6. kapitola Posledná pravda

posledná kapitola k Svetlu Avadaru II. (Neskôr bude nasledovať ešte, tretia záverečná časť...

Chcel tomu uveriť. Vždy si prial, aby bolo v ich moci zastaviť všetko, čo im príde do cesty. Kedysi tiež považoval mágiu za všemocnú. Myslel si, že jej podlieha celý svet. Upokojovalo ho to, ale nemohol sa viac spoliehať na takéto jednoduché chápanie magickej sily.  Predstava o mágii bola vďaka samotným mágom dosť skreslená. Trvali na tom, aby ich ľudia považovali za všemocné bytosti, ktoré si dokážu so všetkým poradiť, nemajú žiadne zábrany a nič ich nedokáže zastaviť. To im vštepovali a naučili ich, obávať sa tej sily a považovať ju za výsadu vyvolených. Nebola to úplná pravda. Mág nedokázal pohnúť nebom a zemou do takej miery, aby sa všetko prispôsobovalo jeho vplyvu. Napriek tomu bolo pekné si niečo také myslieť. Lichotilo mu to. Opatrne pustil jej ruku. Chvíľu sa na ňu díval, akoby ju videl po prvý raz.

"Nie je to také jednoduché. Mágia nie je jedinou silou, ktorá všetko ovláda. Nikto z nás smrteľníkom nedokáže ovládnuť úplne všetko. Vyzerá to tak, akoby sa náš svet hneval. Akoby nás nenávidel a hanbil sa, že chodíme po tejto zemi," vyslovoval len svoje osobné názory. Nebol si tým vôbec istý. Ani on sám presne netušil, prečo to všetko náhle skončilo, tak rýchlo ako sa to začalo.

Hlavu pohodlnejšie oprel o vankúš a chvíľu sa pohrával s jej vlasmi. Márne hľadal slová, ktoré by v nej nevyvolávali takú silnú vlnu strachu.

Ariadna ho opäť objala. Pritisla sa k nemu, akoby dúfala, že všetko to, čo jej povedal je len lož. Klamstvo, ktoré nemá nič spoločné s týmto životom. Smrť bola nevyhnutnou súčasťou života, ale črtala sa len niekde v ďalej budúcnosti. Bála sa tej pravdy. Nebolo ľahké si pripustiť, že všetko môže tak rýchlo skončiť.

"Poďme preč. Nechcem s nimi ostať. Pohľadáme to zaklínadlo a zmizneme. Nech sa postarajú o chlapcov. Možno im dajú to, čo mne nedali. Nás čaká cesta domov. Chcem vidieť tých, ktorí ma vychovali. Chcem sa im pozrieť do očí,"  nemienila im to uľahčovať. Možno už bolo nezmyselné žiadať odpovede, ale aj tak to chcela dokončiť to, čo si už raz predsavzala.

Alex ju od seba jemne odtisol. Tešil sa, že chce ísť s ním. Dodávalo mu to chuť ďalej pokračovať.

Na rukách pocítila silný tlak.

Postupne sa šíril do celého tela. Bolestivé kŕče zasiahli jej telo. Chvíľu mala pocit, akoby niečo odchádzalo a zas sa vracalo. 

"Bojím sa, Alex," opýtala sa zdesene. Ten pocit bol čoraz silnejší.

"Pokojne, to nič nie je. Veľmi si vážim to, že si mi pomohla. Nikto iný by to zrejme pre mňa neurobil. Ďakujem ti. Chcem ti povedať úplne všetko. To zaklínadlo mám pri sebe. Máš pravdu vrátime sa tam, ak si to tak veľmi želáš. Mohol som ich vrátiť späť už vtedy, ale nebolo by to pre mňa prospešné. Tvoji adoptívni rodičia ma vtedy vôbec nezaujímali. Nemal som potrebu im pomáhať. Dala mi ho tvoja pravá matka. To ona ma za tebou poslala. Ukázala mi spôsob ako prežiť. Za svoju pomoc žiadala, aby som ťa použil ako schránku na svoju moc. Vedela o všetkom. Už dávno zistila, kde sa nachádzaš. Povedala mi aj o plánovanom príchode Zberateľov. Nezniesla to, že porodila obyčajné dieťa. Chcela, aby si mala v sebe mágiu, bola tým vždy posadnutá. Teraz sa cítiš slabá, lebo som bol zranený, je to prirodzené," bolo preňho ťažké o tom hovoriť, ale musel sa k tomu odhodlať. Bola to posledná prekážka, ktorá ich rozdeľovala.

"Alex, čo to znamená byť schránkou moci?" opýtala sa prísne. Nemala na jazyku vhodné slová, ktoré by dokázali vyjadriť jej pocity. To slovné spojenie v nej vyvolalo nepríjemné pocity.

"Sú ľudia, ktorí dokážu do seba prijať prebytočnú mágiu z iných. Tým, že som do teba vložil časť svojej sily, istým spôsobom aj ty môžeš používať kúzla. To bolo jej želanie a ja som ho splnil. Urobil som to aj pre seba, nechcel som ešte odísť," stále sa toho bál. Potešilo ho len to, že sa ešte nenaplnil ich čas. Nevedel, že bude až natoľko závislí od nej. Bola preňho drogou, ktorej sa nedokázal nasýtiť. Nič iného ho nezaujímalo, dokonca ani to, čo sa malo stať nebolo až také dôležité.

"Prišiel som za tvojimi náhradnými rodičmi. Ovplyvnil som ich pomocou mágie. Oni ťa nikdy nechceli obetovať. Bola to moja práca. Ja som ich prinútil. Kvôli svojej zmätenosti a smútku boli omnoho prístupnejší voči manipulácii. Tá spomienka, ktorú si videla, nebola tak celkom pravdivá..." noha ho opäť začala bolieť. Napätie sa šírilo do celého tela.

Nastalo priam mučivé ticho. Ariadna dlho premýšľala o jeho slovách. Pokúšala sa to všetko prijať.

"A Ben? Aj jeho si len použil, aby si dostal schránku?" bolesť pomaly prechádzala, ale zvedavosť stále rástla. Chcela o tom vedieť všetko.

"Áno. Nevyučený mág má v dnešných časoch len veľmi malú hodnotu. Je to len dieťa, ktoré odčerpáva energiu a priťahuje trhliny. Tak nás to učili. Videli sme ako umierali. Taký ako on. Tisíce detí s magickými schopnosťami. Vzali ich z domova, zlikvidovali rodiny. Slúžili ako batérie pre našu ďalšiu existenciu. Nútili nás sa dívať ako ich hádžu do trhlín. Stačila len malá nepozornosť a skončil by som tam aj ja. To isté čakalo aj tvoju rodinu. Teraz už nových ľudí nepotrebujú. Myslia len na to, ako nasýtiť to, čo nás chce zničiť," vzal ju na ruky a opatrne krivkal smerom k najbližšiemu východu. Nebolo by rozumné, aby sa tam dlhšie zdržiavali.

"Musíme sa tam vrátiť a pustiť ich. Nech sa rozhodnú, čo..."

Alex prudko zastal. Pred nimi sa začínala pretrhávať temnota. Tá, krátka chvíľa ticha neznamenala úplný koniec všetkých aktivít. Pôda pod nimi sa trhala. Všetko začalo byť opäť aktívne. Alex sa ledva vyhýbal trhlinám. Pomocou mágie nad nimi aj pod nimi vytvoril svetelnú ochranu pripomínajúcu kocku. Uzavrela ich do svojich útrob.

"Obávam sa, že už nikoho viac neuvidíme. Náš svet sa deformuje a všetko mizne..." len silou vôle zdržiaval hmotu okolo nich. Celý povrch, na ktorom stáli sa prepadával do temnoty. Pod nimi už nebolo nič, len tmavá priepasť, ktorá pohlcovala všetko, čo sa dostalo dovnútra.

Ariadna zdesene sledovala, ako sa na nebi objavili praskliny. Boli také veľké a priam žeravé. Z ich útrob vytryskla tmavá hmota.

"Poďme odtiaľto preč!" všetko strácalo svoj tvar a podobu. Nečakane rýchle umieranie ich sveta spôsobilo dokonale usporiadaný chaos. Zovšadiaľ sa ozývali bolestivé výkriky.

"Môžeme ísť len dovnútra jednej z menších puklín. Pokúsim sa nás dostať do nejakého iného priestoru, ale bude to dosť nepríjemne. Neviem, či sa to podarí, ak je to všade, tak to bude..." nemal chuť niečo také vysloviť. Koniec nebolo to správne slovo, aspoň nie preňho. Toľko toho urobil, aby nemusel vstúpiť do pukliny, a napokon nemá inú nádej. Zovšadiaľ cítili tlak. Ochrana okolo nich sa zmenšovala. Už viac nemohli čakať. Alex ich nasmeroval do novovytvorenej pukliny. Ariadna sa ho pevne držala, takmer nevládal poriadne dýchať. Úzky priestor ich do seba pevne vtiahol. Tmavá hmota do nich vrážala.

Alex čo najrýchlejšie hľadal nejaké miesto, kde by mohli vyletieť. Pod povrchom stále videl len rozpadávajúci sa svet, nekonečný nárek. Niekoľko ďalších mágov tiež vytvorilo takéto typy ochrany, ale ani jeden z nich nevstúpil práve do tejto trhliny. Čarodejník konečne našiel nepoškodenú plochu. Podarilo sa mu pretlačiť do nedotknutej oblasti. Necítil tam žiadne ohrozenie. Zľahka prešli späť do bežného sveta.

Keď nad sebou opäť zazrel oblohu, vydýchol si. Pomaly klesal na zem. Riadil ochranné pole tak, aby nepadali príliš rýchlo. Dopadli do vysokej trávy. Alex ledva dýchal. Bol unavený a ešte stále sa triasol. Oblasť, v ktorej sa ocitli, vôbec nepoznal. Ariadna ležala pri ňom. Stále sa k nemu pritískala a neodvážila sa ani pohnúť.

Koniec druhej časti