"Nestavajte sa medzi nás! Náš vzťah sa vás vôbec netýka," jeho hlas sa ozýval v miestnosti, akoby bol znásobený magickou silou. Nebol ochotný znášať ďalšie nekonečné hodiny bolesti. Potreboval, aby za ním prišla. Musel ju mať vo svojej blízkosti.
Aristokrat položil ruku na posteľ. Energia, ktorá z nej plynula tvrdo vrazila do mágovho tela. Prešla ním za pár krátkych sekúnd. Nenarazila takmer na žiadny odpor. Telo malo vlastnú obrannú mágiu, ktorá sa okamžite aktivovala. Alex ostal úplne pokojný, nebolelo ho to, ale vyvolávalo to v ňom zvláštnu zmes pocitov.
"Najväčšia pohroma pre náš svet je mág, ktorý dokáže cítiť. Teraz tomu asi nedokážeš rozumieť, ale neskôr pochopíš. Ty si už pripravený prijať meno a to ma desí. Kto vlastne si? Ako si mohol prejsť kontrolou?" rukou mu prešiel po brade.
"Máte príliš veľa otázok. Obávam sa, že ani na jednu z nich vám nemôžem odpovedať. Nemám spomienky z detstva, okrem jednej, ktorá vás môže stáť život. Kto rozhodol, že nemôžem žiť? Kto by sa odvážil? Snáď nie vy. Nebuďte až taký sebaistý. Kontrola nás má chrániť. To je možné, ak si odmyslíte, že máte na rukách krv detí, ktoré nemôžu za to, s akou silou sa narodili. Vy neviete nič o skutočnom svete. Nemáte pocity, ktoré som získal ja. Neviete si predstaviť, aké krásne, ale zároveň strašné je byť človekom," prudšie mykol hlavou, aby mohla energia postupne odísť. Cítil sa silný napriek zraneniu. Vnímal tlkot druhého srdca, ktoré v ňom prebúdzalo mágiu.
"Moja dcéra tu ostane. Nemusí niesť tvoje bremeno. S nami vždy prichádza smrť a ona by mala žiť medzi svojimi. Chcel som ju uchrániť od mágie. Prial som si, aby bojovala proti takým, ako si ty," Aristokrat si ho zachmúrene premeriaval. V jeho očiach bol Ariadnin tieň, v jeho pohľade nachádzal spojenie, ktorého sa bál viac než čokoľvek iného.
"Trpieť, umierať od bolesti a myslieť len na mňa. Kam pošlete mňa, tam pôjde aj ona. Musí to tak byť. Je to, ako tomu vy vravíte, kruté pravidlo. Potrebujem knihy, aby som zmiernil naše spoločné utrpenie. Keď ma neuvidí, bude to čoraz horšie..." videl v ňom nepriateľa. Človeka, ktorý sa pokúšal zmariť jeho plány. Krátke odlúčenie ho dosť podráždilo. Vedel si predstaviť, že sa bude musieť podriadiť pravidlám muža, ktorí by si ani nemal uplatňovať nárok na otcovstvo.
Aristokrat náhle pochopil význam jeho slov. Prestal to považovať len za chabé provokácie.
"Ty si spojil svoje myslenie s človekom! Mal by som to ukončiť," strašná sila nad ním vyniesla rozsudok.
"Nie, vy to nechápete..." Alex nemotorne vyliezol z postele. Postavil sa proti nemu, aj keď ledva vládal stáť. Zranenie naňho viac doliehalo práve počas používania mágie. Hrozivá sila mu bránila v pohybe. Nedokázal sa nadýchnuť. Pľúca tvrdohlavo odmietali poslušnosť. Zrútil sa na zem. Ostal nehybne ležať na podlahe.
"Veľmi dobre viem, čo si urobil. Skrývaš sa za ňu, aby si nemusel konať svoju povinnosť. Tvoja moc do tohto už viac nepatrí," opäť ho zdvihol. Cítil tlkot jeho srdca. Chcel sa proti tomu obrniť. Zabudnúť, že osoba, ktorú drží je ešte vôbec živá.
"Okamžite ho vráť do postele!" Knihovník sa zjavil v miestnosti tak náhle, akoby to bol len nejaký duch. Tesne pri ňom stál tieň pripomínajúci detskú postavu.
"Je to zbytočné. Nemá to vôbec žiadny zmysel," chladne poznamenal Aristokrat.
Začínal cítiť to silné chvenie. Vedel, že sa to blíži. Tušil to skôr než sa to vôbec stalo.
"Povezte mi, prečo podľa vás nechávame veľmi silných mágov zomrieť? Prečo ich neučíme ako ostatných?" kládol tú otázku svojmu učiteľovi. Chcel, aby mu on sám odpovedal.
Knihovník opatrne chytil za ruku Bena. Myslel si, že u jedného zo svojich bývalých žiakov sa bude môcť chvíľu schovávať. Spoliehal sa jeho nechuť voči pravidlám, ktoré zaviedla škola. Vzal toho chlapca bez vedomia ostatných mágov. Sám nevedel, prečo sa už dávno nevzoprel tomu všetkému. Kto mal väčšie právo na život? Mágovia, ľudia alebo iné formy života? Kto by vôbec o tom dokázal rozhodnúť? Koho obetovať a koho nechať žiť?
On si už vybral. Bol presvedčený, že ani jedna z týchto obetí nemá žiadny zmysel. Nedokážu to zastaviť.
"Nemá zmysel poškvrniť si ruky a navždy zničiť zvyšky dobrej povesti všetkých mágov. Nie sme takí krutí, ako si ostatní ľudia myslia. Trpíme rovnako a ty to vieš. Aj my chceme, aby nás prijali, ale takýmto spôsobom si vyslúžime len pohŕdanie."
"Nerozumiete tomu. Nechápete, že už sa to blíži. Musíme ho odniesť von, ak nechcete, aby sme všetci... šli s ním," pokúšal sa upokojiť. Nebolo mu to úplne ľahostajné. S jeho stratou by prišla ja oveľa vážnejšia. Mohol by cudzieho chlapca nechať napospas nenásytnej temnote, ale svoje dieťa zabiť nedokázal.
"Máte pravdu. Nechám ho tu, ale viete, čo sa potom stane. Aj tak si poňho prídu. Takú silu pred svetom nikto neutají," sadol si na posteľ. Rukami podoprel ťažkú hlavu. Bola až príliš plná spomienok... Jedna z nich ho ovládla, keď sa nad nimi otvorila strecha. Prasklina sa rozširovala a siahala svojím temným dychom na všetky živé bytosti.
"Orthak, počkaj. Prečo si vlastne plakal?!" priblížil sa k svojmu bratovi. Pomaly sa díval na jeho tvár. Oči mal ešte stále červené, také zvláštne lesklé. Mágom vraveli, že nesmú plakať. Trestali ich za každú slzu. Ani malé dieťa si nemohlo dovoliť niečo také urobiť.
"To nie je tvoja starosť!" utieral si slzy do rukáva. Nechcel, aby za ním niekto šiel a už vôbec nie on. Neboli pokrvní príbuzní. Necítil sa s ním až natoľko spätý. To, čo videl však v sebe udržať nedokázal. Musel to niekomu povedať.
"Videl som, ako ho vopchali do tej diery. Kričal, ale oni ho nepustili. V praskline sa jej telo začalo pomaly rozkladať. Celá sila prešla do nej. Uzavrela sa, ale jeho krik znel ešte niekoľko hodín potom, ako to prešlo. Oni tam hodili starého otca," plecia sa mu triasli.
"Nemal si tam ostávať. Nesmieš sa dívať na také veci," prvý a zároveň poslednýkrát ho objal.