Nočný Paríž prevzal vládu nad mestom.
Stála som schúlená v tmavom kúte. Možno som sa unáhlila. Možno som to nemala robiť. Teraz som cítila len chlad, ktorý mi prenikal do kostí. Tak neľútostný a zdrvujúci, akoby nebolo možné pred ním skloniť hlavu. Akoby ho ani to nemohlo zničiť.
Moja ruka pevne zovrela knihu, ktorú sa mi podarilo objaviť. Neviem, odkiaľ ju otec mal — knihy sú vzácne — no ja som si ju vzala ako tú jedinú vec, ktorú som si chcela odniesť. Bola mojou jedinou útechou, aj keď som, samozrejme, nevedela čítať.
Po lícach mi stiekli slzy strachu. Kam mám ísť? Na koho sa obrátiť? Naozaj neviem. Viem len to, že sa nemôžem vrátiť späť.
Pevnejšie som zovrela plátenú tašku. Váha tej knihy mi pripomínala, že nie som celkom sama. Je tu aj mesiac. Ako jediný sa na mňa usmieva. Jediný ma miluje.
Zavrela som oči. Telom mi prešiel chlad. Bratova tunika sa mi zdala až príliš veľká. Aj jeho topánky. No nemala som na výber. Nikto nesmie vedieť, že som dievča.
V tichu náhle zaznel akýsi šum. Telom mi prešlo ďalšie nepríjemné chvenie. Hrkotanie koča som počula jasne, no snažila som sa mu nevenovať pozornosť. Nevidieť. Neozvať sa. Neexistovať.
Ráno príde... Už čoskoro príde ráno...
Opakovala som si to ako temnú modlitbu.
Pozhováram sa s otcom Anzelmom. Je to starý priateľ môjho otca. Určite mi pomôže. Nájdeme riešenie.
To jediné mi dávalo nádej... on ma musí vypočuť.
Sedela som tam takmer bez pohnutia po celý čas. Ani neviem, kedy som zaspala. No keď sa mojej tváre po prvý raz dotklo slnko, zacítila som čerstvú vôňu chleba. Prebudila môj žalúdok.
Ľudia už rozkladali trhovisko a zo stánkov stúpali rôzne druhy vôní. Slané, sladké... aj niečo spálené. Pomaly som vstala z chladnej zeme a pritiahla si knihu tesnejšie k telu. Hlad bol silnejší než čokoľvek.
No nech som sa snažila akokoľvek, nikto mi nedal ani len kúsok. Zovšadiaľ ma vyháňali. Niektorí sa na mňa ani nepozreli. Iní sa mračili, akoby som bola hmyz.
Stála som tam s prázdnym pohľadom a prázdnym žalúdkom. V ruke len stará kniha. A v srdci tichá prosba: Ešte chvíľu vydrž... Francesca.
Koč znovu prehrkotal — tentoraz až príliš blízko. A ja som ho, ako slepá, nasledovala. Prešiel okolo chrámu, skratkou, ktorú som dôverne poznala. Úzka, kamenná ulička, vždy plná tieňov...
Tak som sa na ňu vydala aj ja.
Boli tam dvere.
Jediné dvere, na ktoré môže ktokoľvek v núdzi zaklopať.
Zhlboka som sa nadýchla a pomaly zaklopala na hrubé dvere.
Ich povrch bol drsný, chladný ako kameň, čo si pamätá tisícky dotykov... ale žiadny z nich nebol môj.
Všetko bude v poriadku.
Otec Anzelmo je veľmi dobrý.
Pomôže mi. Musí..
Dvere sa pomaly otvorili. Z ich vnútra prenikol pás chladu, ktorý ma prinútil ustúpiť o krok dozadu.
Očakávala som otca Anzelma.
Namiesto neho... som sa dívala do tváre mladého muža.
Mal pekné črty, bol strednej postavy a tváril sa trochu prísne a chladne.
Nie... toto rozhodne nebol otec Anzelmo.