Káva

Kam pôjdeš, keď stratíš smer? Zabudneš na prvú rannú kávu a na druhý deň si uvedomíš, že si to práve ty, koho už nezaujíma vôbec nič.

Každé ráno vidíš tie isté stromy. Tie isté vône opantávajú tvoje zmysly. Vždy, keď sa prebudíš pokúšaš sa zistiť, kam sa podelo to posledné telefónne číslo. Prechádzka v tej tvojej klietke je nedobrovoľná a suchá. Príliš veľká nato, aby sa dostala do tej správnej polohy. Tá vec opäť zvoní, ale nechceš ju vziať do rúk. Lepšie by bolo, keby vibrovala. Možno potom by mohla existovať výhovorka typu: ja som to vôbec nepočul.

Ty priebežne prechádzaš rôznymi etapami ľudskej existencie. Hovoríš, že nechceš, ale pritom len stále myslíš nato, aké by to bolo. Vôbec na nič nemyslieť. Nemať minulosť ani budúcnosť. Môcť sa každý deň prebúdzať ako nový človek.

Berieš do rúk pero. Stále sa zlostíš, keď prestáva písať. Nič iné viac nepotrebuješ. Len čistý hárok papiera. Miluješ slová, nenávidíš ich moc. Bojíš sa kľúčových momentov ich použitia. Čo ak sa pomýliš? Čo ak sa niekto bude smiať?

Ty si myslíš, že tým niečo dosiahneš? Niekto si možno spomenie na tvoje myšlienky. Niekto ich možno pochopí a nájde v nich skrytú pravdu. Možno raz ten papier niekto zdvihne a hodí ho do ohňa bez náznaku zľutovania. Skúšaš sa tých obrazov zbaviť. Nedarí sa ti to, lebo ich potrebuješ.

Pomaly odpíjaš. Zo šálky s nápisom Marek, Karol alebo Sebastián. Tvoje meno nie je dôležité. Je len kvapkou medzi mnohými, ktoré možno dokážeš aj spliesť. Hľadáš ich. Stále skladáš myšlienky. Možno nie pre iných, skôr pre seba. Slová sa valia ako lavína. Škrtáš, lebo sa ti nepáčia. Bojíš sa ich, ako dňa a noci. Ich moc je strašná a môže ti vziať všetko, čo si tak dlho strážil. Nepáčia sa ti? Nemôžeš ich zmeniť natoľko, aby si nepodľahol sklamaniu.

Ty si to nevzdal. Tvoje sú tie slová a nikto ti ich nevezme. Nikto ich nenapíše takým istým spôsobom. Držíš v ruke lyžičku. Takmer zabudneš na cukor.

Pohltia ťa vlny z iných svetov.

Vezmeš do ruky kalendár a hľadáš to správne meno. Tie sa ti vždy spájajú. Nedokážeš ich rýchlo objaviť. Hľadáš ich, a predsa nenachádzaš. Odhodíš papier, pozrieš na hodinky. Je čas ísť späť do reálneho sveta.

Chystáš sa zradiť svoje postavy. Nechať ich spadnúť až na samé dno. Počúvať ich plač a hľadieť na ich bolesť celkom z odstupom. Oddeliť ich od svojej reality. Ponárať sa späť do nej a hľadať nejakú vhodnú osobu, ktorá práve zatrasie celým vymyslením svetom. Keď nikto neprichádza k tebe, škrtáš stále rýchlejšie. Na papieri neostáva nič, lebo všetko bolo vymazané. Ostali len tie tri mená, ale ani jedno nebolo vhodné. Nevystihovalo tvoju postavu. Menila sa ti pred očami zo skromnej bytosti na falošnú intrigánku. Prešla niekoľkým metamorfózami. Až kým nakoniec na papieri ostal len náznak jej ďalšieho života. Rozmýšľaš o tom, aké by mala mať oči. Jej tvár ešte nevidíš, lebo nie si schopný niečo také opísať. Nakreslíš strašiaka. Celkom uprostred popísanej stránky. Je pekný, veľmi podarený. Usmeješ sa. Aký by bol, keby ho kreslila ona? Tá postava dostáva meno Danka. Pomaly sa zhmotňuje so všetkými svojimi problémami. Ty ju poznáš, tak radšej volíš iné meno. Také, ktoré nepozná tvoje srdce a nespája si ho so žiadnym nepokojom. Príbeh sa pred tebou odvíja, staviaš ho a chrániš. Potom sa pokúšaš niektoré časti zmeniť. Ona raz plače, potom sa smeje. Potom obetuje všetko. Pošmykne sa a rozbije si koleno. Nikto ju nepríde utíšiť. Papier sa chveje. Riadky sú už zapísané. Všetko poškrtané zapadlo na správne miesto. Ty si spokojný. Nie so svojím výtvorom, ale so svojou dušou. Zamračene si prezeráš tie posledné riadky. Ešte by si niečo pridal, ale už nemôžeš dlhšie čakať. Svet nepočká. Potrebuješ nájsť iný počítač. Taký, ktorý by nebol plný tvojich myšlienok. Na stole ostáva nedopitá káva.

 koniec