Najprv si myslel, že to bola smrť. Prirodzená súčasť kolobehu. Chcel povoliť zovretie, ale pocítil aj niečo iné. Zásah človeka. Osoba z mäsa a kostí sa snažila vziať tú dušu preč. Temná mágia vychádzala z iného zdroja.
"Je tu, ale momentálne nemá čas. Už to cítiš, chlapče? Teraz sa musíš rozhodnúť. Je to v tvojich rukách," Absolútne dobro sa pobavene usmievalo. Páčilo sa mu, ako pekne spolupracujú. Mágovia, ktorí dobro priviedli so svojich tiel zvyčajne mysleli len na vlastné uzdravenie. Málokto sa zaujímal o osud iného človeka.
Devin zacítil v ústach krv. Niekto tlačil aj naňho. Tá bytosť do nich udierala nepredstaviteľnou silou. Videl ju v tieni veľmi veľkých hodín. Akoby náhle prestal existovať čas a myseľ zapĺňali len prázdne obrazy. Sťažka dýchal. Platil za každú sekundu strávenú v tom zvláštnom opojení. Krv kvapkala. Tiekla mu po brade. Prestával vidieť prestával myslieť.
Rozhodnutie sa zrodilo hlboko v ňom ako nikdy nekončiaci výjav. Tie oči. Tá samota, tá existencia na pokraji šialenstva. Potreboval mať voľné ruky, mysľou odvrátiť hrozbu nedokázal. Nemohol sa len tak odpútať od svojej fyzickej existencie. Najradšej by potlačil svoje vlastné ja, aby viac necítil. Sladká chuť krvi sa miešala z tými nepríjemnými pocitmi. Sladko dopadala na dlážku. On sa díval ako kvapká a nehýbal sa.
Nim plakala. Jej duševná stránka sa už celá chvela. Zrejme mu nechcela viac spôsobovať bolesť a on nevedel, čo má robiť. Potreboval to celé okamžite vyriešiť.
"Nim, es thers soul edresbs," tie slová boli zakázané. Boli omnoho horšie, ako obyčajné zaklínadlá, ktoré sa nachádzali v knihách. On ich nikdy predtým ani nepoznal. Vynorili sa v ňom ako prísľub tichej zlosti. Poskladal ich z niekoľkých výrazov, ktoré patrili do rôznych spoločenstiev. Zloženie tých slov tvorilo zaklínadlo, ktoré patrilo výlučne temnote. Devin tie slová zopakoval, aj keď ho veľmi boleli ústa a musel na dlážku vypľuť krv. Pridal aj nejaké ďalšie slová. Nerozumel im, len ich odriekal tak, ako prichádzali s temnoty až k nemu. Prešiel až k ďalej slohe.
"Nim es thers amest brust masrgtot..." cítil ako sa niečo na druhej strane chveje. Niečo podľahlo deštrukcii. Počul výkrik. Oheň splanul a niečo pohltil. Mohol povoliť zovretie. Nim sa vrátila do svojho tela a vyhodila z neho Absolútne dobro. Zapotácala sa a stratila vedomie. Devin si rýchlo zapchal ústa. Nesmel to dokončiť, lebo nevedel, čo vlastne robí.
Na dlani pocítil krv. Klesol na kolená. Potom sa plazil smerom k mrežiam. Ostal ležať tesne pri nich. Rukou sa dotýkal chladnej zeme. Pomocou krvi načrtol znak ochrany a upadol do bezvedomia.
Prebudil ho šepot. Natriasanie, šuchot nôh a čudná, prerušovaná reč. Prebudil sa v miestnosti bez okien. Cítil ako dovnútra prúdi vietor magickej energie. Steny mali rôzny tvar a hrúbku. Na tmavom povrchu boli pokreslené rôzne znamenia. Väčšinou ochranné a očistné. Vlhké prostredie jaskyne mu vôbec nepripadalo povedomé. Ležal na posteli. Celý zabalený v niečom teplom. Cítil sa už oveľa lepšie, ale stále mal trochu citlivé hrdlo. Nedokázal sa posadiť, tak len ticho ležal a díval sa nato, ako Nim nosí knihy. Triedila ich na malé kôpky.
Nakladala si ich na malý vozíček a pomocou talizmanu z nich vyťahovala zlé energie. Ešte stále neboli úplne očistené.
"Koľko?" tvrdohlavo trvala na svojom Nim. Celú jaskyňu museli očistiť od pôsobenia zlých síl. Jaskynná Bosorka poriadne vyčistila žalúdky svojim krajanom. Požiadala ich, aby na jej územie nevstupovali, pokiaľ odmietajú prijať jej žiačku. Problém z vyhostením ju poriadne napálil a bola ochotná úplne sa od nich odčleniť. Pre každú učiteľku alebo učiteľa bol žiak súčasťou rodiny. To, že na Nim útočili, brala osobne.
"Ešte 541 spisov, 299 starovekých zvitkov a 51 zakázaných kníh," Jaskynná Bosorka vložila do vozíčka ďalšie dokumenty. Oficiálne nesmeli skladovať knihy. Všetko potrebné si zvyčajne požičiavali v Modrom paláci, ale počas mnohých rokov sa v jaskyni nahromadili spisy od bývalých žiakov, knihy, ktoré niekto našiel a nemal ich komu vrátiť. Rôzne dokumenty a spisy. To všetko mali tajne zapečatené v jednej miestnosti. Po vyčistení domu museli knihy opäť roztriediť a poriadne prehliadnuť.
"Veľa," zamrmlala Nim. Práve si prezerala dávno zabudnuté Komentáre k dielu Mauríciusovmu. Hodila ich na kôpku čistých. Nezaznamenali nijaký výkyv duchovnej energie.
"Čím skôr to bude hotové, tým lepšie. Nie som veľmi rada, že musíme ostať tu. V Modrom paláci by to pre teba bolo bezpečnejšie, ale Devin tam ostať nemohol. Rozdeľovať vás nechcem, hlavne potom, ako ti pomohol. Ani jedného z vás však nespustím z dohľadu. Nakoniec možno je lepšie, že sme zatiaľ tu. Dvorania nebývajú práve nadšení z našich návštev. Ty ešte chvíľu pokračuj. Dorob aspoň tie trochu poznačené spisy. Ja sa pôjdem prichystať obed," zľahka sa postavila a celú náruč spisov zložila na stoličku.
Nim prikývla a pustila sa do otvárania zložito pozliepaného spisu. Našla na ňom slabý pozostatok po špine. Pomocou talizmanu ho opäť upravila do pôvodnej polohy. Vložila nohy do obradnej nádoby, ktorá ležala vedľa nej. Ozvalo sa tlmené zasyčanie.
"Čisté," odvetila spokojne a pridala ho na ďalšiu kôpku.
Devina konečne začalo poslúchať telo. Trochu sa spamätal. "Čo tu robím?" opýtal sa znepokojene.
Nim prudko nadskočila. Ďalší spis sa vzniesol do vzduchu a ostal prilepený na stene. Chvíľu ho z nej zoškrabovala. Potom sa obrátila k nemu.
"Čierna mágia."
"Rozsudok," takmer medzi každým slovom musela urobiť dlhšiu prestávku. Poriadne sa natrápila, kým to vyslovila.
Ukázala naňho a povedala: "Žiak."
"Chceš tým povedať, že mi zobrali môj titul?" až tak veľmi ho to neprekvapilo. Očakával, že ho okamžite označia za čierneho mága. Hlavne jeho otec to zdanlivo bral až príliš vážne. Ich najväčším problémom bolo, že si o každom mysleli to najhoršie.
Nim obozretne prikývla. Devin si všimol tmavý úponok, ktorý prešiel cez jej plece. Podišiel k nej. Zdalo sa mu, že zazrel Diablovu bylinu.
"Musím sa nato pozrieť," rozopol pár gombíkov na jej šatách. Nežiadal o dovolenie, ani sa na nič nepýtal. Pripadalo mu trochu čudné, že ju to vôbec nezaujíma. Pokojne stála a nechala sa ďalej vyzliekať, bez toho, aby vôbec vedela o čo ide. Na pleci zazrel menší spletenec scvrknutých úponkov. Diablova bylina sa trochu scvrkla, ale neprestala úplne rásť, len sa dostal na oveľa neprístupnejšie a citlivejšie miesto. Našťastie nezasiahla srdce. Stále sa uchovala len na povrchu. Zrejme sa niekto pokúšal zastaviť pôsobenie, ale nepoznal presný postup.
"Máš tam Diablovu bylinu. To bude musieť ísť preč. Je trochu hrubšia, ale stále nevidím hlavnú časť," úplne zložil horný diel šiat. Chvíľu sa rozpačito díval na jej prsia. Trvalo mu pár minút, kým sa dokázal opäť koncentrovať. Nestávalo sa tak často, že mal možnosť vidieť odhalené telo.
Nim si zložila ruky na prsiach. Mala dosť toho upreného pohľadu. Tlačilo ju to. Ledva vládala normálne dýchať.
"Devin!" zavrčala rozhorčene. Nemala chuť sa pred ním predvádzať. Osobne nepovažovala svoje telo až za také zaujímavé.
"Prepáč," zamrmlal rozpačito.
Bez obväzu to bolo ešte horšie. Kľakol si k nej a opatrne skúmal tmavú hmotu. Bol to trochu iný druh viac jedovatý. Hlavnú časť našiel zapletenú na chrbte. Odhrnul vlasy a opatrne prešiel prstami po pulzujúcom mieste. Nim sa trochu striasla.
"Vyzerá, akoby už dlho bola v inom tele a priživovala sa. Nemáš tu náhodou roztok na znecitlivenie?"
"Na polici," Nim na chvíľu vybehla z miestnosti. Prešla chodbami až do laboratória. Vôbec si nerobila starosti so šatami, ktoré sa zošmykli ešte viac. Vrátila sa s malou fľaštičkou, ktorá obsahovala krvavo-červenú tekutinu.
Devin si pár kvapiek naniesol na ruky. Sústreď sa. Veď to s tebou predsa nemôže nič urobiť. Dokonca ich nemá ani také... V duchu dohováral svojmu menej zodpovednému ja.
"Trochu ťa potiahnem. Nesnaž sa brániť," priložil prsty na diablovu bylinu. Ťahal ju až smerom k hlavnému uzlu. Nim vôbec nič necítila. Devin sústredene rozpletal bylinu. Pritom sa nenápadne občas dotkol, aj miest, ktoré vôbec nemusel skúmať. Zahanbene vytiahol tú vec z tela. Okamžite sa mu v rukách rozplynula. Nim až teraz pocítila slabý náznak bolesti. Jej telo to ešte nedokázalo uniesť. Neudržala sa na nohách a spadla naňho. Devin skončil na zemi ako prvý. Trochu ho zaboleli rebrá. Zastonal od bolesti, keď na sebe pocítil jej telo. Nim sa pokúšala vstať, ale nebolo to vôbec ľahké. Nohy ešte stále nemali takú dobrú stabilitu ako predtým. Plece a chrbát ju pálilo. Rana po diablovej byline sa začínala zaceľovať, ale nechávala za sebou bledú stopu.
Devin ju automaticky objal. Obe jeho ruky si urobili, čo sa im za chcelo.
"Dobre. Už je to v poriadku. Chcem, aby si vedela, že som ti nepomohol z dobroty srdca. Za svoje služby očakávam istú odmenu a..." skutočný bozk mu zabránil pokračovať v rozprávaní. Nim tentoraz použila jazyk. Chvíľu váhal, ale napokon sa to mu prispôsobil. Vyzeralo to, akoby už mala nejaké skúsenosti. Jemu úplne chýbali. Na dvore sa neodvážil nadväzovať také blízke vzťahy.