"Vezmem," pustila ruku svojej učiteľky. Nim sa vždy vyjadrovala len jedným slovom. Nikdy nepovedala ani viac, ani menej. Bol to zvyk, ktorý takmer nikdy neporušila. Len počas vykonávania mágie s námahou vytvorila aspoň jednoduché vety. Viac z nej nedostala ani po dlhšom tréningu. Dievča tvrdohlavo odmietalo akékoľvek pokusy o dlhšiu komunikáciu. Práve preto trvala na to, aby ju sprevádzala. Chcela, aby sa naučila jednať s ľuďmi. Bolo to umenie, ktoré osoba s čarodejníckymi schopnosťami nutne potrebovala.
"Skús sa vyjadriť presnejšie. Pekne to povedz celou vetou," stále sa nevzdávala. Svoju žiačku chcela pripraviť aj na iný život. Bola to nízka, bacuľatá ženička odetá do domácich šiat. Napohľad celkom obyčajná osoba, žijúca v súlade s prírodou. Dlhšie sivé vlasy mala zapletené do pevného vrkoča. Jej tvár bola ešte napohľad príjemná, spôsobovala to hlavne mágia, ktorú používala. Nenosila žiadne šperky, jej krk nezdobili ani magické amulety. Spoliehala sa len na svoje ruky. Občas špinavé, plné mágie a nevypovedaných rán.
Jaskynná Bosorka, žena, ktorú už dávno stratila svoje meno. Prestala ho používať, keď dokončila čítanie Desiatej knihy moci. Vtedy jej život nadobudol nový smer. Rozhodla sa učiť, rozdávať vedomosti, žiť v miery a zabudnúť na všetko, čo sa týkalo minulosti. Od tej chvíle nepozdvihla svoju mágiu proti žiadnej živej bytosti. Rozhodla sa žiť v jaskynných priestoroch, vychovávať učňov a starať sa o svojich žiakov. Blížil sa čas ďalšieho výberu. Nim už pomaly prestávala byť žiačkou, potrebovala ďalšie deti.
"Nemôžem," utrápene odvetila mladá čarodejnica. Pery sa jej chveli. Márne sa pokúšala sformuloval dlhšiu myšlienku, ale nedokázala nájsť tie správne slová.
Ochotne pochytala všetky veci, ktoré sa k nej postupne približovali. Modré rúcho jej takmer zakrylo výhľad na všetko ostatné. Zapotácala sa. Vypadlo jej na zem. Rukami sa oprela o stenu, aby náhodou nestratila rovnováhu. Niekoľko minút zápasila so svojím vlastným telom. Nemohla premôcť toľké bolestivé impulzy.
"Tak vidíš, ledva sa hýbeš. Nabudúce musíš viac používať rozum, dievča," Jaskynná Bosorka opatrne podoprela svoju žiačku. Pochopila, že sama zrejme niečo také nezvládne. Bol to zázrak, že vôbec dokázala hýbať rukami. Rozopla jej šaty a nechala ich skĺznuť na zem. Striasla sa. Nehanbila sa za svoje telo, bála sa toho symbolu.
"To je..." zdesene hľadela na celú sústavu poranení. Niektoré z nich boli dosť vážne. Nebolo možné ich hneď vyliečiť. Na nahej pokožke sa črtali podliatiny. Vyzeralo to tak, akoby ani rebrá neboli úplne v poriadku. Bolo jasné, že toto nevyrieši ani liečivý kúpeľ. Jaskynná Bosorka si zamračene obzerala postihnuté miesta.
"Kto ti to vlastne urobil? Chcem počuť meno!" začínala mať vážne podozrenie. Tie rany presne zoradené do magického obrazca, poznala. Ďalej pokračovali na chrbte. Vytvárali symbol podobný trojuholníku. Už ich niekde videla. Bola si tým istá. Nevedela si však presne spomenúť, aká je to kliatba. O čiernu mágiu takéhoto charakteru sa nikdy príliš nezaujímala. Maurícius ju zahrnul do ďalšej série kníh, ktoré boli neskôr označené ako zakázané. Jediné miesto, kde ich ešte mali bol Modrý palác. Jaskynná Bosorka si ich nikdy neobjednávala. Neučila svojich žiakov tieto zakázané časti mágie. Dokonca ich ani neovládala. Len zbežne poznala praktiky temnôt.
"Žena," nešťastne zaúpela Nim. Lepšie sa už vyjadriť nedokázala. Telo ju pálilo. Zaklínadlo sa hýbalo v jej vnútri. Viac už toho povedať nestihla.
Silný záblesk energie ju prudko odhodil, narazila na vlhkú stenu jaskyne. Udrela si hlavu. Z nosa jej začala tiecť krv. Rukou si pritlačila nos. Zaklínadlo v jej tele sa pohlo. Bodlo ju do chrbta. Na zem vystrekla krv. Rovno na nový koberček, ktorý Jaskynná Bosorka zháňala takmer celé roky. Bol to naozaj výstavný kúsok. Nim dúfala, že si to učiteľka nevšimne. Nemala chuť pomocou mágie opravovať také zložité vzory. Rýchlo nahmatala svoje šaty a obliekla si ich.
"Pani?" Nim nahlas zakašľala. Pokúšala sa zistiť, čo ju to vlastne udrelo. Nič podozrivé však nevidela. Jaskyňa sa pred ňou rozplývala. Všetko sa príliš rýchlo rozkrútilo. Pravou rukou si držala nos, ľavou sa pokúšala rozohnať vytiahnuť svoj obranný štít. Tušila, že to nebude nič dobré. Na chrbte stále cítila, tlak. Niekto sa opäť na ňu zameral. Ostrý predmet sa dotkol jej pier a čiastočne ich natrhol. Nim sa zúrivo vrhla do boja. Magický štít sa pred ňou trpezlivo vznášal. Chránil jej telo pred ďalšími zraneniami. Pomocou slabého záblesku energie sa jej podarilo odraziť ďalší útok. Otočila sa, prispôsobila sa tempu, ktoré udával neznámy súper. V tme márne hľadala akúkoľvek oporu.
Strach jej zatemňoval myseľ. Pohybovala sa v rytme, ktorý poznala, ale bála sa útočiť. Blízkosť svojej učiteľky necítila. Všade vládol len chlad. Jaskyňa, ktorá bola vždy pre ňu domovom sa zmenila na mrazivú klietku. Zaklínadlá sa v jej hlave miešali. Nedokázala ich poriadne vysloviť.
"Pomôžte," hlesla potichu. Pery ju silno zaboleli. Krv neprestávala tiecť. Zazrela obrys akejsi veľkej ruky. Nebola ľudská, teda aspoň na prvý pohľad to tak vyzeralo. Zúfalo sebou trhla, keď na nohe zacítila tlak. Tá vec prenikla cez štít, rozbila ho jediným trhnutím. Nim zúfalo ustupovala. Na nohe zacítila tlak. Niečo ju zdvihlo a obrátilo dolu hlavou. Dusila sa. Rukami privolávala mágiu. Skladala moc do menších častí, aby mohla viackrát zaútočiť. Ruky sa jej triasli, tak ako človeku, ktorí po prvý raz spoznal ničivú silu. Nepotrebovala sa len brániť, chcela zabíjať. Zničiť tých, čo sa odvážili na ňu siahnuť.
"Nezaslúži si žiť. Nezaslúži si vôbec nič, ani chodiť po tejto zemi..." ženský hlas prenikal až do jej utrápených myšlienok. Poznala ho. V jej myšlienkach sa sformovala láskavá tvár ich najbližšej príbuznej. Stále tomu nechcela veriť. Nemohla to pochopiť.
Pazúry prenikli cez kožu. Zrevala od bolesti. Niekto ju udrel, užíval si pocit moci. Do brucha, do tváre, kam len dosiahli, padali údery.
Nim zúfalo vypustila z rúk mágiu. Takú silnú, plnú nenávisti a strachu. Tá energia sa v jej rukách menila na silnú zbraň. Svetlo sa dotklo temnej postavy. Prežiarilo každý kút. Konečne videla svoju učiteľku. Jaskynná Bosorka bojovala proti dvom stvoreniam. Mágia sršala z celého tela. Pokúšala sa dostať k nej, ale zamestnávali ju aj čarodejníci. Poznala ich. Boli to ľudia z ich vlastného národa. Ich susedia, priatelia a príležitostní známi. Všetci tam boli a pokúšali sa ich zničiť. Nim vypustila z rúk ďalšiu dávku mágie. Zúrivo zaťala do nôh tej bytosti. Odsekla ich a útočila ďalej. Keď sa konečne dostala na zem, nohu mala takmer nehybnú.
"Vy!" zrevala rozhorčene. Spoznala tú ženu, ktorá proti nim poslala bytosti z temnôt. Bola to presne tá istá osoba, ktorá na ňu zaútočila, počas prechádzky v lese. Arsis, mladá správkyňa s tvrdým pohľadom, odetá do pestrofarebného rúcha. Istým spôsobom bola stále jej rovesníčkou. Skončila len pred tromi rokmi, vyučila sa a postupne zaujala významné postavenie v ich kmeni. Verili, že bude dôkladne opatrovať všetky poklady, ktoré im ostali. Preto dostala jednu z najvyšších funkcií. Viedla všetky obrady, dozerala na výber učňov. Svoju funkciu si plnila zodpovedne. Kedysi to bolo milé dievča, plné optimizmu a radosti. Hrávala sa s Nim. Učila ju spoznávať rôzne skryté miesta. Vtedy boli priateľky, teraz stáli proti sebe.
Nová podoba Arsis bola desivá. Ryšavé vlasy mala rozpustené, vlnili sa okolo tváre posiatej čiernymi pásmi. Celé jej telo bolo plné zlej mágie. Uhranutia a kliatby sa na nej držali, ako živý organizmus. Pokrývali každý kúsok pokožky. Ostatní to zrejme nevideli. Mágia zakrývala tento nevšedný úkaz. Nim však nemohla byť oklamaná. Jedno z tých uhranutí mala Nim na sebe. Mala možnosť vidieť aj tie ostatné.
Nim konečne uvidela Jaskynnú Bosorku. Pomaly dokrivkala až k svojej učiteľke. Nikto jej vtom nebránil. Nechali ju prejsť, ale sácali do nej. Udierali ju stále silnejšie. Dievča to už nedokázalo vydržať. Zosypala sa na zem. Nebola pripravená na takéto zápasy. Napriek tomu, že mala moc sama nedokázala ovládnuť svoj strach.
Jaskynná Bosorka ju schmatla za ruku. Utvorila okolo nich kruh mlčania. Toto jednoduché zaklínadlo nemohol nikto prerušiť. Potrebovala len pár minút. Prstami dotvorila hrubú vrstvu, ktorá ich obklopila. Magické svetlo sa opäť obnovilo. Chcela im vidieť do tváre. Pozrieť sa na tých bláznov a prehovoriť im do duše. Nemala chuť zabíjať vlastných. Považovala to za tú poslednú možnosť. Neočakávala, že Arsis sa proti nej verejne postaví. Nechcela, aby aj ostatní vedeli o plánoch, ktoré už dlhšiu dobu spriadala.
"Zbláznila si sa, Arsis! Prečo štveš tých ľudí proti nám?" bála sa o Nim. Cítila ako z nej uniká všetka energia. Opatrne zotrela krv z opúchajúcej tváre. Zastavila krvácanie a pevnejšie ju privinula k sebe. Nim je ako nádoba bez duše, ťažko sa učí, nemôžem z nej nič dostať.
"Viem, čo chceš urobiť. Nedovolím ti to. Radšej nech umrie, keď sa nevie o seba postarať. Tak je to, moja milá učiteľka. Vychovala si nepodarok, musíš zaplatiť," pokúsila sa dotknúť kruhu. Neviditeľné ruky stisli jej hrdlo. Neuvažovala racionálne. Bola šialená od zlosti. Neváhala by umrieť kvôli naplneniu svojho poslania.
"Zabije ťa to, ak sa ešte raz dotkneš kruhu. Si posadnutá, Arsis. Potrebuješ pomoc," Jaskynná Bosorka pomaly postavila Nim na nohy. Potrebovala ju zdržať pri vedomí. Nesmela s ňou stratiť kontakt. Udržiavať kruh a zároveň pomáhať žiačke nebol až taký problém. Horšie to bolo s tými ľuďmi mimo kruhu. Nevedela, čo s nimi Arsis plánuje urobiť. Celkom podľahla temným silám. Nebolo možné s ňou vyjednávať.