darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
2. kapitola Nevinnosť
7. leden 2009 | 15.59 |
druhá kapitola k čarovnej krajine...
beta-reader: Tonksová
"James!" zakričala do toho prázdneho priestoru. Po sile, ktorá ho stiahla, neostalo ani stopy. Podozrievavo sa obrátila smerom k miestu, z ktorého tak náhle zmizol. Zhlboka sa nadýchla a pritisla si ruky ku kolenám.
"To si sa ale zľakla. Dostal som ťa," mladý muž opatrne pristál vedľa nej. Zrejme si tento nepodarený žartík už plánoval dlhšiu dobu, ale predtým ho nemal možnosť uskutočniť.
"Ty naozaj nie si normálny!" zavrčala Daphne. Oboma rukami ho chytila za plecia a pritisla ho k stene. Polica s knihami poriadne zavŕzgala a hrozilo, že sa na nich čoskoro zosype.
"Prepáč mi to, sestrička. Nemohol som odolať pokušeniu. Už sa toľko neboj. Tam nám nič nehrozí. Sme tam v bezpečí..." spokojne ju objal a posunul trochu ďalej od políc.
"Toto už nikdy nerob! Hrozne si ma vystrašil. Vôbec to nebolo vtipné. Nemal by si to brať na ľahkú váhu," zamračene ovinula ruky okolo jeho pása. Bolo to zvláštne tam len tak stáť a vnímať blízkosť človeka, ktorého vlastne ani poriadne nepoznala. Nikdy nemali šancu spolu zotrvať príliš dlho. Napriek tomu si bola istá, že ho má rada. Vždy si priala mať brata. Neľutovala, že sa objavil v jej živote. Každá rozlúčka s ním bola nesmierne ťažká.
"Berieš to až príliš vážne. Je to náš svet a nemusíme sa ho báť," nepáčil sa mu strach, ktorý z nej priam vyžaroval. Pociťoval k sestre silnú náklonnosť. Nikdy presne nechápal, prečo nemohol ostať s ňou. Vždy si vyčítal, že ju nechal samú, keď ho najviac potrebovala. On sa však nemohol nechať ovplyvniť jej názormi. Už dávno nebol úplne nevinný. Nemal k životu iných ľudí až takú úctu. Bol ochotný urobiť všetko pre svoju záchranu. Občas sa musel zbaviť nepriateľov. Nechcel, aby ho pritom videla. Bol to ich zákon, oni sami sa mu podriadili a nikdy nedovolili, aby niekto prerušil tie večné boje. Navonok sa snažil pôsobiť bezstarostne a optimisticky. Svojho sveta sa nikdy nebál, nachádzal v ňom sladké uspokojenie a málokedy si zvolil útek. Vždy len útočil a nedal nikomu šancu ho zaskočiť nepripraveného.
"To nikdy nemôžeš vedieť. Nie všetci sú takí priateľskí ako ty," nechcelo sa jej od neho odstúpiť. Bol to po dlhom čase prvý ľudský kontakt s osobou, ktorej dôverovala.
"Kým si so mnou, nič zlé sa ti nestane. Budem ťa vždy viesť správnym smerom. Naozaj som nevedel, že si neodišla dobrovoľne. Keby som to nejakým spôsobom zistil, určite by som ti pomohol vrátiť sa."
"To je v poriadku. Nehnevám sa na teba, skôr ma mrzí, že som bola taká slabá. Nemala som mu to dovoliť. Je to len moja chyba," opatrne sa vymanila z jeho objatia.
"Nikto z nás nie je neporaziteľný. Každému sa občas stane, že prehrá," vyhlásil spokojne.
"Máš vlastne... Chodíš s niekým?" vyjachtala zahanbene. James sa od nej prudko odvrátil. Začal sa nervózne prechádzať.
"Nie,teda... Je to zložité. Vlastne ani neviem, ako ti to mám vysvetliť," na chvíľu takmer stratil reč. Bál sa, že osoba, ktorú nadovšetko miluje, to nedokáže pochopiť.
"Pokojne mi môžeš prezradiť čokoľvek. Ja mám rada tajomstvá," povzbudivo odvetila Daphne.
"Dnes by mal za mnou prísť, budete sa môcť zoznámiť," odvetil potichu. Vôbec si neuvedomil, že ona zrejme nezachytila tie posledné správy, ktoré sám podporil tým, že sa verejne priznal k takémuto vzťahu.
"On?" opýtala sa šokovane.
James neochotne prikývol.
Chvíľu v miestnosti vládol ťaživé ticho. Daphne sa pomaly pozrela na ruky. Mala pocit, akoby náhle boli mokré a celé červené. Zúfalo sa ich pokúšala poutierať, ale nedokázala sa vôbec pohnúť. Preniesla sa do spomienok.
Videla telo ležiace na zemi. Skláňala sa nad ním. Ležalo v mláke krvi. Prekročila ho a vrátila sa k mužom, ktorí ju pozorovali z bezpečnej vzdialenosti.
"Urobila si to. Očakával som, že niečo také bude možné. Si génius, Charlie. Necháme ju zbaviť sa našich nepriateľov."
Neznáme hlasy v spomienke splývali do jedného. Postupne sa dostávala späť do reality. Bolo jej jasné, čím sa tak dlho zaoberali.
"Daphne, si v poriadku," opatrne sa k nej naklonil.
"Mali ste ma zastaviť!" rozrušene si rukou siahla do vlasov.
"Už som ti predsa vysvetľoval, že si odišla dobrovoľne. Si už dospelá," pripomenul jej chladne. Zdvihol ju zo zeme a definitívne ju usadil na gauč. Do rúk jej strčil jeden zo zelených vankúšov.
"Ja som občas úplne nepríčetná, mali ste na to myslieť. Nie vždy zodpovedám za svoje rozhodnutia," stúpala v nej zlosť. Zasiahla ju ako ničivá lavína.
"Musím ísť do kuchyne. Hneď sa vrátim," spomenul si, že tam nechal prekvapenie, ktoré pre ňu prichystal už dávno. Mal ho odložené v jednej zo zásuviek.
Daphne pevnejšie stisla vankúš. Začula kroky, ktoré boli predzvesťou príchodu osoby, na ktorú sa tak veľmi tešila.
"Quentin," zamrmlala znepokojene. Pustila vankúš a rozbehla sa k nemu. Objal ju veľmi opatrne, akoby sa bál, že sa pod tlakom jeho rúk rozplynie.
Opatrne ho pobozkala na líce. Chcela sa mu ospravedlniť, ale nenachádzala tie správne slová.
"Vitaj doma," odvetil po dlhšom mlčaní.
Čo najskôr ju pustil. Nechcel byť priveľmi blízko. Nepovažoval za správne opäť podľahnúť momentálnym pocitom.
"Mám tam ešte nejakú prácu."
"Môžem ísť s tebou?" opýtala sa nesmelo. V žalúdku pociťovala nepríjemný tlak. Čarovná krajina ju volala. Znásobená ozvena hlasov doliehala až k nej. Takmer kvôli tomu stratila rovnováhu.
"Nie, teraz nemám čas," odvetil chladne. Ešte nebol pripravený na dlhšie rozhovory.
"Počkaj!" opatrne ho chytila za ruku. Jemne ho pobozkala. Vychutnala si dotyk jeho pier. Už to bolo iné, oveľa dôležitejšie ako predtým.
Smial sa. Z úst mu vychádzali príšerné zvuky, ktoré ledva dokázal kontrolovať. Povedali, že nemôže žiť v ľudskej spoločnosti. Donútili ho uveriť, že nemá právo na slobodu.
Potácal sa po uliciach s vínom v jednej ruke a ukradnutým prútikom zastrčeným vo vrecku. Stále ho ľavou rukou hladkal. Nemohol uveriť, že sa k nemu konečne dostal. Použiť ho nemohol, aj keď potom veľmi túžil. Tá veľkosť mu nesedela, potreboval niečo iné.
Šíril okolo seba priam neznesiteľný smrad. Ryšavé vlasy mal zlepené, tvár takmer mŕtvolne bledú.
Díval sa na osamelý dom. Pozoroval svetlá, ktoré ho lákali do zradnej pasce. Kedysi mal domov, bol súčasťou toho obyčajného sveta. Mal ženu, deti a veľkú rodinu. Vytiahol z vrecka daveronský prútik. Prudké mávnutie zdvihlo strechu na dome. Ozval sa krik. Ženské telo spadlo na zem z tej veľkej výšky.
Daphne sedela na okennom ráme. Videla ten útok. Zdesene hľadela na rozpadávajúci sa dom. Sila zaklínadla rozdrvila steny.
"Pani McGonagallová!" vykríkla zdesene. Matka jej najlepšej priateľky sa vôbec nehýbala. Z hlavy jej vytekal pramienok krvi.
James vyšiel z domu so zdvihnutým prútikom. Pomaly pristupoval k tomu neznámemu mužovi. Daphne prešla do Čarovnej krajiny. Oboma rukami schmatla telo a stiahla ho zo sebou. Ten priestor znížil váhu ženy. Z pohľadu obyčajných ľudí to vyzeralo, akoby sa telo samo vznášalo vo vzduchu.
"Budeme sa spolu hrať. Daphne, konečne som ťa našla," ten detský hlas vychádzal z Čarovnej krajiny. Diabolský smiech prechádzal do divokého plaču. Na podlahu dopadlo drobné telo malého dievčatka. Malo na sebe oblečené biele šaty. V rukách držalo kyticu kvetov. Tvár úplne zakrýval veľký klobúk. Len živé zelené oči blúdili nespokojne blúdili po izbe.
Sen sa skončil veľmi rýchlo. Ledva si to stihla uvedomiť.
Daphne sa pomaly preberala. Rukou si podoprela hlavu. Nemohla otvoriť oči. Niekto ju zdvihol a preniesol na posteľ. Bolelo to. Každý pohyb bol nepríjemný.
"Čo sa stalo? Prečo nič nevidím," s námahou otvorila ústa. Pokožka na tvári sa jej prudko napla. Rukou si chcela stiahnuť obväz, ale nestihla to urobiť. Niekto jemne odtiahol jej ruku z poraneného miesta.
"Koža v okolí očí sa ešte poriadne nezahojila. Mohli by ste si spôsobiť vážnejšie komplikácie."
Daphne sa zhlboka nadýchla. Položila ruky vedľa tela. "Ten chlap ma zasiahol. Ja si na to vôbec nespomínam. Bola som predsa doma. Normálne som tú ženu preniesla k nám a potom... už neviem... Kde sú všetci? Prečo som tu sama?" pokúšala sa opäť dostať z postele.
"Nerozumiem o čom to hovoríte. Našli vás na ulici a priviedli do nemocnice Svätého Munga. Viete vôbec ako sa voláte?" opýtala sa liečiteľka.
"Samozrejme, že viem. Som Daphne Quirellová," odsekla nahnevane.
"To nie je vaše meno. Podľa dokladov, ktoré ste mala pri sebe to tak vôbec nevyzerá," rozpačito odvetila žena.
Daphne si opäť siahla na obväzy. Mala plné zuby toho, že sa jej nemôže dívať do očí. Začala ho pomaly odmotávať.