V zrkadle si ešte raz prezrela krk. Zbadala odtlačok hadieho zuba. Horúčkovito sa obzerala po kúpeľni. Tak veľmi si priala, aby odniekiaľ vyskočil Sal. Bolo to celkom fajn mať priateľa, ktorý by ju ochotne vypočul…
„Tak ja mám byť k nemu milá…keby si ma náhodu počul Sal, tak to si riadne prehnal. Vidíš, ten odtlačok ? Nechýbalo veľa a bola by som na druhom svete spolu s malým. Popíjali by sme spolu kávu…“
Zo zrkadla sa vynorili čierne oči : „Všetko má svoj dôvod,“ začula povedomé zamraučanie.
„Aj ty porušuješ pravidlá ? Asi je pravda, že stratené duše majú prístup do oboch svetov a nič ich neudrží…“
Na predlaktí pocítila starú známu pálčivosť temného znamenia. Čierne oči zmizli. Sal sa vrátil späť do sveta duchov.
Pálenie sa postupne menilo na šteklenie. Jemne jej blúdilo po tele. Voldemort sa nemienil len tak ľahko vzdať… Imaginárne bozky a dotyky na intímnych miestach ju privádzali do šialenstva…
O niekoľko mesiacov…
Helen zacítila prudkú bolesť. Bola to ešte pomerne skoro, ale jej dieťa sa už hlásilo na svet.
Sagria stanovila termín pôrodu až o dva týždne. Tentoraz sa poriadne sekla.
„Sagria, kde si ?“ Skríkla Helen. Kontrakcie sa opakovali čoraz častejšie. Voldemort a jeho kumpáni boli na ministerstve kvôli nejakému proroctvu. V dome ostali len Červochvost a Sagria.
„No výborne. Pôrod budem musieť zvládnuť sama. KDE STE SAKRA !“
S niečím takým zatiaľ nemala žiadne skúsenosti.
Sagria pomocou mágie donútila Červochvosta, aby tancoval na stole. Už ostával len posledný kúsok odevu, keď začula krik.
„Ach, to hádam nie.“
Červochvost sa prebral z tranzu. „Čo ste mi dali do toho nápoja ? Vy odporná ježibaba ?
„Helen ?“
„Pekné od teba, že si sa tu zastavila.“
„Prepáč mi moja, trochu som laškovala s Potkaníkom…idem po elixír na urýchľovanie, zatiaľ dýchaj…“
Sagria bola hrozne vyplašená. Pôrody zvyčajne neboli až také strašné, ale v tomto prípade sa mohlo objaviť veľa komplikácii. Temný pán jej naznačil, že pokiaľ sa Helen alebo malému niečo stane bude za to niesť plnú zodpovednosť.
Červochvost si nevedel vysvetliť, prečo zrazu pobehuje po dome, akoby ju niekto naháňal.
„Čo je ženská ? Niekto vám posolil zadok ?“
„Mlč, nešťastník. Pôrod začal. Nemám čas na tvoje hlúpe reči.“
„TERAZ ?!“
Konečne našla správny flakón. Odsotila Červochvosta a náhlila sa späť k Helen.
„Môžem sa pozerať ?“
„Až keď si urobíš vlastné !“
O niekoľko hodín neskôr….
Bella bola celkom vysilená. Nechýbalo by veľa a vrátila by sa do „pohodlnej“ cely v Azkabane. Nepodarilo sa im získať proroctvo. Voldemort ju dosť dlho mučil, až kým neodpadla.
Nechal ju ležať na zemi. Prekvapilo ho, keď našiel Červochvosta kľačať pri dverách vedúcich do jeho komnát.
„OKAMŽITE VSTÁVAJ ! KDE MÁŠ HABIT ? “
„Pane, ja vám musím…“
Drsne ho schmatol a postavil na nohy: „Vezmi Bellu a ošetri jej rany, ešte ju budem potrebovať. Je v predsieni.“
Helen držala na rukách svojho synčeka. Bol to prekrásny pocit. Kúsok z nej práve vstúpil na tento svet.
„Je rozkošný,“ vyhlásila Sagria. Obe sa trochu obávali, že bude vyzerať ako nejaký malý démon. Pretože jeho otec momentálne nemal ani poriadny nos. Malý však bol rovnaký ako každé iné dieťa. Výnimkou boli len červené, démonické oči.
„Si môj milovaný.“ zašepkala slabým hlasom a pobozkala ho na drobné líčko. Tomu pocitu sa nemohlo nič vyrovnať.
Voldemort chvíľu pozoroval túto dojímavú scénku. Oči mu plápolali jasným ohňom rovnako ako malému. Ich pohľady sa stretli.
„Všetko bude v poriadku. Obaja sa majú dobre.“
Napäté ticho prerušila Sagria. Voldemort naďalej postával v úctyhodnej vzdialenosti od malého. Neodvážil sa k nemu priblížiť…
Dracove prázdniny sa nezačali práve najlepšie. Lucius bol zavretý v Azkabane a Cissy sa nervovo zrútila. Stále len plakala a prosila ho, aby si dával pozor.
Voldemort mu poslal súrnu správu, v ktorej stálo, že má urýchlene prísť do jeho hlavného sídla…
Už takmer hodinu trčal v predsieni. Zízal na čierne steny a nevedel sa dočkať kedy bude môcť vypadnúť. Chcel to mať čo najskôr za sebou.
Na schodoch zazrel niečo ligotavé. Keď podišiel bližšie zbadal, že je to zelená hrkálka. Drobná magická hračka hrkala aj keď ju nikto nedržal. Natiahol sa za ňou…
„Á čo ?“ Hrkálka odletela a posunula sa o ďalšie tri schody. Draco sa poobzeral, ale nikoho nevidel. Vždy keď ju už-už držal v ruke vyšmykla sa mu. Takto to pokračovalo, až kým nevletela nejakej izby. Nemohol premôcť zvedavosť. Chcel vedieť, kto tú hračku ovláda.
Nejaké malé dieťa zachytilo hrkálku. Potichu podišiel ku kolíske.
„Ako je možné, že si dokázal levitovať predmet, keď si ešte len krpec ?“
„Ty si Voldemortíček ,“ zo žartu poznamenal Draco. Keď zbadal, že dieťa má červené oči, začínal tomu veriť.
„Budem si ťa musieť lepšie poobzerať…“ Malý nespokojne zamrnčal.
Opatrne ho vybral z kolísky. Zamieril k oknu.
„Nie, určite som sa pomýlil. Ty nemôžeš byť …, ale tie oči. Otec mi nespomínal, že Veď-Vieš- Kto…“
„Draco, okamžite polož to dieťa !“ zasyčal Voldemort.
„Môj pane, ja som len…“
Draco pristúpil k nemu a strčil mu malého do rúk. Voldemort prekvapene cúvol. Ešte nikdy ho nedržal na rukách…Malé ručičky jemne prechádzali po jeho pleci.
„Pokiaľ viem, nedovolil som ti vstúpiť na poschodie.“
Keby nebola situácia taká vážna Draco by si neodpustil poriadny úškrn. Bolo to komické vidieť ako Temný pán drží na rukách dieťa, ktoré sa s ním pokúša hrať. Dokonca mal dojem, že ten malý po tom vyslovene túži… Toto by mu nikto neuveril.
„Prepáčte, ale on ma sem vylákal. Videl som ako levitoval hračku a bol som veľmi zvedavý…netušil som, že je to váš syn.“
„Si rovnaký ako Lucius. Ani on si nevie dávať pozor na jazyk. Môže byť rád, že je v Azkabane….Bolo by mi nesmiernym potešením zaživa ho stiahnuť s kože…“
Malý si spokojne oprel hlavu o Voldemortovu hruď. Draco to už nedokázal vydržať. Začal sa poriadne rehotať až mu tiekli slzy.
„Prepáčte…ja skrátka nemôžem to je…“
Úsmev mu však s tváre zmizol, hneď ako pocítil cruciatus. Voldemort sa priam triasol od hnevu. Kým sa Draco hádzal zo strany na stranu a jačal, rýchlo položil malého späť do kolísky.
„Keď s tebou skončím, budeš ľutovať, že si sa narodil.“ Také niečo ešte nezažil. Ten sopliak sa mu opovážil vysmievať.
Dracove výkriky doprevádzal cengot hrkálky. Malý Robert Riddle spokojne zazíval. Podarilo sa mu spracovať otca, aby ho zobral na ruky…Už to bolo pomerne ťažké víťazstvo. Keby vedel rozprávať neodpustil by si poznámku na adresu blondiaka s ulízanými vlasmi : Draco, ty si pako !