. Nedovoľte im to. Nemôžem sa jednoducho vrátiť domov a na všetko zabudnúť? Sľubujem, že už nikdy nebudem používať mágiu..." kľakol si na kolená k svojmu telu. Hlavu priložil na nádrž a vyplašene počúval tlkot toho druhého srdca.

"Už som ti predsa vysvetľoval, že mágiu v sebe nemôžeš potlačiť. Ak by si to urobil, stala by sa z teba chodiaca hrozba smrti. Raz by si mohol vybuchnúť uprostred ulice plnej ľudí. Už sa to stalo a ver mi, že sa to môže stať opäť, ak si nedáme pozor," pevne uchopil jednu zo stoličiek. Obrátil ju a celou silou vrazil do jednej z nádrží. Voda sa rozliala po koberci a sklo sa rozbilo. Jedno z tiel vypadlo von a zmenilo sa na prach.

"Čo to robíte?" zajačal Ben. Postavil sa pred neho, akoby sa bál, že rozbije aj tú jeho časť.

Zastala až, keď na pleciach pocítila tlak. Vlastné telo sa k nej bolestivo privinulo. Pocítila silný nápor radosti. Už nebude trpieť bolesťou, lebo sa oňho môže opäť oprieť.

Zrýchlený dych znel v jej ušiach. Videla to miesto, kde prvý raz prelial cudziu krv. Dielňa páchla po nečistých kúzlach. Priam prahla po odhalení celej pravdy.

"Alex, čo sa tam stalo?" konečne mohla použiť svoje telo. Uvoľnila objatie a neveriacky si prezerala stavbu, ktorá sa pomaly rozpadávala.

Bola to vôňa smrti. Všetci ju poznali, lebo mágovia si to tak želali. Vždy, keď obyčajní ľudia zacítili ten zvláštny pach, vedeli, že niekto prišiel o život.

"Poďme preč," odvetil znepokojene.

"Ty si niekomu ublížil?" pokúsila sa dostať bližšie k tomu domu. Podišla k dverám a chcela ich otvoriť. Boli už takmer posunuté dovnútra a takisto sa postupne menili na prach.

"Nie, toho sa nedotýkaj!" nervózne jej chytil obe ruky. Nechcel, aby videla, čo ostalo za nimi.

Siahol Ariadne do vrecka a vytiahol z neho akési zvláštne stvorenie. Zmenšený mág sa vytrvalo bránil. Snažil sa ho uhryznúť do prsta, ale Alexander mu to nedovolil.

"Ten malý zlikvidoval svoje telo. Môžem sa na to pozrieť?" chlapec z lode nadšene podišiel bližšie.

"Áno, presne to sa stalo. Chcel na mňa použiť mágiu, ktorú nedokázal poriadne zvládnuť. Toto je výsledok," zdvihol ho trochu vyššie, aby si ho mohli lepšie poobzerať. Začínal tušiť, že chlapec sa s ním už zoznámil, preto sa k nemu správal, akoby sa poznali. Nechcel, aby zistil, že ich spája nebezpečná kliatba. Náhle ich obklopila temná žiara. Alexander cítil príchod mocných mágov.

Chcel použiť svoju moc, ale dotyk nejakej pevnej hmoty mu okamžite zlomil zápästie. Obklopili ich zo všetkých strán a hodili na nich sieť utkanú z tých najsilnejších kúzel. Gabriel mu takmer vypadol, v poslednej chvíli ho stihla zachytiť Ariadna. Vložila si ho do vrecka, aby ho náhodou niekto nezašliapol.

"Sme v pasci," nespokojne poznamenal Alexander. Cítil ako sa k nemu obaja primkli bližšie. Vedľa neho pulzovala ďalšia nevyužitá sila. Zdravou rukou sa dotkol chlapca. Položil mu ruku na plece.

"Ako sa voláš?" chcel pomocou jednoduchého cvičenia uvoľniť jeho moc. Nemal ani poňatia ako ho mohli nájsť. Vôbec si to nedokázal vysvetliť.

"Som Andrej," to meno sa predralo von spolu s mágiou, ktorú vôbec nemal pod kontrolou. Červený pás svetla prerazil kúzlo, ktoré ich obklopovalo.

Alexander chlapca pevnejšie chytil. Použil dokonca aj poranenú ruku, aby spevnil zovretie.