Strach mi zovrel srdce. Čo sa stane teraz? Tento prísny mladý muž mi určite nepomôže. Netváril sa veľmi nadšene, že som zaklopala na dvere.
"Čo máš na srdci, chlapče?" opýtal sa trochu miernejším tónom hlasu.
"Ja... ja... ja som len... ja..."
"Prišiel si kvôli miestu v knižnici?" opýtal sa.
Nevedela som, čo povedať. Tak som len prikývla.
"Dobre, tak poď so mnou..."
"Ale ja..." chcela som mu to vysvetliť, no príliš som sa bála.
Knižnica, ktorú mi ukázal, bola nádherná. Nikdy som nič podobné nevidela. Vysoké regály, vôňa starého papiera, ticho, ktoré znelo ako šepot príbehov. Takmer som zabudla na to, kde sa nachádzam. A s kým.
"Ak sa osvedčíš, postúpiš ďalej. Ak nie, budeme sa musieť rozlúčiť," povedal a zavrel za sebou dvere.
Zostala som sama. Ale čo mám robiť? Ako sa mám osvedčiť? Nerozumela som tomu, čo odo mňa chce. A stále som bola taká hladná.
Sadla som si k veľkému stolu, na ktorom bola hrubá vrstva prachu. Upratala som ho. Aspoň toľko som mohla urobiť. Zdvihla som spadnuté knihy a naukladala ich do prázdnych miest podľa veľkosti. Nebolo to až také jednoduché. Niektoré boli ťažké, iné sa rozpadávali pod prstami. No podarilo sa mi to.
"Výborne, zdá sa, že si dôvtipný — to je dobre," pochválil ma ten muž, keď sa vrátil. Vstala som ako na povel a ukázala mu menšie zmeny, ktoré som urobila. Tváril sa spokojne.
"Výborne, zdá sa, že poslali správnu osobu."
Tvárou mi prešiel mierny úsmev — taký malý záblesk tepla v chladnom svete.
"Teraz môžeš ísť za ostatnými."
To ma znepokojilo. "Ja by som radšej ostal tu."
Zodvihol obočie. "Naozaj?"
"Áno."
"V poriadku, teraz tu môžeš ostať. Neskôr uvidíme, čo sa dá robiť," povedal a obrátil sa znovu na odchod.
Zhlboka som sa nadýchla. "Prepáčte, otče... ale ako vás mám volať?" opýtala som sa.
Zastal. Na malý okamih zaváhal. Potom sa pomaly otočil.
"Som... Sebastian."
To meno mi zostalo visieť vo vzduchu. Ako dych, ktorý som zabudla vydýchnuť.
Chlieb, ktorý mi dal, chutil úžasne. Hneď som sa cítila lepšie. Teplo v žalúdku rozptýlilo časť strachu... no nie všetok. Nevedela som, čo robiť. Ak mu poviem pravdu, určite ma hneď vyhodí.
Rozhodla som sa počkať. Počkať na tú správnu príležitosť. Klamať sa nemá. Nemala by som. Ale niekedy... sa pravda ťažšie nesie než klamstvo.
Zvonka zaznievali lákavé zvuky. Ako chlapec by som sa mohla v pokoji hrať s ostatnými deťmi... no neodvážila som sa ani pohnúť. Čo ak nenájdem späť cestu k tým dverám?
Ostala som radšej medzi knihami. Takými, ako je tá moja. Možno... možno by som sa na ňu mohla opýtať. Otec mi ju aj preloží, pomyslela som si. Možno konečne zistím, čo je v nej.
Váhavo som ju zovrela v rukách. Ale... čo ak ho to nahnevá? Čo ak bude chcieť vedieť, odkiaľ tú knihu mám?
Strach mi opäť zvieral hrdlo. Čo mám teraz urobiť? Ako zastaviť ten pocit?
Dlho som tam len stála a obdivovala jasnú klenbu, obrazy na stenách, krásne knihy. Mala som pocit, že moje ruky nie sú hodné dotknúť sa toľkej krásy.
A ani neviem ako... napokon som medzi nimi zaspala.
Keď sa dvere znovu otvorili, srdce mi zaplavil zmätok. Som doma? Alebo nie? Na okamih som nevedela, kde som — až kým som neuvidela toho muža.
"Otče, veľmi ma to mrzí," začala som, no on sa len znovu usmial.
"Nemusíš sa trápiť tým, že si zaspal. Prešiel si predsa dlhú cestu."
To bola pravda. Trpká, ale príjemná. Ako pohár teplej vody po dlhom hlade.
"Ak si skutočne odhodlaný stať sa členom rádu, čaká na teba nová výzva."
Kiežby to bolo možné, pomyslela som si trpko. No nemôžem niečo také ani len vysloviť.
"Otče, viete, ja..." Chcela som mu to povedať. Pochopí to. Rozumie predsa ľudskej duši. Je jej strážcom. Už som sa nadýchla, už som to mala na jazyku...
No vtom mi do rúk vložil vzácnu mincu. Srdce sa mi zachvelo.
"Toto si môžeš vziať a odísť... alebo ostať a študovať skutočné bohatstvo."
"To nemôžem prijať, otče," povedala som potichu a jemne ju položila späť na stôl. Nechcela som sa dotknúť jeho ruky. Nie preto, že by som mu neverila — ale preto, že som nebola hodná takého dotyku.
Sebastian sa ani nepohol. Len sa na mňa pozrel s tichým pochopením. A potom vyriekol slová, ktoré ma zasiahli ako blesk:
"Výborne. V tom prípade mi povedz, ako sa voláš."
Tie slová mi vyrazili dych. Čo mu mám povedať?
"Otče... ja som... Francis," vydýchla som. Nechcela som použiť ani celú časť svojho pravého mena. Znelo by mi ako jed.
Prešlo ďalšie ráno a ja som bojovala s novými výčitkami. Ak zistí, kto som, nebude to ešte horšie? Prechádzala som sa po prednej časti knižnice. Párkrát som zotrela prach z hlavných políc. Niekoľko titulov sa zalesklo a ja som k nim hravo natiahla ruku.
Zvonka zneli piesne a modlitby, no ja som sa neodvážila k nim pridať. Moju knihu som si položila na stolík a čakala som.
Keď sa dvere znovu otvorili, prišiel akýsi chlapec. "Toto si obleč," povedal.
Premeral si ma ešte prísnejším pohľadom, keď som pred ním šokovane cúvla.
"Kto... kto si?"
"Vedel by si to, keby si prišiel za nami," odvetil chlapec dosť odmerane a zavrel za sebou dvere.