"Čo sa deje?" Devin opatrne otvoril oči. Opäť sa mu podarilo zaspať nad knihami. Na tvári mal otlačené znaky z niekoľkých zaklínadiel. Sedel v knižnici za jedným zo svojich obľúbených stolov. Po rozhovore so Silviou sa uchýlil do knižnice. Chcel ešte niečo nájsť, ale už si nevedel spomenúť, prečo tam vlastne prišiel. Dezorientovane sa poobzeral okolo seba. Sedel na starej stoličke pri stole číslo 25. Zbežne pohľadom prebehol police z knihami. Bol v tej istej sekcii ako minule. Magické predmety a ich účinok. Práve medzi týmito policami si nenápadne ukryl tie najlepšie kúsky zakázanej mágie. Napriek tomu, že všetko vyzeralo úplne normálne, nedokázal sa upokojiť. Bol si istý, že šiel rovno do postele a zaspal v nej. Zhlboka sa nadýchol a pokúšal sa všetko si v hlave zrekapitulovať.
Pod zadkom ho tlačil poriadne veľký vankúš. Na stole mal porozkladané knihy, ktoré nedávno začal čítať. Prstami prebehol po riadkoch. Do očí mu udrel nechutne pôsobiaci obrázok z ľudskými vnútornosťami. Zaklínadlo na ich bezbolestné vyberanie ešte nikdy predtým nevidel. Mágia skríženia druhov mu tiež nič nehovorila. Tú knihu videl po prvý raz.
Zo sviečky mu na ruku kvapol horúci vosk. Sykol od bolesti. Sklonil sa k nej, aby ju mohol zahasiť. Nepodarilo sa mu to. Udržiavalo ju zaklínadlo. Nad plameňom sa vznášal tenký prúd energie. Prstom zľahka ďobol do tej hustej hmoty.
"Tak dobre, vylez. Nemusíš sa skrývať," necítil prítomnosť iného človeka, ale bolo mu jasné, že niečo také musel niekto preňho pripraviť. Neplytval mágiou na bežné veci. Nepoužíval mágiu na také jednoduché veci. Považoval to za plytvanie svojou energiou.
Na stehne zacítil dotyk. Šokovane sebou trhol. Keď sa zohol, aby sa pozrel pod stôl do nosa mu vrazila nepríjemne sladká aróma krvi. Pod stolom videl telo obrastajúce diablovou bylinou. Bolestivé zabrechanie ho okamžite prebralo. Starý čierny pes, ktorý zvyčajne strážil knižnicu, trpel obrovskými bolesťami. Kúzlo mu bránilo dýchať.
"Kto ti to mohol urobiť? Najprv ona a potom ty. Naozaj je to veľmi čudné," takú silnú reakciu už dávno nevidel. Zdesene si prezeral svoju nohy. Bál sa, že tá vec prešla aj naňho. Našťastie neobjavil žiadne známky napadnutia. Posunul sviečku tak, aby lepšie videl. Pes zmučene zaskučal, zosypal sa na dlážku pod váhou tej veci. Telo sa ešte chvíľu triaslo, ale veľmi rýchlo prestal reagovať. Chcel mu pomôcť, ale bolo už neskoro. Zvieratá väčšinou nemajú šancu, keď sa to na nich dostane. Diablova bylina ostala na tele a postupne pohltila celého psa. Devin pred ňou ustupoval. Prišiel čas byť opäť čarodejníkom. Natiahol obe ruky pred seba. Pokúsil sa uvoľniť mágiu. Nebolo to až také jednoduché. Nechcel toho vypustiť príliš veľa, aby neostal úplne bezmocný. Tá burina vyzerala dosť odolne. Pomocou myšlienok urobil pár rýchlych ťahov.
"Odíďte, odíďte, keď sa nebojíte svetla, nech vás pohltí temnota," mágia zla sa omotala okolo tej bytosti. Odstránenie z neživého tela nebolo až také komplikované. Nemusel sa báť, že niečo poškodí. Diablova bylina sa stiahla do seba a postupne sa likvidovala smerom k jadru. Usmial sa. Bolo príjemné vedieť, že ešte stále niečo dokáže. Musel si pošpiniť ústa mágiou zla. Nemal chuť sa príliš dlho zdržiavať. Tmavé tiene, ktoré boli dôsledkom zaklínadla pomaly ustupovali.
Na plece mu náhle dopadla ťažká ruka. Strhol sa. Rýchlo sa obrátil. Zbadal svojho otca.
"Mágia zla v mojom paláci nie je dovolená. Ani ty neujdeš trestu," Tanis takmer neviditeľnými posunkami prebudil silu. Devin pocítil ako ho niečo udrelo do hrude, zapotácal sa a takmer spadol. Stáli oproti sebe. Otec a syn. Tak blízki a tak vzdialení. Dve časti jedného celku. Ani jeden však nepochopil obavy toho druhého.
Devin veľmi ťažko opäť získal rovnováhu. Trochu sa rozkročil, aby získal väčšiu stabilitu. Nechcel s otcom bojovať.
"To je už druhá obeť. Nemali by sme sa zaoberať hlúposťami. Obávam sa, že sa to môže ďalej šíriť," nezniesol ten pohľad plný sklamania. Akoby urobil niečo zlé. Akoby ho prichytil pri vražde. On tomu zvieraťu predsa neublížil. Robil len to, čo vedel najlepšie. Po brade mu stiekol pramienok krvi. Mágia pokračovala v trápení jeho tela. Devin si všimol, že otec nenápadne používa veľmi jednoduchú odrazovú mágiu. Sústredil svoju silu do vonkajšieho sveta a nechal ju vybuchovať tesne pri jeho tele. Bolo to jednoduché, ale dosť ťažko sa odhaľovali ďalšie pohyby mága. Nevedel, z ktorej strany príde útok a nestíhal reagovať. Ďalší zásah, smerujúci do chrbta ho poslal k zemi. Nevládal dýchať, súper ho zrazil na kolená. Nebránil sa. Nebol schopný použiť mágiu proti vlastnému otcovi.
"Otec, prosím," bolesť bola tak neznesiteľná. Nedokázal sa s ňou vyrovnať. Bál sa, že stratí vedomie. To poníženie. Chladný dotyk mágie dobra. Otcova reakcia mu pripadala trochu prehnaná. Ešte nikdy predtým sa k nemu takto nesprával. Nebola to predsa jeho vina, že nemá také veľké nadanie. Vždy sa snažil. Vždy s tým bojoval.
"Je to len burina. Nič viac. Ty si druhý raz porušil zákon! Chcel som sa s tebou pozhovárať, ale teraz už viem, že je to zbytočné. Temnota do nášho sveta nepatrí. Ty si príliš slabý. Teraz vidím, že ťa dokáže zložiť aj jednoduchá mágia. Nie si hodný titulu Čarodejník! Musím ťa odviesť do väzby. Toto už nemôžem tolerovať ani svojmu synovi," prudko ho postavil na nohy.
"Nič som neurobil. Bolo to len zaklínadlo! Nikomu to neublížilo! Nemôžeš ma zavrieť, len kvôli takému hlúpemu priestupku!" triasol sa od hnevu.
"Arthur je mŕtvy. Silvia mi povedala, že to ty si ju požiadal, aby mu niečo pridala do pohára. Bol to jed. Si hlupák, Devin. Hanbím sa, že som ťa niekedy vôbec navrhol ako vhodného kandidáta na moje miesto. Teraz mlč. Nechcem nič počuť," nútil ho kráčať. Opustiť posvätnú knižnicu. Celý čas doňho strkal. Devin ledva vládal kráčať. V ušiach mu stále zneli otcove slová. Toľko sklamania, toľko bolesti. Titul Čarodejník. Ešte preňho vôbec niečo znamená? Prečo len raz nemôže v ňom vidieť aj svoje dieťa? Nielen nástroj, ktorý recituje mágiu.
"Nebol to žiadny jed!" pokúšal sa s ním hovoriť, ale bolo to zbytočné. To, že k nemu bola milá sa mu hneď nepozdávalo, začínal chápať prečo. Vyslúžil si len ďalšie štuchnutie. Magické putá mu stisli obe ruky. Mali zabrániť tomu, aby mohol použiť svoju moc.
"Bola to rafinovaná čierna mágia. Takmer ju nebolo cítiť, ale ničivá sila napokon vyplávala na povrch. Sám som ten flakón otestoval. Myslel som si, že je to nedorozumenie, ale práve som ťa videl niečo také používať. Ty ovládaš čiernu mágiu, však? Učil si ju!" Tanis ledva premáhal svoju zlosť. Nemohol tento fakt ignorovať. Svojho syna miloval. Bol všetkým, čo mal. Vážil si ho, ale nemohol ignorovať také vážne obvinenia, musel to dôkladne prešetriť.
"Otec, ja..." nedokázal mu to potvrdiť, ale nemohol ani klamať. Nechal sa viesť do podzemných častí paláca. Trvalo im takmer hodinu, kým sa dostali do väzenskej časti. Bola tam len jedna cela. Dosť malá a dobre udržiavaná. Devin zazrel nejakú postavu ležiacu na slamenom lôžku. Keď vošli, nepohla sa, ani nezdvihla hlavu.
"Otv," zamrmlal Tanis. Magický zámok, ktorý chránil mreže sa na chvíľu otvoril. Potom Tanis vybral z vrecka kľúč, ktorý vždy nosil pri sebe. Otvoril celu a vtisol svojho syna dovnútra. Rýchlo opäť uzavrel zámok a pridal aj dvojitú magickú ochranu. Bol uzamknutý takmer v úplnej tme. Pár zábleskov sveta presvitalo cez malé zamrežované okienko. Takto si to vôbec nepredstavoval.
"Ostaneš tu, kým sa to nevysvetlí," odvetil chladne. Nedovolil mu nič viac povedať. Rýchlo vyšiel z väzenskej časti. Mladý čarodejník znechutene pokrútil hlavou.
Potom rozrušene klesol na zem. Tvár ho bolela, ale to nebolo nič v porovnaní s tým ako sa cítil. Jeho pozornosť pritiahol slabý oblak mágie. Vznášal sa tesne nad osobou, ktorá ešte stále zrejme spala. Z mraku vykĺzli dve priesvitné úponky. Pomaly sa zapichli do odhalenej pokožke na pleci.
"Zaujímavé. To je regeneračné zaklínadlo," Devin sa opatrne priplazil bližšie. Veľmi rád by si tiež dal trochu tej energie. Potom by sa už možno necítil až taký bezmocný. Sadol si a pomaly vystrel ruku k tej zvláštnej veci. Musel si dávať pozor, aby ju nepoškodil. Osoba, ktorá takýmto spôsobom liečila svoje telo musela zrejme veľmi trpieť. Tento mechanizmus sa u čarodejníkov spúšťal, len keď sa dostali na úplné dno svojich síl.
Bolo to dievča. Nevedel, kto to je. Tvár mala dosť opuchnutú a rany sa nej sa ešte len zaceľovali. Okrem toho takmer nič nevidel. Zastonala. Obrátila sa a sykla od bolesti.
Prednášala zaklínadlo so spánku. Jej mozog automaticky zariadil, aby to vyslovila. Na chvíľu sa trochu nadvihla. Energia do nej prúdila čoraz rýchlejšie. Devin si medzitým stihol ľahnúť. Bolo mu zle a zem bola preňho až príliš chladná. Jej telo bolo príjemne rozohriate. Zaklínadlo sa trochu dotklo aj jeho. Stačilo to na aspoň na zmiernenie bolesti. V očiach sa jej mihali drobné svetielka.
"Hej, čo to robíš?" zmätene protestoval, keď sa k nemu príliš naklonila. Pocítil blízkosť iného človeka. Zľahka sa dotkla jeho pier. Potom sa od neho oddelila a prekvapivo si sama strelila facku. Devin zazrel tmavú siluetu dievčenskej postavy. Stála vedľa lôžka a práve pomocou jednoduchého pohybu rukou spôsobila ten nečakaný úder.
"Au, čo robíš? Veď to nič nebolo. Tak dobre už prestaň, ja som ti len chcela trošku spríjemniť to pomalé umieranie," chránila si rukami tvár, aby nedostala ďalší zásah.
Devin prekvapene hľadel na nehmotnú osobu, ktorá na ňu zúrivo útočila. Trvalo mu pár sekúnd, kým pochopil celú situáciu. Niekto povolal do jej tela dobrú liečebnú silu, ktorá mala kontrolovať hojenie. Podľa intenzity a zafarbenia očí spoznal, že ide o Koncentrované dobro. Duša dievčaťa a jeho schopnosti museli byť zatiaľ odložené mimo tela. Čakali na dokončenie celého procesu. S telom ich spájala akási dlhá šnúra.
"Toto je mágia z Desiatej knihy. To si určite neurobila sama," obrátil sa k siluete. To bola zrejme momentálne časť jej osobnosti.
"Jaskynná," odvetila tlmene.
"Áno, to som si myslel. Ty si Nim. Jej žiačka. Prečo ťa sem zavreli?" napravil si oblečenie a neochotne natiahol ruky k tmavej siluete. Vytvoril na svojich rukách pečať, ktorá ju mala udržať a posilniť spojenie s telom.
"Vyhostenie..." smutne sklonila hlavu a pevne sa ho chytila. Ešte stále tomu vôbec nerozumela. Prečo sa aj ostatní postavili proti nej. Arsis bola len poslom, vykonávateľom vôle väčšiny. Oni, jej vlastní ľudia sa rozhodli vyhodiť ju z ich územia. Už sa tam nemohla vrátiť a nesmela pokračovať v štúdiu, preto ju Jaskynná Bosorka urýchlene poslala na jediné miesto, kde sa ešte mohla cítiť bezpečne.
"Od nej sa toho veľa nedozvieš, Čarodejník. Nemôže hovoriť tvojou rečou a ty by si nemal používať tú jej. Bola vyhostená, tak nesmie vziať do úst posvätné slová," Koncentrované dobro prehovorilo pomocou tela, ktoré sa zúfalo potácalo.
"Ľahni si! Tak dobre, budem klásť otázky tebe, nech si radšej oddýchne," ledva zvládal držať jej ducha na mieste. Cítil silu, ktorá z nej vyžarovala. Ona mala magickú moc. Mala jej dostatok, ale zrejme bola aj tak odkázaná na pomoc iných.
Koncentrované dobro sa všuchlo späť k nemu. Devin viac napol ruky, aby udržal rozkolísaného ducha. Začínal mať pocit, že čoskoro bude svedkom odchodu na druhú stranu. Telo nevyzeralo vôbec dobre a duša sa mu v rukách čoraz viac chvela.
"Kde je, stará mama? Ja tie jej kúzla nemôžem dokončiť. Mala tu ostať s ňou," bolesť sa šírila do jeho rúk. Cítil, že sa už plne opiera len oňho. Sťažka sa nadýchol a pevne objal nehmotnú siluetu.