3. kapitola Aristokrat

Silný tlak prechádzal do jeho prstov. Nebolo preňho prirodzené dotýkať sa iného človeka. Ledva zvládal nutkanie, pustiť ho. Nemohol to však urobiť. Jeho ruky pôsobili ako ochrana pred nezvládnuteľnou silou. Andrej mal strach, bolo to cítiť aj z jeho mágie.

"Ariadna, chyť sa ma. Musíme odtiaľto zmiznúť," prikázal jej nespokojne. Nemal rád tú techniku, ktorá prenášala telá z jedného miesta na druhé. Mágovia sa vždy cítili veľmi zle, keď museli prekročiť túto hranicu. On sám prvý raz pocítil, že v ich svete sa deje niečo nebezpečné práve vtedy, keď bol nútený použiť túto formu prenosu tela.

Nebolo práve najlepšie robiť to, počas vzájomného kontaktu, ale inak si to ani nedokázal predstaviť. Ostatní by to nezvládli a Ariadna nemala žiadnu moc.

Na chrbte pocítil jej ruky. Trochu sa upokojil. Tá obrovská sila ho prestala až natoľko tlačiť.

"Chyť sa pevnejšie. Musíš to chvíľu vydržať," úplne sa upokojil, až keď jej zovretie zosilnelo. Pevne ho zozadu objala. Pri uchu počul Gabrielov hlas. Zjavne tušil, čo chce urobiť a vôbec sa mu to nepáčilo.

Andrejovi po tvári začali tiecť slzy. Začínal poriadne panikáriť.

"Už to dlho nevydržím!" vystrašene vykríkol. Netušil, že mágia môže byť aj taká nepríjemná. Mali pred sebou voľnú cestu, ale kúzlo sa postupne spamätávalo a chystalo sa ich opäť uväzniť.

"Neboj sa. Nič sa nemôže stať. Kým ťa držím mám všetko pod kontrolou. Zatvor oči a zhlboka sa nadýchni. Predstav si, že držíš svoje pocity v oboch rukách. Tlačia na teba, ale to si nesmieš všímať. Pevnejšie ich stisni vo svojich myšlienkach. Sú horúce a pália ťa, ale to prejde. Teraz napočítam do troch a ty ich odhodíš. Musíš si to poriadne predstaviť... Jeden, dva, tri..." pomaly vyslovoval tie čísla. Dúfal, že sa mu podarí trochu ho usmerniť. Andrej sa pomaly prestával triasť. Pustil časť uvoľnenej energie dopredu. Odhodil ju a tým získal dostatok času, aby mohli zmiznúť.

Ich telá prešli rýchlo cez akúsi neviditeľnú hmotu. Niekoľkokrát sa zdalo, že ich niečo prekáža v ceste. Ariadna stihla zazrieť niekoľko veľkých prasklín. Rozťahovali sa za rôznych miestach. Jednej z nich sa dotkla nohou. Okamžite sa na nej objavila krv. Ariadna napokon s veľkou námahou pohla nohou. Z praskliny sa vynorila čierna hmota. Pokúšala sa ju vtiahnuť dovnútra.

"Straťte sa!" malý Gabriel hodil na prasklinu sieť utkanú z mágie. Bola síce veľmi malá, ale poslúžila svojmu účelu. Veľmi rýchlo sa roztiahla do požadovaných rozmerov. Čierna hmota sa na ňu prilepila a musela zotrvať na mieste.

Alexander ich rýchlo dostal do bežnej reality. Ocitli sa vo veľkej, bohato zdobenej sále. Pôsobila takmer umelo, akoby sa niekto len náhodne povyberal určité komponenty a spojil ich do neprirodzeného celku.

"Ďakujem, Gabriel," zadychčane odvetila Ariadna.

Nohavice mala roztrhnuté a z hlbokej rany začala tiecť krv. Zúfalo si rukou dotkla rany. Nevedela, čo s tým má robiť. Bola priveľmi vystrašená.

"Niet začo, Neznášam pohľad na krv, tak som musel niečo urobiť," zmenšený mág sa pohodlnejšie uvelebil na jej pleci. Zakryl si drobné oči a začal nespokojne poskakovať.

Ariadna sa cítila čoraz horšie. Hrozné pálenie sa šírilo do celého tela. Nechcela kričať, aby im opäť nepridávala starosti.

Alexandrova tvár sa mierne zamračila. Mal pocit, že čoskoro stratí vedomie.

Ledva sa vyškriabal opäť na nohy. Ich spojenie bolo stále tesnejšie. Pripomínalo smrtiacu slučku, ktorá bola kedykoľvek pripravená obidvoch zbaviť každej štipky rozumu. Po dlhom čase si uvedomil ničivú silu mágie. Niekedy predstavovala neskrotnú silu, ktorá sa len veľmi ťažko dala ovládať. Najmä v ich svete to bolo čoraz ťažšie.

Alexander pomaly položili ruku nad zranenie. Nemal rád takéto kúzla. Už raz sa kvôli tomu dostal do problémov, ale uvedomoval si, že nemá inú možnosť. Cítil ako energia prúdi z jeho prstov. Pomaly hojila zranenie, ale jemu privodila presnú tie isté pocity, ktoré prežívala ona. Najviac bolesti cítil v zlomenej ruke. Energia sa kvôli nej nemohla úplne ustáliť. Musel privrieť oči. Nemohol to úplne vyliečiť. Dokázal však účinky preniesť na seba. Už nechcel, ohrozovať jej život. Napokon mu ruka klesla a opäť dopadol na zem. Poriadne sa pritom udrel a na plášti sa zjavili krvavé stopy.

"Čo si to urobil... nemal... si... Pomôžte mu!" vykríkla zdesene. Okamžite sa pokúšala ho udržať pri vedomí. Bála sa toho, že by mohol zaspať. Srdce jej bilo tak prudko, že to ledva zvládla udržať pod kontrolou.

"Nemaj obavy, tvoj priateľ bude v poriadku," láskavo odvetil Aristokrat. Opatrne chlapca zdvihol zo zeme.

Prišiel spolu so ženou, ktorá sa veľmi podobala na Ariadnu. Na rozdiel od nej, však mala na sebe oblečené šaty, ktoré jasne naznačovali do akej vrstvy patrí. Takisto ovládala mágiu.

"Áno, hra sa skončila. Už s vami nikto nebude bojovať. Bola by to škoda, zlomiť také silné puto," tie jej oči boli zvláštne. Plné chladu a odporu, akoby ich nikdy nedokázal roztopiť ani ten najkrajší cit. Tá osoba sa k nej naklonila a pevne ju objala.

"Nenávidela som ťa, ale aj tak chcem počuť to slovo z tvojich úst. To, čo som urobila bola neodpustiteľná chyba. Nemala som ťa odcudzovať. Nemala som dovoliť, aby ťa odo mňa odviedol. Povedz to!" pevne ju zovrela, akoby sa bála, že jej ujde.

"Neopováž sa jej ublížiť!" Aristokrat si prísnym zrakom premeral svoju manželku. Chlapcovo telo mu v náručí slablo. Nemal veľa času, zaoberať sa rodinným stretnutím. On dievča na prvý pohľad nespoznal, nechcel si to pripustiť, ale ona to zistila takmer okamžite.

"Neboj sa, drahý. Nič sa jej nestane. Chcem len počuť, ako mi to povie...Aspoň raz by ma tak mohla nazvať. Odnes chlapca a ošetri ho, lebo on teraz potrebuje tvoju pomoc," opatrne ju pohladila po vlasoch.

"Mama," spomenula si na jej výbuchy hnevu a rozhodnutie, že sa jej zbaví, hneď ako sa naskytne akákoľvek príležitosť. Vtedy ešte nebola otcovou manželkou. K svadbe došlo až oveľa neskôr.

"Ošetrite ho. Ja tu s nimi ostanem a Gabriel tiež," odvetil Andrej. Aj malý mág súhlasne prikývol. Pre istotu preskočil na čarodejnicu a dával pozor, aby náhodou nikomu neublížila. Zrazu sa cítil taký mocný a statočný, aj napriek tomu, že bol zakliaty. Mal pocit, že po dlhom čase našiel ľudí, s ktorými by sa mohol spriateliť. Na staršieho mága sa ešte stále trochu hneval, ale keď videl, ako sa obetoval kvôli svojej priateľke, pochopil, že nemá zmysel ho obviňovať. Mágiu ešte nepoznal tak dôkladne a musel napokon uznať, že sa pustil až na príliš nebezpečnú cestu. Bábika už nepatrila do ich sveta a nikto ju nesmel zdržiavať. To bol zločin, ktorí napĺňal jeho dušu zlom.

Aristokrat zmizol za jednou zo stien spolu so svojím zverencom. Musel ho čo najskôr ošetriť pomocou zvláštneho receptu, ktorý mal odložený vo svojej pracovni. Takéto poranenia boli takmer na dennom poriadku. Nikto už nedokázal utajiť, že sa deje niečo vskutku nebezpečné.

"Už sa cítiš lepšie?" Aristokrat ho opatrne položil na posteľ. Rana bola už ošetrená a úplne uzavretá.

"Nie, možno ani nikdy nebudem. Chcem, aby za mnou prišla Ariadna," potreboval, aby tam s ním ostala.

"To, čo si urobil nebolo správne. Bude lepšie, keď sa od seba na istý čas odlúčite," chystal sa vyjsť z izby.