5. kapitola Rieka pravdy

Knihovník prudko vystrel obe ruky. Cítil silný tlak. Nemilosrdná lavína zla sa tlačila na ich svet. Bola pripravená ho roztrhnúť a vziať si všetko živé. Poškvrniť každý kúsok ľudskej bytosti, ktoré by mohla vstrebať. Celý ich svet fungoval na princípe žijúcich obetí.

Nebo náhle potemnelo. Vyzeralo to, akoby sa celý svet trhal na tisíc drobných kúskov. Slizká hmota zaplavovala hrad ako ničivá láva.

Mágovia podstupovali tie najvyššie obete. Vždy si držali odstup od obyčajných ľudí. Chránili ich pred tým, čo už dávno vedeli. Nedokázali však dlho zakrývať tú hrozivú pravdu. Mladší mágovia už viac nechceli umierať kvôli tým, ktorí ich vôbec nevážili. Zo všetkého vinili obyčajných ľudí. Verili, že práve ich strach a odmietnutie nadprirodzeného sveta bolo príčinou pomalého rozpadu ich sveta. 

"Prišiel ten pravý čas," pustil detskú ruku a odhodlane sa postavil do cesty čiernej hmote vyvierajúcej z praskliny. Ten najstarší sa musí obetovať. To bolo ďalšie z krutých pravidiel. Mág, ktorý ušiel a kvôli svojim vlastným citom prestal myslieť na poslanie, bol navždy považovaný za zradcu.

"Nie!" zúfalo zvolal Ben. Postavil sa pred neho a odmietal ho pustiť.

Tmavá hmota pomaly vyvierala z toho potrhaného priestoru. Steny vyzerali ako nedokončené maľby, akoby niekto vygumoval určité časti. Čierna temnota sa chvela v každom kúte. Ich svet sa opäť začal nemilosrdne rozpadávať. Priťahovala ho sila vychádzajúca z ľudských tiel. Ich chlad bol živnou pôdou pre prienik tej najhlbšej tmy.

"Čo to je?" do izby vbehla vydesená Ariadna. Videla ako na jej matku spadla jedna zo stien. Pomocou chlapcov ju odtiaľ vytiahli, ale museli veľmi rýchlo ujsť. Všetko sa triaslo. Potrebovala pomoc. Gabriel a Andrej dávali pozor na zranenú čarodejnicu.

"Ariadna, poď sem, prosím..." Alex k nej zúfalo vystrel ruky. Potreboval, aby bola blízko neho. Ostatní neboli až natoľko ohrození. Urobil ďalšiu chybu, keď rozdráždil vnútorný priestor, do ktorého už nemal nikto vstupovať. Toto bremeno však nedokázal niesť úplne sám.

Ariadna pochopila, že tá zvláštna hmota, ktorá začala vyvierať zo všetkých stien si prišla po nich.

Z nejakého dôvodu sa pokúšala vziať ďalšie životy. Praskanie bolo čoraz silnejšie. Všetci sa mohli hýbať, ale ona smela ísť len jediným smerom.

"Choďte preč. Ja tu ostanem s ním, ale vy musíte odtiaľto odísť. Dostaňte ich odtiaľto," požiadala Knihovníka, ktorý už niekoľko minút bojoval s Benom. Chlapec ho nechcel v žiadnom prípade stratiť. Odmietla sa vzdať jedinej osoby, ktorú ešte považoval za svoju rodinu. Knihovník spojil svoje ruky. Izba sa opäť zachvela. Postavy mágov sa spojili do jednej priezračnej hmoty a vyleteli von oknom, ktoré už bolo takmer úplne zahalené čiernou hmotou.

Ariadne chvíľu trvalo, kým sa dostala k nemu. Mladý mág sa zúfalo pridržiaval postele. Polovica jeho tela sa pomaly ponárala do jednej z obzvlášť veľkých prasklín. Boli všade. Zakryté tou tmavou hmotou, takmer neviditeľné, smrtiace pasce. Chytila ho okolo pása a pokúšala sa ho odtiaľ vytiahnuť.

"Nezaslúžim si to. Nemusíš mi pomáhať. Zavolal som ťa, aby sme sa pokúsili zrušiť to puto. Ak sa to podarí, budeš môcť odtiaľto..," na chvíľu zmĺkol, keď pocítil ako sa jeho telo pohlo. Ariadne sa podarilo dostať ho na posteľ. Bolo to celkom ľahké. Hmota nekládla nijaký odpor. Telo ho však prestalo úplne poslúchať. Ariadna prudko lapala po dychu. Pustila ho, lebo si myslela, že už mu nič nehrozí. Dlážka sa prepadávala.

Nevládal si poriadne sadnúť. Rana ho stále pálila a bránila mu poriadne pohnúť nohami. Ruky takisto vypovedali službu. Neudržal rovnováhu a vyzeralo to, že opäť spadne. Posteľ sa pohla a on z nej skoro spadol. Ariadna ho stihla zachytiť. Pritisla ho k sebe a zúfalo ho objala.

Alex cítil rýchly tlkot jej srdca. Blízkosť jej tela mu pomáhala. Postupne ním prechádzalo príjemné teplo. Uvedomil si, že leží na nej a díva sa do jej vystrašených očí. Začínal si cítiť ruky aj nohy a čo bolo horšie, dokonca sa prejavili aj iné časti jeho tela. Zasiahli ho spomienky. Tak tvrdo až to bolo trochu nepríjemné. Videl Ariadnu z minulosti. Tú, ktorú už vtedy nedokázal úplne opustiť. Všetko sa vracalo, akoby to nikdy neprestalo existovať. Už vedel, odkiaľ prišiel. Opäť cítil matkine bozky na dobrú noc... Počul Ariadnin detský hlas... Spomenul si, ako premenil jednu z jej bábik na obyčajnú mrkvu. Nahnevala sa a vzala mu jeho obľúbené autíčko...O pár minút sa už opäť spolu hrali, akoby sa vôbec nič nestalo... Držali sa za ruky a spoločne vymýšľali nové hry...

Alexova tvár sa rozjasnila. Tie spomienky boli také príjemné. Vracali mu silu. Do žíl vlievali nádej. Nezáležalo mu na hmote, ani na tom, že sa možno celý ich svet roztrhne na kúsky. Jeho duša už úplne oslobodená od pochybností. Díval sa na ňu úplne inými očami.

"Čo ak to nechcem zrušiť? Je mi s tebou dobre..." spokojne sa uvelebila na posteli. Neočakávala od neho žiadnu mimoriadnu aktivitu. Takisto jej nedošlo, aký účinok budú mať také slová.

Na perách pocítila dotyk. Tentoraz to bolo opäť iné ako predtým. Vôbec nie také nesmelé a nevinné. Nevedela, čo má robiť. Nikdy predtým sa nikto o niečo podobné nepokúšal. Ich predchádzajúci bozk bol úplne iný. Hmota okolo nich zhovievavo bublala. Všimla si, že šaty má celé zablatené a počas toho zmätku sa jej aj trochu roztrhali. Opätovala mu bozk, pevnejšie ho pritisla k sebe. Bola šokovaná vlastnou reakciou. Rozum jej velil, aby ho okamžite zastavila. Namiesto toho sa však ďalej bozkávali. Občas sa o seba neobratne obtreli. Ani jeden z nich očividne nechcel stratiť nad sebou kontrolu, ale nemali ani chuť sa od seba tak skoro oddeliť.

"Alex..." zamrmlala rozrušene. Videla, ako hmota postupne mizne. Beztvaré kusy nábytku sa opäť spájali. Steny sa posúvali na svoje miesto. Opatrne ho pustila z objatia. Ostal ležať vedľa nej. Spoločne pozorovali tú nádheru. Všetko bolo ako nové. Nábytok sa priam leskol. Alex si siahol na ranu, ktorá mu spôsobovala toľko problémov. Zahojila sa. Už viac necítil bolesť.

"Je to preč," odvetil spokojne.

"Nevráti sa to?"

 "Pravdepodobne, áno," pevne ju chytil za ruku.

 "Koľko máme času?"

"Neviem. Hodiny, dni, možno mesiace, to nikto nedokáže presne odmerať. Náš svet umiera."

"Nemôžete tomu zabrániť? Myslela som, že ovládate mágiu. Stále nám obyčajným ľuďom opakujete, že máte všetko pod kontrolou," šokovane hľadela na svojho spoločníka.