„Neviem ako sa mám k tebe správať. Môj otec a ja sme nemali dobrý vzťah. Zabil som ho v jeho vlastnom dome. Nedal som mu ani možnosť prehovoriť…Nechal nás s mamou samých a to sa mu aj vypomstilo…tvoja mama to nevie, pre istotu som jej to nepovedal. Dúfam, že zachováš tajomstvo..“ Voldemortovi bolo príjemné držať na rukách to „bezbranné“ stvoreniatko. Ešte viac ho udivovalo, že k nemu necíti odpor, ale lásku. Synove oči na ňho hľadeli takmer s posvätnou úctou. Nebáli sa nahliadnuť do jeho temnej duše…
Rob uprel pohľad na svoju obľúbenú hračku. Hrkálka sa opäť zdvihla a smerovala k nemu. Voldemort ju chytil….
„Ginny, nedáš si ešte trochu šalátu, veď si vôbec neraňajkovala.“ Molly Weasleyová ustarostene pozrela na svoju dcéru. Prebrala sa, bez problémov absolvovala celý školský rok a zdalo sa, že na nej tá kliatba nezanechala žiadne následky. Aspoň nie fyzické.
„Mami, už váždne nevládzem,“ odtisla od seba tanier. To je hrôza. Mama si s tou diétou nedá pokoj. Kto má jesť tie letné šalátiky, bez všetkého…
Molly jej položila ruku na čelo.
„Som v poriadku. Chcem sa len trochu prejsť…“
„Nie je to pre teba najlepšie. Vieš, že ťa našli ako sa po chodbách predvádzať sa v spodnom prádle ?“
„Ja som sa nepredvádzala. Bola som námesačná,“ pri spomienke na to, jej tvár zaliala červeň. Kvôli mne sme hneď na začiatku roka stratili všetky body. Nikto sa so mnou nerozprával dokonca ani Ron. Slizolinčania si na tom zgustli. Odvtedy ma prezívajú Bludná Weasleyová.
„Choď s niektorým zo svojich bratov..“
„Mňa netreba vodiť za ručičku,“ prudko vstala a bez pozdravu odišla preč. Nevedela kam ide, marilo sa jej, že ju niekto pozval.
„Ginny, zlatko zabudla si si dáždnik..“
Naozaj nebol ten najvhodnejší čas na prechádzky. Vonku poriadne lialo a Ginny bola celkom premočená. Nohy ju však niesli do nejakej zastrčenej kaviarne. Ešte nikdy tam nebola, ale vedela kde to je… Zvláštne, mala by som sa vrátiť, ale…
Sadla si k stolu pri ktorom sedela neznáma osoba. Jej oči ju nesmierne priťahovali. Cítila, že ju ovládajú, ale nemohla tomu zabrániť.
„Sadni si,“ vyzval ju ženský hlas.
„Nie, ja mala by som odísť,“ vydesene zacúvala. Pamätala si aké to bolo, keď ju ovládol Riddle a obávala sa, že je to ďalší premyslený ťah Lorda Voldemorta.
„Dôveruj mi, nechcem ti ublížiť.“
Oči sa zavŕtali hlbšie do jej vedomia. Nemohla sa im vzoprieť. Sadla si na plastovú stoličku.
„Je čas napraviť staré omyly. Mrzí ma, že som ťa musela zakliať. Nevedela som, že to bude trvať tak dlho.“
„Vy ste smrťožrútka !“ siahla po prútiku, ale uvedomila si, že ho nemá. Žena niečo zašepkala. Ginny ihneď zmeravela. Nedokázala pohnúť ani jedinou čiastočkou svojho tela.
„Ešte stále si pod vplyvom kliatby a niekto to zrejme zneužil. Veci nie sú také ako si myslíš. “
„Nechcem vás počúvať ! Klamete..“
„Použila som na teba fér rachar. Je to takmer neznáme zaklínadlo, ktoré spôsobuje, že prekliaty vyzerá takmer ako mŕtvy, ale iba na pár minút. Potom sa všetko zruší. Ibaže v tvojom prípade došlo k nenapraviteľným nežiadúcim účinkom. Stala si sa takzvaným nočným poslom opačného fér racharu. Spôsobuje popletenie určitých osôb. Napríklad si si mohla myslieť, že tvoja mama je niekto iný a musím sa priznať, že som na teba omylom preniesla aj dozvuky niektorých mojich osobných zážitkov. Nie si v poriadku. Musím to zrušiť, inak si budeš žiť dvojitý život. Jeden cez deň, druhý v noci.“
Ginny ju počúvala s otvorenými ústami. Helen trochu povolila zaklínadlo, preto sa jej mimika tváre vrátila do normálu. „Takže ja som nikdy nebola s Harrym ?“ tomu nemohla uveriť.
„Harry ? Myslíš tým Harryho Pottera ?“
„Och, to nie…tak kto potom bol ten…“ z očí jej vytryskli slzy.
„PREČO STE MA NEZASTAVILI ? PREČO STE NIČ NEUROBILI ?“
„Pokúšala som sa, ale v mojom živote sa odohralo príliš veľa vecí a v Rokforte som na teba nemala dosah.“
„Ste vrahyňa a služobníčka Veď-Viete-Koho. Čo so mnou chcete urobiť ?“
„Och, dúfam, že on sa nedozvie o tom, že som zmizla…nepýtala som si od neho dovolenie.. Už som ti povedala, že chcem napraviť svoje omyly…Viac už urobiť nemôžem…“ Helen prudko vpadla do jej mysle. Ginny sa tomu snažila ubrániť, ale nešlo to. Pomaly odčerpávala kliatbu tým, že potichu opakovala nejaké nesúvislé slová…Keď s tým skončila, mala pocit, akoby z nej opadla strašná ťarcha. Cítila sa slobodná.
„Ten druhý ti tvrdil, že je Harry ?“
„Nie, popieral to, ale už si neviem spomenúť kto to bol a ani to nechcem.“
„Ako ďaleko ste zašli ?“
„Za roh,“ odvetila nesúvislo.
„Ja som chcela vedieť, či ste spolu spali ?“
„Hej, ale k sexu ako takému nedošlo. Vravel niečo v tom zmysle, že teraz nie.“
Odľahlo jej. Už sa začínala obávať, že zase niečo pokazila. Tá odpoveď nebola celkom jednoznačná, ale nerobila si s toho ťažkú hlavu. Po takom dlhom čase bola Ginny trochu dezorientovaná. Súviselo to z odstránením kliatby. Skôr než príde domov ju to určite prejde. Pre istotu jej naordinuje pár liečivých dotykov.
„Teraz ma pozorne počúvaj. Trochu sa pomotáš po meste a vrátiš sa domov okolo štvrtej…dovtedy by to malo úplne vyprchať…nikto si nič nevšimne. Nebudeš nikomu hovoriť o tom, že si sa so mnou stretla. Nevymažem ti tú spomienku, ostane skrytá pre každý prípad keby sa náhodou niečo stalo…
„Ale, ako ?“ Helen odsunula stoličku a podišla k Ginny. Z jej dotyku ako vždy sálala liečivá sila.
„Zbohom,“ šepla Ginny.
Mladá žena ešte chvíľu ostala sedieť a dívala sa ako odchádza.
„Škoda, že nemôžeme byť priateľky. Mám taký dojem, že by sme si skvele rozumeli.“
Sagria zacítila čiusi ruku na krku. Niekto ju zatlačil k stene.
„Červochvost, pusti ma, lebo za seba neručím.“ zachrčala mu do ucha.
„Nie, toto si odpykáš. Urobila si zo mňa blázna,“ hneď ako sa rozčúlil začal jej tykať.
„Viem, že sa ti to páčilo, tak v čom je problém ?“
„TO JE NEZMYSEL.“ Sagria sa ho dotkla. Prešla mu rukou po hrudi neodvratne smerujúc nadol. Červochvost zalapal po dychu. Proti svojej vôli si začínal uvedomovať, že má pravdu. Naozaj mu to nie je až také nepríjemné… Namiesto toho, aby ju ďalej škrtil sa prichytil pri tom, ako sa k nej žiadostivo nakláňa.
„Keď nechceš, aby som sa ťa dotýkala stačí povedať. Nebudem sa ti vnucovať.“ Odtiahla sa od neho a nechala ho stáť na chodbe.
„Asi som zošalel. Tá baba je príšerne škaredá a ja sa od nej nechám obchytkávať…“
„Mami, prines mi niečo, som hladný,“ vyjachtal Draco. Znepokojene otvoril oči. Keď doma o niečo požiadal jeho mama ho ihneď obskakovala. Bol predsa jej miláčikom.
„Mám tu pre teba gulášik,“ povedala Sagria. Naložila mu na tanier svoj najnovší výtvor.
Draco si ju prekvapene obzeral. Toto určite nebola jeho mama. Hltavo sa pustil do jedla.
„Kde to som, na nič si nespomínam…“
„To prejde, chrobáčik.“
Voldemort tentoraz nezaregistroval, že Helen odišla. Mal dosť práce, ktorá ho zamestnala na celé popoludnie…
Tým najťažším orieškom bol Draco Malfoy…
„Nechajte ma vrátiť sa domov…“ prosíkal Draco. Bolo to pre ňho hrozne ponižujúce, ale už to nedokázal viac zniesť. Každý zásah do jeho mysle bol pre ňho mimoriadne bolestivý.
Kľakol si na kolená, ale Voldemort bol neoblomný.
„Pochop, že mám dve možnosti, buď ťa hneď teraz zabijem, alebo ti trochu prevetrám spomienky. Radím ti, aby si sa prestal brániť, inak to bude oveľa horšie. Tá prvá možnosť je pre mňa až príliš lákavá.“
Voldemort ho chvíľu nechal na pokoji. Prechádzal sa po svojej pracovni a rozmýšľal akým spôsobom by mohol obísť isté zábrany, ktoré mal Draco v hlave. Celkom dobre ovládal oklumenciu…
„Ak so mnou budeš spolupracovať neoľutuješ to. Mám pre teba úlohu, ktorá môže zmeniť tvoj život. Chceš mi dokázať svoju lojalitu alebo sa pridáš na stranu milovníkov muklov…?“
„Urobím všetko čo mi prikážete, ale prečo musím zabudnúť na vášho syna, veď budem jedným s vašich služobníkov ?“
Voldemort ho pomocou prútika zdvihol do výšky.
„Chodíš na Rokfort to je ten dôvod. Dumbledore nie je hlupák. Poznám ho až príliš dobre. Také niečo by si pred ním dlho neutajil. Teraz sa ti možno zdá, že si mocnejší než ja, ale nie je to tak. Tú spomienku by som s teba mohol dostať v zlomku sekundy. Nechcem však poškodiť ten tvoj všetečný mozog. Potom by si mi bol na nič ! “
„Starý by to nezistil…nikdy by som mu to…“
„Ty žiadne tajomstvo dlho neudržíš. Rád sa chvastáš pred svojimi priateľmi…nemôžem riskovať niečo také keď je na blízku Potter. Nie, Draco urobíme niečo celkom iné…Stanem sa tebou.“
„Ako to myslíte ?“
Voldemort ho posunul trochu nižšie, aby visel na úrovni jeho očí. „Uvoľni sa a nerob žiadne prudké pohyby. Kvôli tomuto triku musíš byť pripravený…“
Draco znepokojene hľadel do červených zreničiek, ktoré začínali nadobúdať obludné rozmery. Zväčšili sa až natoľko, že vyzerali ako dve veľké krvavé zrkadlá…Z hrôzou si uvedomil, že z jej zreničkami sa deje to isté. Bolestivo sa rozširovali a naťahovali.. Chladná sivá farba sa zliala dokopy s červenou a vytvorila nezabudnuteľný obraz.
Ľahko prešiel do Dracových myšlienok…Nemohol nič urobiť, len sa bezmocne prizeral, ako tie nenávistné oči hľadia až na dno jeho duše.. Voldemort pomaly ničil spomienku na Roba. Donútil svoju obeť, aby si myslela, že žiadnu hrkálku nenašla… Obraz malého dieťaťa za z jeho mysle neochotne vytrácal, postupne bledol, až kým celkom nezmizol.
Horšie bolo, že jedna z Voldemortových starých spomienok unikla z podvedomia. Týkala sa jeho minulosti…a dávnej vraždy, ktorá mala navždy ostať skrytá…Nemohol zabrániť tomu, aby ju Draco zbadal. Nebola dôležitá pre prítomnosť a nemohla mu nijak uškodiť, ale neželal si, aby ju niekto poznal. No bolo už neskoro…