Modrý palác
Miesto tichých prosieb, nárekov, ale aj neskutočného množstva žiadostí a prianí. Všetci sa v prípade potreby utiekali pod ochranu toho posvätného miesta. Bolo to sídlo vzdelanosti, miesto, kde vybraní študenti skladali skúšky z magickej vedy.
Modré steny tvorili trochu pokrútenú stavbu plnú rôznych oblúkov, širokých okien. Palác bol výtvorom ľudských rúk. Ani jedna z jeho súčastí nebola postavená pomocou mágie. Bola to akási pocta ľudskej práci, ktorá bola nepochybne dôležitejšia než mágia.
Slávnej inštitúcie, ktorá bola vytvorená na ochranu pred kliatbami, nežiaducimi vplyvmi mágie. U nich sa vytvárali aj legendy, ktoré sa mohli šíriť po všetkých dedinách a mestách. Kedysi bolo to miesto prekliate. Trápili ho staré hriechy, ktoré poškvrnili zem a prinášali utrpenie všetkým ľuďom.
Palác bol súčasťou Mauríciovho dvora. Bola pomenovaná podľa Maurícia, bosého mága, prichádzajúceho z Krutých hôr. On sám podľa legendy vyhnal zlých duchov z paláca. Položil na policu prvú knihu, počas ďalších rokov rozširoval zbierku a založil množstvo iných inštitúcií. Postupne prelomil strach a odpor ľudí a presvedčil ich, že sa niet čoho báť. Kliatba bola už navždy porazená a Modrý palác sa stal symbolom vládnucej moci. Taký bol osud toho miesta, ktoré sa z nenávisti opäť prinavrátilo k láske.
Mladý čarodejník, práve otvoril ťažké dvere, ktoré oddeľovali vládne priestory od miestností určených pre verejnosť. Bola to najrýchlejšia cesta do čarodejníckej dielne. Vybral si túto menej využívanú cestu len preto, aby sa vyhol zbytočným pohľadom a posmeškom, ktoré ho sprevádzali takmer na každom kroku. Bol vždy chorľavý a slabý. Okrem toho mu na líci ostala čierna škvrna, ktorú nedokázal vyliečiť ani ten najsilnejší typ mágie. Takmer z nikým sa nezhováral, vyhýbal sa spoločnosti a večne sa prehraboval len v čarodejníckych knihách. Dokonca ani nejazdil na koni, nezaujímal sa ani o zbrane, a ženám sa vyhýbal rovnako ako mužom.
Volal sa Devin a bol synom správcu Modrého paláca. Devin, čarodejník bez potrebnej moci. Chlapec, ktorý vždy túžil po mágii, ale nemal nikdy dosiahnuť potrebnú úroveň. Nezaujímala ho žiadna živá bytosť, miloval len mágiu. Chcel nájsť spôsob, ako zvýšiť svoju moc. To však boli len sny mladého chlapca, ktorý ešte nevedel aké je to byť mužom. To sa nezmenilo, napriek všetkému. Ponáhľal sa po chodbách, ktoré poznal naspamäť. Nemusel sa ani poriadne dívať, kam kráča. Nič ho nemohla zastaviť a nikto sa nepokúšal ho nasledovať.
Vdýchol príjemnú vôňu bylinkových odvarov, ktoré práve pripravoval starší čarodejník s dlhšími tmavými vlasmi. Tanis. Správca a hlavný organizátor všetkého, čo sa týkalo Modrého paláca. Hrdý muž, ktorý zaslúžene nosil titul Čarodejník.
Devin sa podobal na otca. Aspoň, čo sa týkalo povahových vlastností. Aspoň mu to vždy vraveli, ale on sám žiadnu podobnosť nevnímal. Tvár mal skôr po matke, trošku mu to spôsobovalo problémy, lebo podobné tváre neboli na dvore veľmi vítané. Jasne bolo vidieť, odkiaľ pochádza. Akoby to mal napísané na čele. Asi najviac si toho vytrpel vďaka výraznejšiemu nosu, ktorý ho vždy usvedčil so spriaznenosti s národom Gmérov. Kedysi to bol malý, takmer neškodný kmeň, skladal sa zväčša s čarodejníkov a umelcov, ktorý prostredníctvom svojho umenia prezentovali svoje najtajnejšie pocity. Nazývali ich aj prírodní čarodejníci. Už od dávna vznikali hanlivé príslovia a piesne, ktoré ich mali zdiskreditovať. Ani ich mágia nebola považovaná za spoľahlivú a boli vždy považovaní za akúsi nepotrebnú háveď. Verilo sa, že ich moc pochádza z toho najhlbšieho pekla. Považovali ich za nehodných čarodejníckej vedy. Verili, že prinášajú nešťastie a skazu...
Devin sa za svojich predkov nikdy nehanbil. Nesúhlasil s takýmto nezmyselným odsudzovaním, ktoré nikam neviedlo. Nikdy nesmel nič namietať proti odsudzovaniu svojho vlastného národa, ale v hĺbke duše kvôli tomu nesmierne trpel. Vždy ho mrzelo, že jeho rodná reč, je považovaná za niečo špinavé a plné čiernej mágie. Nechcel si to pripustiť a trápilo ho, že nesmie nikdy touto rečou prehovoriť.
Obrátil sa k otcovi. Podišiel až celkom blízko k nemu. Nikto nedokázal pochopiť, ako mohol prekročiť hranicu a vziať si Gmérku. Devin tomu rozumel. Bol rád, že si vybral práve tú ženu, jeho matku. Osobu, ktorú mal rád, ale nesmel jej to nikdy povedať. Jeho matka nikdy nevychádzala z otcových osobných priestorov. Nemohla sa im pozrieť do očí. Nezniesla toľké opovrhovanie, ale svoju rodinu opustiť nechcela. Už niekoľko rokov sa zdržiavala výlučne vo vnútri. Devin ju chcel vziať von. Veľmi si prial, aby ho aspoň raz sprevádzala, ale ona to vždy odmietala. Prebývala v tme a spriadala si svoje vlastné zaklínadlá. Občas ho učila. Nútila ho hovoriť rečou, ktorú tak veľmi potreboval. Rozprávala mu o svete, ktorý sa tak veľmi obáva odlišnosti. Kládla mu na srdce, aby sa nenechal natoľko ovplyvniť názorom väčšiny.
"Devin, ty ma vôbec nepočúvaš. Práve som sa ťa pýtal, či si už skončil so zaklínaním mrkvy?" odtrhol zrak od liekov, ktoré pripravoval. Boli to zväčša úplne neškodné veci, určené pre obyvateľov dvora. Bylinkové odvary na zmiernenie bolesti hlavy, proti hnačke a iným bežným ľudským problémom.
"Áno, ale nedarí sa mi to udržať príliš dlho," ochotne sa podroboval otcovým prianiam. V malej záhradke pestoval mrku, na ktorej si skúšal svoju moc. Tie rastliny mal udržať pri živote len pomocou slov. Bolo to veľmi namáhavé, hlavne preňho, ale nikdy sa nesťažoval. Mágia bola hlboko v jeho srdci, aj keď fyzicky ju vôbec nepociťoval.
"Ja viem, že to nie je jednoduché. Ovplyvňovanie zeleniny je občas zložitejšie, ako keby si chcel počariť nejakému človeku. Musíš byť trpezlivý. Táto skúška je nutná, aby si pochopil, ako máš pristupovať k jednoduchým veciam. Musíš aj často odpočívať a menej sa preťažovať. Nauč sa rozumieť svojmu telu. Nájdi svoje vlastné hranice, ktoré nesmieš prekročiť," pridal ďalšiu lyžičku tajnej ingrediencie. Tekutina zabublala a nadobudla zvláštnu sivastú farbu.
"Áno, otec," súhlasne prikývol Devin. Otca považoval zároveň aj za svojho najlepšieho priateľa. Veľmi si ho vážil. Práve preto mu nedokázal povedať o svojom trápení. Nechcel, aby vedel, že nikdy nedosiahne vyššiu úroveň. Dostal sa len po Šiestu knihy moci a vedel, že na tie ďalšie kúzla jeho moc nebude stačiť. Nebolo príjemné mu povedať, že dokáže vykonávať len základné druhy mágie a jeho duša nemá dostatočnú silu, aby sa posunula na vyššiu úroveň.
"Chcem ti dať aj ďalšiu dôležitú úlohu. Opäť sem príde Jaskynná Bosorka," pokojne povedal Tanis. Jeden z dokončených odvarov prelial do flakónu a zazátkoval ho. Označil fľaštičku a položil ju na policu k ostatným.
"Čo s tým mám spoločné ja?" znechutene sa spýtal Devin. Tej ženy sa vždy bál. Nepovažoval ju za svoju rodinu. Nikdy sa k nemu príliš nehlásila. Nezabudla mu nenápadne pošepnúť, že vie o jeho malom probléme. Vždy sa len smiala a tvrdila, že to všetko je vina jeho otca. Tú svojráznu starú ženu si nedokázal obľúbiť. Stále ho len provokovala. Nútila ho povedať veci, ktoré neskôr vždy oľutoval. Nikdy sa nehnevala, keď zúril a kričal na ňu. Len sa smiala a vravela, že nikdy nebude veľkým mágom.
"Budeš jej robiť spoločnosť. Postaráš sa, aby ju nikto neotravoval," znelo to skôr ako príkaz, než prosba. Tanis sa mohol spoľahnúť len na svojho syna. Nechcel, aby niekto jeho svokru vyprovokoval k neuváženým činom. Prírodní čarodejníci boli plní trpkosti. Ľahko sa dokázali rozčúliť a nezniesli žiadne posmešky. Všetko brali možno až príliš vážne. Bál sa o svoju manželku. Vedel, že ju potrebuje vidieť aspoň počas tých pár dní.
"Prečo ja? Zver to nejakému učňovi. Mám iné povinnosti," zahundral rozhorčene. Nemal chuť robiť ochraňovať osobu, ktorá to vôbec nepotrebovala. Vedel, že jej schopnosti sú dostatočne silné nato, aby zrovnala celý palác so sebou. Pochyboval, že by ju nejaký čarodejník vôbec dokázal udržať na uzde. Jaskynná Bosorka bola zvláštna žena. Udržiavala si od neho odstup, ale občas ho aj objala. Nerozumel jej. Nechápal to zvláštne správanie.
"Nikomu inému ju zveriť nemôžem. To nie je úloha pre nevyškoleného čarodejníka. Vieš veľmi dobre, že tvoja stará mama si žiada špeciálnu starostlivosť. Má ťa rada, aj keď to nedokáže prejaviť navonok. Skús jej trochu viac porozumieť. Neuškodí ti to," zamračene si ho premeral. Nepáčil sa mu vzdor, ktorý sa usadil v jeho očiach. Nikdy si neprial, aby pohŕdal vlastnou krvou. To mu nemienil dovoliť. Svojho syna chcel stále viesť. Nedával mu dostatok slobody. Nedával mu priestor na vlastné rozhodnutia.
"Nechcem s ňou mať nič spoločné! Nepotrebuje moju pomoc!"
"Devin!" chcel ho zastaviť, ale dvere sa pred ním automaticky zavreli.
Bez najmenšieho váhania odišiel z čarodejníckej dielne. Otcov hlas vôbec nevnímal. Ruky sa mu triasli. Potreboval si sadnúť. Nohy mal úplne zmeravené. Zosypal sa na zem. Ostal sedieť na kamennej dlažbe. Cítil ako mu do rúk prúdi chlad. Bolelo to. Až príliš ho to zaťažovalo. Zaklínanie bolo takmer neznesiteľné, akoby niekto zatínal nechty do jeho srdca. Bola to len zelenina, ale ani s tou si nedokázal poradiť. Nie pomocou mágie. Nechcel, aby ho videla slabého a pokoreného. Nechať ju zvíťaziť by bolo až príliš jednoduché. Vždy to vedela a on sa s tým odmietal zmieriť.
Váhavo sa postavil opäť na nohy. Ani sám netušil, prečo ho jej príchod až tak veľmi znepokojil. Vracala sa predsa každý rok, takmer o tom istom čase. Prichádzala vždy s dievčaťom, ktoré odmietalo vojsť do paláca. Nikdy ju nevidel zblízka a ani potom ktovieako netúžil.
Vyliezol ešte vyššie. Po ďalších dlhých schodoch, ktoré ho priviedli až k skrytému balkónu. Usadil sa na svoje obľúbené miesto. Do starého kresla, ktoré si tam už dávno priniesol. Díval sa na ľudí, ktorí prichádzali, prinášali rôzne veci a pomaly sa strácali vo veľkom dave.