darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
V zajatí snov : I. Zajatkyňa snov
Napadol prvý sneh. Všetko sa hneď rozžiarilo. Krehká snehová prikrývka pomaličky pozakrývala celý Jozefínin svet. Hľadela z okna na tú bielu nádheru bez štipky radosti. Neodvážila sa pozrieť do zrkadla, čakal by ju hotový horor. Už aj jej meno ju privádzalo do zúfalstva. Podľa mnohých bolo hrozne staromódne. A jej priezvisko Havranová ? Aj za to si dosť vytrpela. Ako na ňu decká v škole pokrikovali : Vrana Jozefa, striga Jozefa.
Telefón niekoľkokrát zazvonil. Spýtalo hľadela na displej, ale keď prijala hovor neozvalo sa vôbec nič. Volajúci ihneď položil.
„To bol zase omyl,“ vyčítavo pozrela na bieleho papagája, ktorý sedel na kraji gauča. Volal sa Micka, ako keby to bola mačka. Patril jej tete Hortenzii.
„Omyl mója, sto pro omyl.“
„Naša rodina si nikdy nepotrpela na pekné mená.“
„Čo to počujem Joja, ty sa zase sťažuješ ?“ Teta Hortenzia rýchlo vyšla z kúpeľne. Mala na sebe krikľavý ružový župan a v ruke sa jej hompáľala obrovská zelená kabelka.
„Micka, miláčik môj, neotravuj Jojku je celá rozrušená, kvôli tajnému ctiteľovi, “ ,nežne pohladkala Micku po hlave.
Tieto dve slová rozzúrili Joju do nepríčetnosti. Prečo vždy musí teta narážať na fakt, že ešte nemá frajera.
„Moja milá už máš dvadsaťjeden rokov a ešte stále ťa nikto ani nepobozkal,“ vyhlásila neľútostne.
Joja očervenela ako paprika. Srdce sa jej rozbúchalo tak prudko, že by bola schopná chytiť úbohú tetu za vlasy a vyhodiť ju von, len v tom čo mala na sebe. Chvíľu nad tým vážne uvažovala.
„TO NIE JE PRAVDA !“
„Tak predsa niekoho máš, hovor už ma nenapínaj,“ sadla si na gauč a dychtivo pozrela na Jojku.
„Jojá niekoho má…“ Zaškriekal papagáj.
„Ako sa volá ? Kde ste sa zoznámili ? Kedy bude svadba ?“
Nikdy. Chcelo sa jej odvrknúť, no radšej to neurobila. Teta Hortenzia by na ňu hľadela ako na stratené úbohé šteniatko.
„Svadba nebude.“
Tete sklamane ovisli kútiky. „No tak vrav už som z toho celá rozrušená…“
„Je veľmi milý, a má pekné oči.“
„To je všetko ?“
Joja horúčkovito rozmýšľala. V mysli sa jej vybavil každý detail zo snov, ktoré sa jej snívali takmer každú noc.
„Žije v krásnom dome, v ktorom je tak veľa rôznych miestností, že by si sa v ňom dokázala bez problémov stratiť.“
„Takže je bohatý ?“ V tetiných očiach sa priam odrážali bankovky.
Už zase ju pochytila zlatá horúčka, len dúfam, že nebude chcieť, aby som ju s ním zoznámila. „Myslí to s tebou vážne ?“
„Vyzerá to tak, že áno, ale teraz ma už nechaj napokoji. Musím ísť do knižnice.“
„Ty a tá tvoja knižnica,“ lamentovala teta.
„Chcem, aby si mi povedala niečo viac…ako vyzerá, či je od teba starší alebo nie akých má rodičov…“
„Prepáč teta nemám čas. Naozaj už musím ísť.“
„Musí ísť.. “ zopakovala Micka.
„Zavolám Dane.. no vieš stavila som sa s ňou o tisícku, že stále nikoho nemáš.
“
Joja čo najrýchlejšie vypadla z bytu. Teta a jej papagáj to bolo to posledné, čo potrebovala. Obaja jej neskutočne liezli na nervy. Prečo ju nemôžu nechať napokoji ? Už nie je malá, nepotrebuje dozor.
Musela trochu pobehnúť, aby nezmeškala autobus. Sadla si na voľné sedadlo pri okne. Ako ľahko tetu oklamala. Nemala žiadneho priateľa, aspoň nie skutočného. Privrela oči a myslela na jediného muža, ktorý sa jej priplietol do cesty. Nanešťastie nemal meno a nebol skutočný. Tie sny boli čoraz živšie a krajšie. Minule sa dokonca bozkávali…na perách cítila chuť tých bozkov, akoby sa to naozaj odohralo. Zobudila sa celá šťastná a spokojná. Zrazu sa cítila malátna a unavená…Bolo to čudné, lebo len pred malou chvíľou bola úplne svieža.
Odvrátená strana
Zobudila sa v krásnom dome. Tak ho nazývala vo svojich predstavách. Sedadlo v autobuse vymenila za pohodlnú posteľ. Vstala a porozhliadala sa po známej izbe. Už pár mesiacov sa v nej zobúdzala, preto ju to vôbec neprekvapovalo.
Uvedomovala si, že sníva. To predsa nemôže byť skutočnosť. Rukou prešla po stoličke. Zacítila vôňu opracovaného dreva. Otvorila dvere a zišla dole po schodoch. Občas sa jej stávalo, že schody zmizli a ocitla sa v knižnici, alebo v obývačke, no tentoraz prešla priamo po nich. Kráčala ľahučko, nič ju neťažilo.
Malý biely psík sa jej ponáhľal oproti. Vyletel do vzduchu a skončil v jej náručí. Bol taký zlatý a mäkučký.. jeho srsť voňala. Vždy chcela mať takého psíka, no nikdy nemala čas si ho zaobstarať.
V reálnom svete malo všetko svoje meno, všade platili presné pravidlá, ako sa majú veci a javy správať, ale tu bolo všetko naopak. Ak chcela mohla si zalietať, alebo ocitnúť sa v hocijakej miestnosti, na ktorú si pomyslela.
„Dvere sa pred ňou sami otvorili a vpustili ju knižnice. Veľmi sa podobala na tú v ktorej pracovala, až na to, že niektoré knihy rozprávala hádali sa a prekrikovali. V kresle sedel, mladý muž, o ktorom rozprávala tete Hortenzii.
„Mám pre teba darček, láska moja.“
„Škoda, že toto všetko je len sen. Keby si bol skutočný…“
Zacítila prudkú bolesť.
Komentáře
| RE: V zajatí snov : I. Zajatkyňa snov | ilianaiedail | 03. 11. 2006 - 15:12 |
 RE(2x): V zajatí snov : I. Zajatkyňa snov |
darklady | 03. 11. 2006 - 15:32 |
| RE(3x): V zajatí snov : I. Zajatkyňa snov |
varner | 28. 11. 2006 - 20:58 |