darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
3. kapitola Poznáš ten pocit
5. květen 2009 | 18.59 |
po dlhom čase nová kapitola z tejto poviedky. Beta-reader: Tonksová
Videla príliš rozmazane. Celá miestnosť predstavovala len pár nesúvislých machúľ. Obtáčali sa okolo zvláštnych obrazcov. Pripomínali tie žlté kvety. Približovali sa k zdroju toho svetla ako k svojmu osobnému slnku.
Daphne prekvapene zažmurkala. Niekoľkokrát si pretrela obe oči. Napriek tomu stále videla to isté. Čarovná krajina bola posiata pocitmi. Obyčajný svet zas predstavoval neskutočne chladné miesto. Bolo ťažké ho pochopiť. Uvedomila si, že v oboch svetoch stále hľadá len jediného človeka. Vracia sa k nemu vždy, priťahovaná a fascinovaná tým, ako veľmi dokáže niekoho ľúbiť. Aj teraz ho potrebovala. Prstami prechádzala po tých žltých škvrnách. Na dotyk boli príjemné, mäkké, takmer skutočné. Chcela ich k sebe obrátiť, ale nemala takú moc. Nedokázala pohnúť niečím, čo nepatrilo do ľudského sveta. Ešte stále to bolo pre ňu záhadou. Ako mohla niečo také vidieť? Prečo ona? Čím si niečo také zaslúžila?
Bola sklamaná, že neprišiel za ňou. Dúfala, že vždy keď sa zobudí, nebude sa musieť dívať na ten prázdny priestor. Desivý chlad, ktorý preniká do tých najhlbších vrstiev. Tých kvetov by sa nebála, keby tam bol on. Keby ju chytil za ruku a povedal by, že neexistujú, možno by ich prestala vidieť. Nenašla ho vedľa seba a kvety tam ostali. Keď sa vrátila, cítila bariéru, ktorá sa medzi nimi vytvorila. Zdalo sa, že už nič nebude také ako predtým. Vedela, že stratila niečo dôležité. Niektoré momenty sa už nedali vrátiť späť. Nemohla ho opäť nútiť, aby sa kvôli nej obetoval. Nechcela ho už zaťažovať so svojimi problémami. Napriek tomuto presvedčeniu ho potrebovala vidieť. Chcela sa s ním zhovárať, cítiť jeho podporu. Chýbal jej nielen ako muž, ale hlavne ako človek, ktorého si vážila. Prebudila sa a on tam nebol. To spôsobilo rozruch v jej mysli. Chápala, že si ho nemôže privlastniť.
"Nepotrebujem ten obväz. Vidím celkom dobre. Nemohli by ste ma prepustiť?" veľmi ťažko sa odpútala od tých ťaživých myšlienok. V nemocnici sa necítila vôbec bezpečne. Chcela, čo najskôr odísť.
Kráčala sebaisto, ani raz nezaváhala. Obzerala sa po miestnosti. Sledovala ten zvláštny súlad oboch svetov. Dotýkala sa ich a myslela naňho. Preberala medzi prstami tie krehké neexistujúce farby.
"Nie, ešte nemôžete odísť. Tuším došlo k zámene mien. Na tejto posteli mala byť Elizabeth McGonagallová, dcéra ženy, ktorú sme hospitalizovali spolu s vami.
Prepáčte, to sa tu ešte nikdy nestalo," zamračene si ju premeriavala.
"Beth je moja priateľka. Stalo sa jej niečo?" fascinovane sledovala, ako sa jeden z neexistujúcich žltých kvetov otvára rovno nad liečiteľkinou hlavou. Vôbec netušila, že v čase výbuchu bola doma.
"Áno, tiež bola zranená. Zdá sa, že mala problémy už pred tým výbuchom. Má podobné zranenia ako vy. Vôbec s nami nekomunikuje a vyzerá to tak, že si s vami nejakým spôsobom vymenila posteľ. Podľa nášho záznamu by ste mali byť v inej izbe. Aspoň po telesnej stránke by mala byť v poriadku. Poďte, slečna Quirellová, zavediem vás do tej správnej izby, aby sme predišli ďalším nedorozumeniam," stále sa dívala do papierov a nenachádzala iné vysvetlenie. Potom vstala a pobrala sa k dverám.
Daphne ju bez slova nasledovala. Pustila sa do behu, hneď ako vyšli z izby. Chcela nenápadne zmiznúť a dostať sa preč z nemocnice, hoci aj v pyžame. To ju momentálne netrápilo.
"Čo je to?" liečiteľka na chvíľu zastala. Daphne nechápavo pokrútila hlavou. Niečo zvláštne sa tam dialo. Akési svetlá vystreľovali zo všetkých strán. Ľudia utekali, kričali a jeden druhého sácali. Polovica nemocnice bola zbúraná. Daphne dovidela až na ulicu. Výklad, ktorý chránil nemocnicu pred pohľadmi zvedavcov, bol rozbitý. Zo zadnej miestnosti vyšľahol plameň. Daphne cítila, ako jej niečo oškrelo tvár a vlasy jej začali trochu horieť. Liečiteľka rýchlo použila prútik. Všade vládol chaos a totálny zmätok. Daphne nemala ani poňatia, čo vyvolalo takú prudkú reakciu. Liečiteľka ju držala pri zemi. Pomáhala jej dostať sa z nebezpečných miest. Ľudia do nich drgali a vrieskali čoraz hlasnejšie. Kliatby vystreľovali zo všetkých strán. Daphne pevne uchopila svoj prútik. Druhý útok. Oveľa silnejší než ten predchádzajúci a tentoraz to určite nespôsobil jej brat. Stále nikoho nevidela. Zelené svetlo, tlmené zašepkanie. Ľudia padali k jej nohám.
"Avada kedavra!" zreval nejaký hlas. Všade bol dym, taký hustý, akoby tam horelo. Stratila z dohľadu liečiteľku a zamotala sa medzi utekajúcich ľudí. Mala veľký strach.
Niekto ju strhol k zemi. Smrtiace zaklínadlo vrazilo do portrétu liečiteľa. Niekto jej vzal z rúk prútik. Vypálil kliatbu na postavu, ktorá sa vynorila z hmly.
"Vezmi ma do Čarovnej krajiny, vezmi ma tam..." zašepkal muž. Nepoznala ho, ale cítila, že je jedným z bláznov.
"Kto ste?" vyhŕkla zdesene. Chcela mu vziať svoj prútik. Potrebovala utiecť. Skočila rovno do toho desivého priestoru. Muž sa jej však stále držal. Odmietal ju pustiť. To bolo jasným znamením, že sám nemôže v tom priestore existovať. Pod nimi sa rozpútalo hotové peklo. Daphne videla obrysy postáv, ktoré útočili na nevinných ľudí.
"Som Richard McGonagall. To všetko, čo som urobil, bolo vlastne zbytočné. Nevedel som, že moja manželka sa už dávno odtiaľ odsťahovala. Nechcel som ublížiť sestre ani jej rodine, " horúčkovito potriasol jej rukou, akoby sa práve stretli na nejakom večierku. Kŕčovito sa usmial a pokúšal sa ju udržať bližšie pri sebe. Ten priestor sa mu prepadával pod nohami. Pevnejšie sa jej chytil. Tých ľudí sa bál, lebo vedel, že by ho radi videli mŕtveho. Blázni. Ľudia patriaci do Čarovnej krajiny. Niektorí z nich sa spojili do väčšej skupiny. Daphne zazrela Deveronské prútiky. Všetci ich mali a nebolo to dobré znamenie. Niečo také pre nich vôbec nebolo typické. Keď boli spolu zvyčajne to skončilo veľmi zle. Títo sa však rozhodli spolupracovať. To mohlo priniesť dosť vážne problémy celému čarodejníckemu spoločenstvu.
"Nemôžem povedať, že vás rada spoznávam. Tí ľudia prišli s vami?" pohŕdavo si ho premerala. Muž, ktorý takmer vyhodil do vzduchu celý dom jej vôbec nepripadal dôveryhodný. Čo najskôr ho chcela od seba oddeliť. Nedôverovala mu. Bála sa ho.
"Nie, neprišiel som s nimi. Priviedli ma sem na ošetrenie," inštinktívne sa prikrčil, akoby sa obával nejakého zranenia. Čarovná krajina ich prepustila z láskavého zovretia. Blázni odchádzali, ale nemohli na nich dosiahnuť, lebo nedokázali prejsť do Čarovnej krajiny. Daphne videla telá. Boli tam na zemi, úplne bezbranní, akoby len spali. Pacienti aj niektorí liečitelia pocítili ich silu.
Daphne prudko dopadla na zem. Richard hladko pristál vedľa nej. Stále sa usmieval. Zjavne si z toho nerobil ťažkú hlavu. Schmatol ju za rameno. Ťahal ju na opačnú stranu.
"Pozdravuje ťa, Charlie," zašepkal zlovestne. Všetko, čo videla bola len ilúzia. Žiadne vraždenie sa neuskutočnilo. Richard sa chladnokrvne pohral s jej myšlienkami. Dovolil jej nazrieť do starej spomienky. Tej najdesivejšej, ktorú mal v zásobe. Spokojne sa uškŕňal. Stále nechápal, prečo Charlie chce tak veľmi zničiť to dievča. Podľa všetkého to stále bola len bezbranná bytosť, ktorá nedokázala nikomu ublížiť. Realita sa úplne zliala z predstavou. Už nevedela, čo je vlastne pravda. To malo prispieť k tomu, aby úplne prišla o rozum. Bol so svojím výkonom spokojný.
"Dajte mi pokoj! Pustite ma!" zrevala rozhorčene. O tom chlapcovi nechcela ani počuť. Začínala byť hysterická. Prudko ho od seba odsotila.
Stále kričala. Bezhlavo pobiehala po chodbách. Pohľad na mŕtvych ľudí ju privádzal do šialenstva. Úplne prestala racionálne uvažovať. Zastavila sa, až keď ju niekto chytil za obe ruky. Zamestnanci a liečitelia sa ju márne snažili upokojiť. Nikoho neposlúchala. Podarilo sa jej dostať až k izbám mimoriadne nebezpečných pacientov.
Videla len neexistujúce pozostatky príšernej tragédie. Všade bola krv. Cítila ju. Ten zápach sa šíril tak rýchlo. Tá hrozivá spomienka celkom oslabila vnímanie reality. Chcela len ujsť. Bežať a už nikdy sa nezastaviť. Nechať za sebou všetku bolesť.
Niekto sa jej postavil do cesty. Zastala. Pochybovačne si premerala tmavý tieň. V jej predstavách nadobúdal podobu veľkého zvieraťa s planúcimi očami.
"Daphne, prestaň. Nič tu predsa nie je. Nemáš dôvod utekať!" Quentinov hlas sa len veľmi ťažko dostával do popletenej mysle. Nedokázala ho presne zaradiť.
"Telá, všade sú telá," opakovala vystrašene. Privrela oči, aby to už nemusela vidieť, ale tie obrazy boli stále jasné.
"To prejde. Postarám sa o teba," upokojujúci hlas znel bližšie pri jej uchu. Striasla sa.
Neodpovedala. Nedokázala sformulovať žiadnu vetu. Všetko sa s ňou rozkrútilo.
"Poď, vrátime sa späť. Toho chlapa už odviedli."
Daphne znepokojene prikývla. Dovolila mu, aby ju viedol po chodbe. Počúvala len jeho hlas. Verila, že všetko bude naozaj v poriadku.
Po prázdninách...
Stál pri okne. Slabo osvetlená izba bola preňho nemou útechou. Na posteli mal kufor. Ešte stále nedokázal dokončiť balenie. Vedel, že sa musí vrátiť. Chcel odísť do školy. Zvykol si na ten zdanlivo jednotvárny život. Quentin Quirell opatrne zložil zvyšné papiere. Precvičoval si svoje písmo tak, aby už ani v najmenšom nepripomínalo bývalého profesora elixírov. Návrat do školy bol vždy veľmi príjemný. Mal pocit, že sa vracia domov, ale zároveň sa obával, že tentoraz to nebude až také jednoduché.
Daphne sedela na stoličke. Dívala sa naňho, ale nereagovala. Nevnímala absolútne nič. Mohol s ňou urobiť čokoľvek. Vyzerala ako bábika, ktorá nie je schopná sama uvažovať. Ruky mala zložené na kolenách. Hľadela na stenu. Pohľad mala upretý do iných svetov. Ani sa naňho nepozrela. Liečitelia mu bez okolkov oznámili, že úplne zošalela. Podľa nich vraj nikdy nebude schopná opäť normálne žiť. Poradili mu, aby ju nechal v nemocnici. To však nemohol urobiť. Už viac nemal záujem podriaďovať sa želaniam iných ľudí. Dlho o tom uvažoval. O ich budúcnosti, o svojom vzťahu. Potreboval premýšľať. Všetko si dobre zvážiť.
Pred pár dňami konečne získal povolenie od riaditeľa. Daphne mohla ostať na Rokforte. Považoval to za poslednú možnosť, ale napokon uznal, že by nebolo dobré, keby takto zaťažoval Jamesa. Chlapec rozhodne neboli pripravený niečo také prijať. Mal už dosť starostí sám so sebou. Potreboval si nájsť svoju cestu.
"Daphne, myslím, že toto je len začiatok. Musíme tomu veriť."
Pomaly podišiel k nej a pobozkal ju na pery. Bolo to rovnaké ako predtým. Nebyť toho neprítomného pohľadu. Bolo jasné, že si to ani nevšimla. Stále sa dívala na stenu.