2. kapitola

Dnes mám dôležité povinnosti. Musím sa zastaviť u svojej kamarátky Stelly.

Moja cateringová firma jej poskytne mimoriadnu starostlivosť. Teda oficiálne patrí bratovi, lebo ja ešte nemám osemnásť, ale väčšinu vecí mám na starosti aj tak ja.

Máme dôležitú poradu ohľadom organizácie jej baby shower. Je to moja prvá väčšia zákazka. Som nadšený.

No asi by som nemal byť. Naši ma veľmi nepochvália. Myslia si, že by som sa mal radšej venovať škole.

Na firmu mám vraj ešte čas...

To, že s tým nesúhlasím, nikoho nezaujíma. No nemôžem s tým urobiť nič iné, len presvedčiť ich o opaku. Brat firmu aj tak nemá rád, má iné aktivity. Ja som v podstate ich jediná záchrana.

Mali by si to vážiť, lenže nevážia. Jediné, čo ich zaujíma, je to, ako to bude vyzerať navonok.

Nepopieram, že aj to je dôležité, ale nie pre mňa.

Moje hodnoty sú trochu iné a možno preto ma neznášajú.

Pripravil som sa, vzal som si svoj poznámkový zošit a opustil som bezpečie svojej izby. Mobil som si len strčil do vrecka, no mienil som ho mať na tichý režim. Teraz pracujem, som ako skutočný CEO. Jedného dňa bude naša firma obrovská.

Budem pracovať vo veľkej budove s množstvom zamestnancov a brať tie najlepšie zákazky.

Otec sa práve hádal s naším psom, keď som prechádzal okolo. Len som ho rýchlo pozdravil. On sa zamračil ako zvyčajne a nechal ma prejsť.

Ani sa nepokúšal požiadať ma, aby som ho vzal von, okrem toho teraz nie som na rade ja.

Nech sa oňho starajú bratia, keď ho tak veľmi chceli. Ja som bol trochu proti, lebo som vedel, že to nikoho nebude tak dlho baviť.

Ale v podstate ho mám rád. Len nie dnes. Dnes musí byť všetko tip-top.

Potichu som prešiel cez náš predný dvor a pozdravil suseda, ktorý práve oberal jablká. Neviem, ako sa mu podarilo ich tam vypestovať. Je to borec.

Prešiel som ďalšie dva bloky. Bol krásny deň a okrem toho, moje auto je ešte hudbou budúcnosti. Okrem toho nemám vodičák, takže by mi to aj tak nepomohlo a brat je ktovie kde.

Stella býva vo veľkej vile. Moderný dizajn. Vysoké stropy. Všetko úplne odlišné od nášho bežného malého domu, v ktorom sa tlačíme viacerí.

S požitkom som po zazvonení vošiel dovnútra, brána sa mi automaticky otvorila. Zamieril som k veľkým bezpečnostným dverám. Pani Burdenová, matka Stelly, sedela vonku s jej malou sestrou, ktorá objímala obrovského plyšáka. Usmial som sa.

Pozdravil som ich a chystal som sa vojsť dovnútra. Vo dverách som sa takmer zrazil s príťažlivým mužom v tmavom obleku. Srdce mi vynechalo pár úderov.

"Prepáčte," hlesol som rozrušene. Mysľou mi prebehlo vonia úžasne.

"To je v poriadku, len si prosím dávaj väčší pozor."

Muž si ma premeral pohľadom, po ktorom som trochu stuhol.

To je pán Burden? Ten nebýva často doma. Vlastne som sa s ním asi len raz letmo stretol vo dverách.

Naše pohľady sa stretli a ja som mal nepríjemný pocit. Nie preto, že by ma odsudzoval, ale medzi nami prebehla iskra príťažlivosti, ktorú si ani jeden z nás nemôže pochopiteľne dovoliť.

"Alex, som rada, že si už prišiel?"
Našťastie sa vo dverách objavila Stella.

Vyzerá úžasne. Je fakt nádherná. Chcel som ju objať, no nevedel som, či sa jej to za daných okolností bude páčiť.

Stella ma jemne odviedla dovnútra. Sadli sme si do obývačky. Niečo hovorila, no ja som jej stále nevenoval plnú pozornosť a to ma štvalo.

Vo vrecku mi zavibrovala nová správa.

Nechal som to teraz tak, sadol som si oproti Stelle, ktorá už mala rozložené veci.

Stella má rada zoznamy. Mňa dosť iritujú. No celkom sa mi páči predstava, že ich jedného dňa budem robiť.

Predložil som jej svoj návrh a všetko som to pekne odprezentoval. Doma som si to skúšal, takže to nebol problém a aj ona vyzerala nadšene.

"A potom skúsime želania z vesmíru..." povedal som jej o hre, ktorú som vytvoril pre takéto príležitosti.

"A potom skúsime želania z vesmíru..." povedal som jej o hre, ktorú som vytvoril pre takéto príležitosti.

"To znie skvele, páči sa mi to. Určite to bude úžasné,"

Stella nechcela ani počuť ďalšie podrobnosti. Povedala, že sa nechá prekvapiť.

Ona má rada tie manifestačné veci, tak som to tak samozrejme zakomponoval.

"Ostaneš na večeru?" opýtala sa, keď sme prebrali ďalšiu časť jej plánov.

Bola to štandardná baby shower, takže som si nerobil starosti s tým, že by som to nezvládol posunúť aj na vyšší level.

"Nuž, ja neviem."

Asi by som nemal.

"No tak ostaň ešte, bude to zábava."

"No tak všetci ma len ofukujú, ty jediný sa ku mne správaš normálne," snažila sa ma presvedčiť a tvárila sa pritom zľahka neodolateľne.

"Tak dobre, ostanem, ak to nebude problém."

"Isteže, nie."

Opatrne vstala a hravo ma štuchla do pleca.

Asi jej fakt nedokážem povedať nie.

Aj keď by som rozhodne mal.

Jej otec...

Nemal by som s ním tráviť veľa času.