1. kapitola

Tiché stony. Pravidelné šušťanie obracajúcich stránok. Sladký vietor opierajúci sa do záclony. Sivé oči sa zahľadeli na vzdúvajúcu sa záclonu. Potom sa upreli na veľké nástenné hodinky. Napriek tomu magickému pohľadu sa nezastavili. Ručičky sa nezadržateľne približovali k svojmu cieľu. Prešli pohľadom po vypnutom monitore. Počítač a mobil boli opäť na svojom mieste, aspoň časť trestu skončila.

Nasledovalo mučivé odbíjanie a ďalšie nepredstaviteľne nepríjemné tikanie. Postava ležiaca na posteli rýchlo zavrela knihu. Vďaka tomu neznesiteľnému tikaniu sa práve pomýlila pri recitovaní ôsmej slohy.

"Som všetkým, čo spoznáva... nie stretáva..." základný sľub sa jej stále nedarilo presne odrecitovať. Stále to nevedela a bola čoraz nervóznejšia. Znechutene odhodila knihu na zem.

Volala sa Jana. Mala šestnásť rokov a bola čarodejnicou v štádiu výcviku. Pochádzala z rodiny, ktorá sa venovala hlavne kúzlam lásky. Na objednávku vybavovali spojenie čarodejníckych rodín prostredníctvom krátkodobej ilúzie lásky. Práve kvôli týmto praktikám neboli veľmi obľúbení. Tieto zaklínadlá sa stále obecne považovalo za čiernu mágiu. Jana mala byť tiež zapojená do tohto výnosného biznisu. Rodina stále zvažovala, kedy jej dovolí viesť prvé zaklínanie. Zatiaľ sa však vďaka negatívnym posudkom od svojho konzultanta, nedostala na zaklínanie ani ako divák. Práve to bolo príčinou jej nepokoja. Ostatné členky rodiny mali za sebou prvé zaklínanie už v pätnástich. Ona však nesmela ani len pozrieť na pergameny a zaklínadlá lásky.

Dokonca v jej izbe stále ostávali starodávne hodiny, ktoré mali boli signálom  rozkolísanosti čarodejníckych schopností. Mala ich pri sebe už dlhšie než týždeň a stále sa to nezlepšovalo. Odvtedy sa ani poriadne nevyspala. Zložila hlavu na vankúš a privrela unavené oči. Poriadne si zapchala uši, aby nemusela znášať tie príšerné hodiny. Najviac na celom svete neznášala novodobý školský systém určený pre mladých čarodejníkov a čarodejnice. Kombinácia normálnej školy a čarodejníckeho kurzu bola dosť náročná.

Hodiny začali tikať ešte intenzívnejšie. Siahla rukou po svoju ľavú topánku a hodila ju do nich. Konečne stíchli a v jej hlave prestali prebiehať tie obludné predstavy.

"Sklapni už!" zamrmlala rozrušene a obrátila sa na druhý bok. Pritiahla kolená k telu a pokúšala sa zaspať. Hodiny sa naposledy zachveli a konečne zmizli.

Niekoľko hodín spokojne spala. Práve, keď sa vo sne napchávala čokoládou zmrzlinou, niekto položil ruky na jej plecia. Niečo ju pošteklilo pri nose. Keď otvorila oči zazrela svojho plyšového medveďa. Vznášal sa pred ňou a obe labky mal položené na jej pleciach. Bol to určitý typ čarodejníckeho prenosného čarodejníckeho diára. Tieto veci sa zvyčajne umiestňovali do hračiek, aby nevzbudzovali prílišnú pozornosť. Jej rodičia si potrpeli práve na takýto spôsob oznamovania správ.

"Vieš aký je dnes deň?" rozkrútil sa a z jeho vnútra zaznel hlas.

"Dnes majú tú hlúpu oslavu," vyhlásila znechutene. Dúfala, že aspoň tentoraz bude môcť aspoň trochu čarovať. Už dlhšiu dobu nemala k ničomu prístup.

"Tvoje sesternice si budú vyberať konzultantov. Matka ti odkazuje, že sa máš dostaviť do jedálne a pomôcť s prípravami. Podarilo sa ti odstrániť hodiny, tak nemáš dôvod ostávať v ústraní. Gratulujem," zľahka sa uklonil. Zložil labky z jej pliec a vrátil sa späť na policu.

"Áno, už idem," vyliezla z postele. Pár minút bezhlavo pobiehala po izbe, hľadala veci na prezlečenie a pokúšal sa prísť nato, akým kúzlom uzavrela kúpeľňu. Napokon si prečesala svojho krátke tmavé vlasy. Obliekla si džínsy a tričko a chystala sa zapojiť do príprav. Úspešne sa vyhla zrkadlu. Vďaka zmiznutiu hodín sa už cítila oveľa lepšie. Neznesiteľné tikanie vystriedala dokonalá pohoda.

"Príde aj Julián?" obrátila sa späť k hračke. Svojho konzultanta rozhodne nepriala ani jednej zo sesterníc. Už minulý týždeň kvôli tomu chodili dosť uplakané. Obe sa báli, že ich bude mať na starosti. Ich rodina podpísala dohody, ktoré im zabezpečovali hneď niekoľko možností. Minulý rok však boli takmer všetci rodinný konzultanti obsadení, tak museli zvoliť náhradné riešenie. Julián im pripadal ako vhodný kandidát, vzhľadom na svoje vynikajúce vedomosti z oblasti mágie. Bol jedným z najmladších členov učiteľského rádu. Spolku, ktorý tvorili prevažne čarodejníci, ochotní dávať svoje vedomosti a postarať sa o mladých začiatočníkov v oblasti mágie. Tento rád neuznával takmer žiadny technologický pokrok. Ako jedinú energiu uznávali len mágiu.

 A práve vtedy mu prvý raz povolili mať študentov. Na Janinu rodinu okamžite zapôsobil. Bol vcelku v poriadku, až kým nedošlo ku konečnému rozhodnutiu.

 "Nepotvrdená informácia," dodal obozretne.

"Výborne," oslavu bez neho považovala za ideálne riešenie. Už niekoľko mesiacov sa totiž v učení nepohli z miesta. Obaja boli na seba nabrúsení a nedokázali spolu vydržať v jednej miestnosti.

Jana sa rýchlo obula. Zaviazala si šnúrky a okamžite vybehla z izby. Tešila sa, že strávi príjemný deň. Možno konečne bude môcť aj trochu priložiť ruku k dielu. Zbehla po točitých schodoch a chystala sa vojsť do kuchyne. Ako vždy sa počas letných osláv uchýlili do starého domu, ktorú slúžil výlučne na čarodejnícke obrady. Jana tam mohla ísť prvý raz až tento rok. Dovtedy nemala možnosť vidieť ho ani na fotke. Bola to priestranná chatka s rozličnými miestnosťami. Miestnosti na prvom poschodí slúžili výlučne na čarovanie, teda okrem kuchyne, ktorá slúžila výlučne na varenie. Na druhom poschodí boli spálne, samozrejme určené na odpočinok po dlhých rodinných stretnutiach.

Chata umiestnená takmer na samote. Okolo nej sa rozprestierali len zdanlivo nekonečné lesy. Bolo to nutné vzhľadom na hluk a záblesky vychádzajúce z mágie. Takisto menšie nežiaduce účinky kúzel sa tam veľmi dobre vstrebávali.

"Ahoj, Jana. Vezmi tie koberčeky a sviece," mama jej okamžite strčila do rúk veľké množstvo pomôcok. Cez záplavu balíkov, videla len, že si dnes obliekla svoje obľúbené modré tričko a krátke nohavice.

"Ahoj, hneď to bude," pomocou oboch rúk navigovala všetky veci až do veľkej jedálne, ktorá sa práve menila na obradnú sieň. Sviečky jej vyskočili z rúk a usadili sa na podstavce. Obrusy poprikrývali slávnostný stôl. Musela zohnúť hlavu, aby ju do nej neudrela prichádzajúca stolička. Takmer polovica rodiny pracovala na uzamknutí stien, zabezpečení proti nárazovým efektom kúzel.

Vysoká čarodejnica s dlhšími sivými vlasmi držala v rukách zoznam a všetkým čítala presný harmonogram. Stoličky sa podľa jej pokynov zoraďovali, všade lietali kartičky z menami a podľa jej pokynov sa usádzali na stole.

"Pani Protihlavová bude sedieť tam..." poriadne dupla nohou, keď sa posledná stolička odmietala zaradiť podľa jej schémy.

Jana sa postavila k svojim sesterniciam. Práve sedeli na schodíkoch a nemali nič dôležité na práci. Nedovolili im nič robiť, aby náhodou niečo nepokazili. Obe boli bledé a rozrušené, akoby mali práve tie najťažšie skúšky.

"Ahojte."

"Ahoj, Janka. Vidíš to? Prvá na rade je hneď Protihlavka," desaťročná Iva ťukala do mobilu. Modré vlasy mala uviazané do chvosta. Naschvál si zmenila ich farbu pomocou mágie. Bola oblečená do klasického obradného rúcha. Známeho ako neforemné nič. Vedľa nej ležal otvorený školský batoh. Vedľa nej sedela Betka. Ona mala vlasy na protest červené a na tvári ešte aj fialové fľaky. Pri pokuse napodobniť sestru jej to akosi nevyšlo. Modré obradné rúcho mala trošku rozpárané. Od napätia, ktoré v nej rástlo sa trochu nafukovalo.

Rozhodne to bol dôležitý medzník v ich mladých životoch. Od toho výberu záviselo veľa.

 "Ona je celkom milá. Počula som, že sa s ňou dá celkom dobre vychádzať. Koho vybrali ako ..." nemala čas dokončiť otázku. Stará mama k nej nasmerovala niekoľko popraskaných alchymistických tabuliek.

Jana ich rýchlo pochytala. Naukladali sa do poriadne vysokej kôpky. Ledva prešla cez otvorené dvere.