darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Nemilovaná II: V. kapitola Nezmazateľné stopy, pod
3. listopad 2006 | 17.29 |
Dan dopadol na kolená. Nevedel si vysvetliť ako je možné, že Tom jeho kúzlo poľahky odrazil späť. Zaplavila ho príšerná bolesť. Cítil ako mu po tvári steká krv. kúzlo však bolo mierne zjemnené, preto sa mu nevytvorilo na tele toľko rán.
Tom sa prudko nadýchol. Pohľad na krv mu nerobil dobre. Tá sladká vôňa mu pripomenula matkine telo odchádzajúce do večnosti. Zdesil sa sám seba. Ako mohol niečo také urobiť ? Nie je predsa taký krutý ako Malfoy. Sklonil sa k nemu a pomohol mu vstať.
„Odvediem ho do nemocničného krídla,“ povedal rozrušene.
„Idem s tebou, tento tu už potreboval poriadne dlho spraviť fasádu,“ poznamenala chladne. Malfoy jej začínal liezť na nervy. Mrzelo ju, že pokazil taký príjemný rozhovor. Odhodlane zdvihla tašku a napchala do nej Blacksabata.
„Ja umieram,“ jačal Dan a poriadne sa opieral o Toma. Všetci študenti sa pred nimi rozostupovali.
„Pri Dumbledorovej brade, čo ste mu to urobili ?“ Persa Pomfreyová od ľaku pustila na zem celú fľašku kostirastu. Bola vnučkou vtedajšej školskej sestry. Dlhé fialkasté vlasy schované pod sesterským čepcom jej mimovoľne vstali dupkom.
„On zaútočil ako prvý, musel som sa brániť,“ informoval ju Tom, keď zložil nešťastníka na nemocničnú posteľ.
Dan jej odtisol ruky, keď sa ho pokúsila dotknúť. Celý čas hystericky jačal a bláznivo gúľal očami.
„Nerobte scény, pán Malfoy. Nič to nie je,“ natiahla sa za nejakou fľaštičkou a dôkladne mu potrela tvár.
„Zaklínadlá Polovičného Princa patria do čiernej mágie. Budem to musieť nahlásiť,“ zahundrala nahnevane a strčil Malfoyovi do úst lyžicu plnú nejakej páchnucej gebuziny. Persa vzala Danov prútik a prinútila ho vyvrhnúť predchádzajúce kúzlo.
„Riaditeľ veľmi prísne monitoruje používanie týchto zaklínadiel. Hneď ako s vami skončím pôjdete sa s ním osobne pozhovárať. Určite vám to neuškodí. Vy dvaja ho odprevadíte, akosi často sa dostávate do sporov.“
„Nič sme nespravili. To nie je spravodlivé,“ poznamenala Tifany.
Škrabot brka na chvíľu ustal. Pichľavé hnedé oči sa bez záujmu upreli na prichádzajúcich študentov. Čierny habit slabo zašuchotal. V ich očiach zazrel strach zmiešaný z obavami. Dumbledorova podobizeň za jeho chrbtom na nich sprisahanecky žmurkla.
„Pokiaľ sa nemýlim všetci traja patríte do Slizolinu ?“ poznamenal posmešným tónom, akoby o tom pochyboval.
Pamätal si ako hrozná vlna protestov sa strhla, keď ho vymenovali za riaditeľa. Ľudom nestačilo, že Dumbledore si to výslovne želal. Nemohli pochopiť, že aj po smrti chránil svojho vraha.
Severus Snape dosiahol svoje. Malý kúsok svata, ktorý vždy zbožňoval prešiel pod jeho kontrolu.
„Áno, pane,“ odvetil Dan. Vedel, že riaditeľ ho nepotrestá, kvôli dobrým vzťahom s jeho otcom. Už veľa vecí sa mu takto prepieklo len vďaka protekcii.
Snape sa pohodlne usadil v kresle. Uprel oči najprv na dievča, pripadala mu akási povedomá, akoby ju už niekde videl. Vždy si rád oťukal nových študentov pomocou legilimancie. V jej mysli objavil mnohé zaujímavé veci, ale nič také čoby mu nejak poslúžilo. Orientoval sa na chlapca stojaceho pri nej. Po krátkom nádychu sa dostal do jeho myšlienok. Za tie roky sa ešte viac zdokonalil v myšlienkových vedách. Nebolo ľahké ho poraziť. Sivé oči stiahli svoju masku a odhalili mu to najhrozivejšie tajomstvo…
Videl ženu ležiacu na zemi. Počul ťažký chrapot vychádzajúci z jej pľúc. Okolo neho sa rozprestierala krvavá mláka... Srdcervúco stisol trasúcu sa ruku obete.
„Nedovoľ, aby ťa našli, nikdy ťa nesmú dostať. Tvoja moc drieme hlboko v duši. Ty si temnota, ale aj nádej…“
Snape pocítil prudkú bolesť. Znamenie zla ho poriadne rozbolelo. Niečo ho vytlačilo z Tomovej mysle.
„Už som toho počul akurát dosť. Všetci traja ostávate po škole. Pomôžete Hagridovi pri nočnej obhliadke v Zakázanom lese. To vás odnaučí hašteriť sa medzi sebou.“
Tom sa prudko nadýchol. Pohľad na krv mu nerobil dobre. Tá sladká vôňa mu pripomenula matkine telo odchádzajúce do večnosti. Zdesil sa sám seba. Ako mohol niečo také urobiť ? Nie je predsa taký krutý ako Malfoy. Sklonil sa k nemu a pomohol mu vstať.
„Odvediem ho do nemocničného krídla,“ povedal rozrušene.
„Idem s tebou, tento tu už potreboval poriadne dlho spraviť fasádu,“ poznamenala chladne. Malfoy jej začínal liezť na nervy. Mrzelo ju, že pokazil taký príjemný rozhovor. Odhodlane zdvihla tašku a napchala do nej Blacksabata.
„Ja umieram,“ jačal Dan a poriadne sa opieral o Toma. Všetci študenti sa pred nimi rozostupovali.
„Pri Dumbledorovej brade, čo ste mu to urobili ?“ Persa Pomfreyová od ľaku pustila na zem celú fľašku kostirastu. Bola vnučkou vtedajšej školskej sestry. Dlhé fialkasté vlasy schované pod sesterským čepcom jej mimovoľne vstali dupkom.
„On zaútočil ako prvý, musel som sa brániť,“ informoval ju Tom, keď zložil nešťastníka na nemocničnú posteľ.
Dan jej odtisol ruky, keď sa ho pokúsila dotknúť. Celý čas hystericky jačal a bláznivo gúľal očami.
„Nerobte scény, pán Malfoy. Nič to nie je,“ natiahla sa za nejakou fľaštičkou a dôkladne mu potrela tvár.
„Zaklínadlá Polovičného Princa patria do čiernej mágie. Budem to musieť nahlásiť,“ zahundrala nahnevane a strčil Malfoyovi do úst lyžicu plnú nejakej páchnucej gebuziny. Persa vzala Danov prútik a prinútila ho vyvrhnúť predchádzajúce kúzlo.
„Riaditeľ veľmi prísne monitoruje používanie týchto zaklínadiel. Hneď ako s vami skončím pôjdete sa s ním osobne pozhovárať. Určite vám to neuškodí. Vy dvaja ho odprevadíte, akosi často sa dostávate do sporov.“
„Nič sme nespravili. To nie je spravodlivé,“ poznamenala Tifany.
Škrabot brka na chvíľu ustal. Pichľavé hnedé oči sa bez záujmu upreli na prichádzajúcich študentov. Čierny habit slabo zašuchotal. V ich očiach zazrel strach zmiešaný z obavami. Dumbledorova podobizeň za jeho chrbtom na nich sprisahanecky žmurkla.
„Pokiaľ sa nemýlim všetci traja patríte do Slizolinu ?“ poznamenal posmešným tónom, akoby o tom pochyboval.
Pamätal si ako hrozná vlna protestov sa strhla, keď ho vymenovali za riaditeľa. Ľudom nestačilo, že Dumbledore si to výslovne želal. Nemohli pochopiť, že aj po smrti chránil svojho vraha.
Severus Snape dosiahol svoje. Malý kúsok svata, ktorý vždy zbožňoval prešiel pod jeho kontrolu.
„Áno, pane,“ odvetil Dan. Vedel, že riaditeľ ho nepotrestá, kvôli dobrým vzťahom s jeho otcom. Už veľa vecí sa mu takto prepieklo len vďaka protekcii.
Snape sa pohodlne usadil v kresle. Uprel oči najprv na dievča, pripadala mu akási povedomá, akoby ju už niekde videl. Vždy si rád oťukal nových študentov pomocou legilimancie. V jej mysli objavil mnohé zaujímavé veci, ale nič také čoby mu nejak poslúžilo. Orientoval sa na chlapca stojaceho pri nej. Po krátkom nádychu sa dostal do jeho myšlienok. Za tie roky sa ešte viac zdokonalil v myšlienkových vedách. Nebolo ľahké ho poraziť. Sivé oči stiahli svoju masku a odhalili mu to najhrozivejšie tajomstvo…
Videl ženu ležiacu na zemi. Počul ťažký chrapot vychádzajúci z jej pľúc. Okolo neho sa rozprestierala krvavá mláka... Srdcervúco stisol trasúcu sa ruku obete.
„Nedovoľ, aby ťa našli, nikdy ťa nesmú dostať. Tvoja moc drieme hlboko v duši. Ty si temnota, ale aj nádej…“
Snape pocítil prudkú bolesť. Znamenie zla ho poriadne rozbolelo. Niečo ho vytlačilo z Tomovej mysle.
„Už som toho počul akurát dosť. Všetci traja ostávate po škole. Pomôžete Hagridovi pri nočnej obhliadke v Zakázanom lese. To vás odnaučí hašteriť sa medzi sebou.“