Osud V.

"Kisho, to predsa..." pokúšala sa niečo povedať. Nikdy si nepriala, aby bol aj on jedným z nich. Začínala sa báť, že svoje dieťa vôbec nepozná. Toľkokrát mu predsa zdôrazňovala, že oni sú pre nich nebezpeční. Predtým si nespomínala si na všetky podrobnosti, ale napriek tomu mala pred nimi rešpekt. Po celý ten čas myslela, len na smrť. Bola čoraz slabšia, ale po návrate schopností zrazu všetko pochopila. Informácie rýchlo zapadli do seba a odhalili bolestivú pravdu.

Obrazce sa pomaly krútili okolo nej. Všetko strácalo tvar. Svet sa otáčal, čoraz rýchlejšie. Mina pomaly strácala pôdu pod nohami. Obzerala sa okolo seba, rukami prechádzala po stenách.

"Mama?" neisto sa spýtal Kisho. Chcel sa k nej priblížiť, ale Kyosuke ho predbehol. Podarilo sa mu zabrániť tomu, aby sa ocitla na zemi.

"Prepáč, zabudol som. Nemal som ti hneď pridať 10% zo svojich schopností. Zrejme je to veľa. Naozaj sa ma to mrzí, len chvíľu vydrž. Bude to v poriadku," pomocou objatia pomaly odoberal nadbytočné množstvo svojich síl. Bolo príjemné sa po takom dlho čase dotýkať ľudskej bytosti. Šéf ich až príliš dlho držal zatvorených. Podržal ju aj trochu dlhšie, ako bolo nutné. Po celý čas pozoroval hlavne Yagamiho. Mal za úlohu všímať si jeho správanie a podať o tom podrobnú správu vedeniu. Nemienil kupovať mačku vo vreci. Potreboval sa ubezpečiť, že je vhodný na prácu, ktorú sa mu chystali zveriť. Samozrejme, nemienil ho nechať úplne bez dozoru. Zverenie príliš veľkej moci do jeho rúk by nemuselo priniesť želaný efekt. Takisto ho zaujímalo, či začali účinkovať takzvané city, ktoré

"Mikami, to už preháňate. Nemyslím, že je potrebné, aby ste..." ten prehnaný záujem sa mu vôbec nepozdával. Nebol ochotný to akceptovať. Zmena, ktorá sa v ňom odohrala ho nútila postaviť sa proti tomu.

"Pokúšal som sa jej len pomôcť. Vy to predsa nedokážete," stále držal Minu a dával si pozor, aby náhodou neurobil žiadny prudký pohyb. Bola dosť zmätená a nový pohľad na svet nebol práve najpríjemnejší.  

Light mlčky prijal jeho slová. Nemal chuť s ním ďalej diskutovať.

"Možno nemám takú moc, ale to neznamená, že tú svoju môžete zneužívať. Myslím, že váš dotyk už nepotrebuje," odvrkol nahnevane.

"Nebojte sa. Mojou úlohou nie je stavať sa vám do cesty. Aspoň nie takýmto spôsobom. Nemôžeme tu už strácať čas. Šéf vás potrebuje vidieť, čo najskôr. Okrem toho treba vybaviť aj tie formality, ktoré som spomínal."

Svet naňho pomaly zabúdal. Už nebol hlavnou postavou, ktorá sa zahrávala s životmi ostatných ľudí. Zločinci sa pred ním nemuseli obávať. Hrozne ho to rozčuľovalo. Zápisník už vlastniť nemohol. Vedel, že ho čaká život v tej istej prázdnote, pokiaľ nebude poctivo dodržiavať pravidlá, ktoré nastolili noví zamestnávatelia.

Mal prácu, ktorá sa hodila k jeho prílišnému zmyslu pre spravodlivosť a pomaly sa odpútal od túžby po zápisníku. 

Stál opäť pri hrobe svojho niekdajšieho protivníka a vysmieval sa z vlastných chýb. Už viac necítil spokojnosť pri pohľade na ten kríž. Závidel svojmu nepriateľovi. On mal právo normálne umrieť. Nemusel sa obávať tej večnej neistoty.

Mina mu uľahčovala život v temnotách. Mal na blízku aspoň ju a svojho syna, ale vždy sa k nemu správala dosť odmerane. Nemohol si získať jej dôveru. Nedokázal ospravedlniť to, čím sa stal.

"L, ty si napokon vyhral. Si tam niekde a zrejme sa dobre zabávaš na mojich chybách. Zvíťazil si a ja som prehral," odvrátil sa od náhrobného kameňa a pomaly odišiel z cintorína.