Skrytý Balkón
Na kolená si vyložil tenkú knižku s jemným červeným obalom. Bola to najnovšia verzia predposlednej knihy moci. Bola jednou zo série príručiek, ktoré sa vždy používali počas štúdia mágie. Volala sa Deviata kniha moci. Patrila do série desiatich kníh. Ich autorom bol Maurícius. Vniesol trochu viac svetla do tejto problematiky. Okrem toho informácie usporiadal tak, aby sa učni mohli postupne vzdelávať. Podľa jeho pokynov dokázali plynule prechádzať na vyššiu úroveň, pokiaľ mali dostatočné schopnosti. Maurícius vo svojom diele uviedol, že človek, ktorý dokáže používať kúzla z piatej knihy je na minimálnom stupni. Ak nedokáže prejsť na šiestu a siedmu knihu, znamená to, že dosiahol svoj vrchol a môže byť uznaný za čarodejníka najnižšieho stupňa. Devin sa nanešťastie zmestil práve do tejto kategórie. Nijak zvlášť sa s tým však nechválil. Bežní obyvatelia Modrého paláca nemali ani poňatia o čarodejníckych stupňoch moci. Pre nich bol každý z nich rovnakou hrozbou.
Ôsma a Deviata kniha naznačovali, že učeň dosiahne vyšší stupeň. Znamenalo to, že má dostatok vrodeného talentu. Nezáviselo to dokonca ani od inteligencie, sily ani toho, či sa dokáže látku poriadne pochopiť. Bola to len záležitosť vrodených magických schopností. Devin vždy túžil po tejto úrovni. Práve preto sa úplne nevzdal vzdelávania. Veľmi dobre chápal zaklínadlá a pamätal si ich. Problémom bola len úroveň talentu. Nikdy sa s tým úplne nedokázal vyrovnať. Bojoval proti osudu, dokonca aj proti potrebám vlastného tela.
Desiatu knihu dokázali v praxi aplikovať len čarodejníci s mimoriadnou silou. Bolo ich veľmi málo. Ľudí, ktorí dosiahli túto úroveň považovali za majstrov mágie. Samozrejme ani ostatným na nižšom stupni nikto nebránil čítať tie knihy, nemohli však v praxi aplikovať to, čo sa z nich naučili. Napriek tomu bolo potrebné, aby porozumeli aj zbraniam silnejšieho súpera.
"Neuveriteľné je, že Jaskynná Bosorka. Žena, ktorú tunajší ľudia považujú za divošku, má zvládnutú Desiatu knihu. To nikdy nedokážem pochopiť. Prečo ona? Nie je ničím výnimočná," zamrmlal sám pre seba.
Napriek tomu, že sa k nej nedokázal dostať počas štúdia, chcel si ju prečítať. Zaklínadlá si pamätal veľmi ľahko, učenie mu vždy šlo rýchlo. Vedel, že ich musí poznať, aby bol pripravený čeliť ich účinkom. Dostal sa už takmer do polovice. Práve sa chystal prečítať si podrobnosti o najnovšom súbojovom kroku, ktorý bol len pred dvomi rokmi zaradení do tejto knihy. Pozorovanie ľudí ho rýchlo začalo nudiť. Hlavne, keď do paláca začali vchádzať len sluhovia. Niesli potraviny určené na ďalšiu hlúpu oslavu. Ani presne nevedel, čo je tentoraz predmetom takého veľkého rozruchu.
Začal sa opäť venovať knihe, chvíľu si potichu opakoval zaklínadlo, ktoré práve čítal. V jeho prípade to nemalo nijaký účinok. Mohol by to vysloviť aj nahlas. Vôbec nič by sa nestalo. Dostával sa k dôležitej časti, ktorá ho obzvlášť zaujímala.
"Alternatívne rozdelenie síl... Alternatívne rozdelenie síl..." niekoľkokrát prečítal tú istú vetu. Stránka mu začala poskakovať pred očami. Písmenká tancovali. Mal pocit, akoby sa naňho náhle všetko zosypalo. Všetky povinnosti mu pripadali ako to najhoršie bremeno. Jeho telo trpelo nedostatkom mágie. Dusil sa vo svete plnom nepriateľov. Vždy cítil, že v Modrom paláci nie je vítaný. Dávali mu to najavo všetci, dokonca aj tí, od ktorých by očakával aspoň trochu pochopenia.
Okrem toho sa cítil veľmi osamelý. Nikto okrem rodičom sa oňho nezaujímal. Videl pred sebou to malé dieťa, chlapca, ktorý sa vždy hral sám. Sedel vždy na tom svojom balkóne a skrýval sa. Dával si pozor, aby ho ostatné deti nezazreli. Posmievali sa mu, kvôli jeho neobratnosti, prízvuku a chabých pokusoch o vykonávanie mágie. Vždy stál proti celej skupine, brániť sa nedokázal. Prispôsobiť sa im nechcel. Bolo to jeho prekliatie. Niečo s čím nedokázal viac bojovať. Stále si pripadal zraniteľný. Devin z tých časov, ešte stále žil hlboko v jeho vnútri. Skrytý za ľahostajnosťou a obranným postojom. Nezmizol ani keď sa po pokúšal odohnať.
Opatrne siahol do vrecka. Pevne zovrel kocku obsahujúcu magickú silu. Vždy mal pri sebe pár týchto šikovných pomôcok.
Kocka vyslala do jeho tela slabý nápor energie. Vedel, že si musí ísť ľahnúť. Čo najskôr zavrieť oči a poriadne sa vyspať. Už bolo dosť neskoro. Začínalo sa pomaly stmievať a on strávil celý deň len s knihou v ruke.
Nerešpektovali ho ani ako čarodejníka a už vôbec nie ako člena Mauríciusovho dvora. S tým sa už dávno vyrovnal. Občas uvažoval o tom, že odíde. Požiada otca, aby s ním ako s nástupcom nepočítal. Sníval, že sa vráti k svojmu národu, k ľuďom, ktorí by možno dokázali prekonať všetky bariéry. Nájsť láskavejšiu časť svojej osobnosti. Chcel sa túlať po krajine, tak ako oni. Odpútať sa od bolesti a stratiť sa v dave. Nájsť pochopenie aspoň u vlastných ľudí. Môcť opäť rozprávať rodnou rečou. Odchod by však znamenal, že bude musieť prevziať zodpovednosť za svoj život. Nenájdu sa viac police, za ktoré by sa schoval. Nikto mu nezabezpečí také dobré miesto, aké mohol získať práve na dvore. Obával sa stretnutia s inými čarodejníkmi. To jediné ho vždy zastavilo.
Istá časť jeho osobnosti však mala strach, že ani oni by už nedokázali nahradiť stratený čas. Namiesto utvárania vzťahov sa naučil rozoznávať jednotlivé knihy. Hľadal cestu ako zvládnuť svoje problémy. Čoskoro si urobil veľmi dobrý prehľad v zaklínadlách. Získal vedomosti, ktoré mu umožňovali dobre sa orientovať v magickej vede. Často zaspával nad knihami. Zbieral ich, nosil si ich aj do svojej skromnej izby. Jeho svetom bola knižnica, poznal mená dôležitých diel, čarodejnícke dejiny boli jeho rozprávkou na dobrú noc. To ho uspokojovalo. Nemal čas premýšľať o iných veciach. Postupne sa zmieroval so svojou pozíciou na dvore. Nesnažil sa viac zblížiť s ostatnými deťmi. Len občas závistlivo pozeral z okna knižnice na ich hry. Naučil sa používať slovo nie, naučil sa byť drzý a krutý. Chcel zničiť to, čo sa mu odmietalo podriadiť. Pomstil sa za každú urážku. Z obete sa stal lovec, ktorého sa všetci báli. Siahol aj po zakázaných častiach mágie. Študoval aj veci, ktoré preňho neboli vhodné. Stále sníval a dúfal, že to všetko bude mať nejaký zmysel. Devin z minulosti stále nezmizol. Bol súčasťou dospelého Devina.
Začul kroky. Niekto bežal po schodoch. S nepríjemným pocitom v žalúdku zaklapol knihu. Prudko sa postavil. Podvedome sa staval do obrannej pozície. Slabú iskierku energie zvieral v dlani, akoby chcel nájsť aspoň trochu potrebnej mágie. Ľudia za ním zvyčajne chodili len, keď si potrebovali na niekom vybiť zlosť.
"Devin, chcem s tebou hovoriť," dievčenský hlas zaznel tak blízko neho. Dcéra ministerského predsedu sa naňho váhavo usmiala. Bolo to pomerne pekné dievča, ktoré vzbudzovalo pozornosť mužskej populácie. Silvia, ktorá vždy bola stredobodom pozornosti. Obdivovali jej krásu, akoby bola nejakou tunajšou modlou.
Bola vždy dokonale oblečená a upravená, nikdy nekričala, nehádala sa. Vždy sa len dívala. Keď ho mlátili, zatvárali a smiali sa mu, stála nad nimi ako kráľovná a neurobila absolútne nič.
"O čom?" díval sa na ňu iným spôsobom, ako ostatní muži. Díval sa do prázdnych očí a nenachádzal v nich absolútne nič. Nebola to jeho kráľovná, ale najhoršia nočná mora. Spomienky, ktoré sa s ňou spájali patrili k tým najhorším okamihom v jeho živote.
"Potrebujem tvoju pomoc. Chcem, aby si sa na niečo pozrel," vyhrnula si dlhú sukňu. Prstom prešla po čiernej hmote, ktorá sa usadila na jej stehne. Vrastala do kože a postupne sa rozvetvovala. Doslova rástla pred jeho očami. Devin sa posmešne uškrnul. Vedel, čo to je. Potešilo ho, že tak veľmi trpí. To ako tá vec rástla bolo veľmi bolestivé. Vo všetkých knihách sa uvádzali pekelné muky, ktoré musela obeť tohto urieknutia prežívať.
"Mala by si ísť za mojím otcom. Diablova bylina je veľmi nebezpečná, hlavne pre tvoje telo. Mohlo by ťa to zabiť. Ak sa to dotkne tvojho srdca, skončila si," nemal vôbec chuť na tú vec siahať. Priam smrdela zlom. Bola ním presiaknutá. Devin takú vec už raz použil. Keď mu chlapci neprestávali robiť zle, jednoducho otvoril knihu s čiernou mágiou a vybral si toto kúzlo, aby ich presvedčil o svojej sile. Bolo veľmi nenáročné a ľahko použiteľné. On sám by takisto niečo také bez problémov uplietol. Nikdy si však nezvolil takú silnú formu tohto kúzla. Nemal záujem zabíjať. Raz sa mu to síce trochu vymklo z rúk, ale nikdy nebol zato potrestaný. Všetci uznali, že sa len bránil proti prenasledovateľom.
"Nechcem, aby to videl. Prosím, pomôž mi. Viem, že to dokážeš," prudko sklonila hlavu a zdvihla si sukňu ešte vyššie. Na bledej pokožke sa črtalo čoraz výraznejšie pulzovanie.
"Môžem to odstrániť, ale nechcem. Pre teba nie som Devin. Nemám dôvod ti pomáhať," stál tam a díval sa na ňu. Nevnímal slzy, ktoré jej začali stekať po tvári. Vedel, že to kúzlo sa dá aplikovať dvomi spôsobmi. Na diaľku a prostredníctvom dotyku. Toto bol jednoznačne ten druhý prípad, hlavne kvôli dobrej viditeľnosti jednotlivých spojov. Zapadali do seba a vytvárali písmená. Bola to zrejme skratka mena čarodejníka, ktorý to spôsobil. Okrem toho tieto praktiky boli skôr doménou Prírodných čarodejníkov.
Pevne ho uchopila za ruku. Držala ho tak silno, až sa mu zdalo, že ním prechádzajú jej vlastné pocity. Cítil pulzovanie tej kliatby. Chcel ju udrieť. Želal si, aby bol niečoho takého schopný.
"Ak mi s tým pomôžeš, urobím pre teba čokoľvek. Len ma nenúť, aby som to povedala aj Tanisovi. Určite by o všetkom informoval môjho otca. Prosím, nemôžeš predsa odmietnuť. Si Tanisov nástupca. Je tvojou povinnosťou..." triasla sa. Ruky jej klesli a sukňa zahalila nohy. Stále nemohol uveriť tomu, že dôveruje práve jemu. V paláci bolo momentálne viac čarodejníkov. Nebol rozhodne jediný.
"Ľahni si, Silvia," prikázal pobavene. Prekonal svoj odpor. Vysúkal si rukávy, a kľakol si do polohy, ktorá mu mala zabezpečiť dobrú stabilitu. Bolo to príjemné cítiť sa ako mág, ktorého ľudia žiadajú o pomoc. Dokázal by si na to zvyknúť.
Poslúchla ho a sukňu si zas vytiahla trochu vyššie. Bolo to nutné, aby dobre videl na tú čiernu kliatbu, ktorá ju zaťažovala.
Devin opatrne priložil prsty na centrum celej kliatby. Bola to malá guľka, ktorá pulzovala podobne ako ľudské srdce. Rozbiť ju si však vyžadovalo zručnosť a trpezlivosť. Devin sa zhlboka nadýchol, naklonil sa nad ňu a rukou uvoľnil srdce, tak aby vypustilo pár úponkov kliatby. Potom ich pomaly rozplietol. Rozpúšťal uzly, ktoré sa začínali tvoriť. Pre seba si mrmlal akúsi zvláštnu pieseň. Nemal dosť energie, aby to mohol zlomiť naraz. Preto sa radšej uchýlil k pomalšiemu, ale zároveň bolestivejšiemu postupu. Silvia si rukou zapchala ústa. Potlačila bolestný výkrik.
"Ešte chvíľu..." neochotne sa jej prihovoril. Nechcel, aby urobila poplach v celom paláci. Napokon rozlomil aj poslednú časť zaklínadla.
"Ďakujem," hlesla spokojne. Videla, že jej noha je nedotknutá. Neostali ani najmenšie stopy po nejakých poraneniach.
"Diablove kvety zanechávajú vnútorné stopy. Niekoľko mesiacov budeš musieť užívať očisťovací odvar. Okrem toho by si mala na čas zanedbávať svojich partnerov," veľmi dobre vedel, o Silviiných tajných vzťahoch. Bola dosť nespútaná a mala niekoľko milencov, ktorí o sebe navzájom nevedeli. Jej otec ju stále považoval za dieťa a mal veľa povinností. Nezistil, že sa za jeho chrbtom zahráva s mužmi, ktorý tvorili štát. Už niekoľkokrát sa zbavovala možného potomka, až neskôr začala používať prostriedky na ochranu.
"Ako dlho?" opýtala sa rozrušene. Zjavne ju to nepotešilo. Nevedela, akoby im to mohla rozumne vysvetliť.
"Pár mesiacov, kým nebudeš úplne očistená od účinkov kliatby. Ak sa nebudeš ovládať, mohla by si spôsobiť sebe aj ostatným veľké trápenie," nemal záujem bližšie špecifikovať možné následky takéhoto nezodpovedného konania.
"V poriadku. Hlavne, že tá hnusná vec zmizla," okamžite si upravila sukňu. Poutierala si slzy a poriadne ho vyobjímala. Devin mierne očervenel a rýchlo sa od nej odtiahol. Na takéto prejavy nespútanej radosti nebol zvyknutý.
"Dávaj si lepší pozor, nie všetky kliatby sa dajú odstrániť tak jednoducho," zachoval si vážny výraz tváre. Cítil akúsi vnútornú spokojnosť. Niečo, čo predtým nepoznal.
"Áno, už budem opatrnejšia. Sľubujem. Chceš niečo špeciálne?" opatrne ho pohladila po tvári. Vtisla mu bozk na líce. Opäť od nej odskočil. Poutieral si líce, akoby sa ho dotklo niečo obzvlášť odporné.
"Nenápadne naleješ Arthurovi, do pohára toto," siahol do vrecka a vybral z neho malý flakón s bezfarebnou tekutinou. Vtisol jej ho do ruky. Ten muž bol preňho hrozbou. Tvrdil, že má od skutočného čarodejníka ďaleko. Okrem toho do svojich prejavov vždy zakomponoval nejaké myšlienky, ktoré boli namierené proti Prírodným čarodejníkom. Ešte viac zhoršoval už aj tak vyhrotenú situáciu. Z jeho úst plynuli len obvinenia, vďaka ktorým nebolo možné, aby si upevnil pozíciu na dvore.
"Čo v tom je?"
"To nie je tvoja starosť. Ak mu to nedáš, tá vec sa ti na nohe opäť objaví," zaklamal bez najmenšieho zaváhania. Využíval svoju zlú povesť, aby jej nahnal strach.
Na jej tvári sa mihlo sklamanie. Chvíľu si ho rozrušene premeriavala, ale napokon odovzdane kývla hlavou.
"Nepôjdem!" Nim sa schovala pod stôl a odmietala vyliezť. Rukami si zakrývala uši. Pritískala si hlavu ku kolenám. Odmietala sa pohnúť. Niekoľko hodín pred odchodom sa takto zaťala a nebolo možné ju odtiaľ dostať. To roztrasené, špinavé klbko rozhodne nevyzeralo ako žiačka pravej čarodejnice. Bola oblečená do dlhých sivých šiat, tvár mala zašpinenú od sadzí a ruky pokryté obväzmi. Dlhé tmavé vlasy boli špinavé a zauzlené. Zúrivo sa zmietala a odrážala zaklínadlá, ktoré ju mali vypudiť zo skrýše. Už niekoľko dní takto protestovala. Odmietala sa opäť ukázať v Modrom paláci. Bála sa toho miesta viac než akéhokoľvek trestu.
Vyzerala presne tak, ako pred rokmi, keď sa náhle zjavila na výbere nových študentov. Vtedy vôbec nerozprávala. Bola úplne divá, ako zvieratko, ktoré práve prišlo z hlbokého lesa. Jej otec bol horár, celý život trávil v lese a o nič iné sa nestaral. Matka bola nevzdelaná žena, takmer nerozprávala, nevedela sa poriadne vyjadrovať. Napriek tomu si všimla, že jej dcéra má určité schopnosti. Rozhodla sa ju ponúknuť do učenia. Okrem toho bola ťažko chorá a nedokázala sa ďalej starať o svoje dieťa. Jej otec s tým súhlasil. Vedel, že potrebuje trochu lepšiu výchovu, aby sa opäť vrátila do ľudskej spoločnosti. Veľmi si vážil liečivú silu mágie. V mladosti sníval o tom, že bude čarodejníkom, ale nemal potrebné schopnosti. Preto sa tohto sna musel veľmi rýchlo vzdať.
Zverili ju Jaskynnej Bosorke. Najznámejšej Prírodnej čarodejnici. Pretože vždy patrili do toho národa veril jej viac, než klasickým čarodejníkom. Verili, že sa jej podarí vyviesť ju z temnoty. Nim vždy hovorila málo, a keď už niečo povedala používala výlučne Gmérsky jazyk. Odmietala sa naučiť Tuarnský jazyk, ktorý bol uzákonený ako jediný spisovná forma komunikácie. Tvárila sa, že mu nerozumie. Práve kvôli tomu sa často dostávala do konfliktov. Jeden z nich na nej dokonca zanechal bolestivé zranenia. Ona, malá Gmérka bez priezviska, prežila skutočný čarodejnícky súboj. To dievča, o ktorom tvrdili, že ani nedokáže otvoriť knihu.
"Nim, potrebujem, aby si šla so mnou. Sama sa obávam, vstúpiť na to miesto. Okrem toho tvoje rany, si žiadajú moju neustálu starostlivosť. Ver mi, tak ako verím ja tebe. Bude to v poriadku," staršia žena k nej láskavo natiahla ruku. Vedela, že len ona ju dokáže presvedčiť. Ona sama schvaľovala používanie materinského jazyka, ale neodmietala ten oficiálny. Bez neho by nedokázala presvedčiť tých namyslených šľachticov, aby jej venovali pozornosť. Neprijali by jej slová, keby im nerozumeli.
"Dobre," zašepkala Nim. Chytila sa ponúkanej ruky. Vyliezla spod stola. Postavila sa k svojej učiteľke a pohľadom ju prosila o odpustenie.
"Najprv sa musíš okúpať, učesať, obliecť si nové rúcho..." pomocou mágie privolávala jednotlivé veci.