darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
V zajatí snov : II. Dych smrti
7. listopad 2006 | 19.17 |
Reálny svet
„Slečna, ste v poriadku ?“ nejaký muž jej mohol vstať. Podarilo sa jej zošmyknúť sa zo sedadla. Nevedomky sa ocitla na zemi.
Rukou si uhladila rozstrapatené vlasy. Všetci na ňu čudne zazerali. Zrejme si mysleli, že je opitá. Joja poriadne očervenela a snažila sa tváriť nenápadne.
Čo najrýchlejšie vystúpila z autobusu. Ponáhľala sa do starodávneho kaštieľa, v ktorom pracovala. V knižnici sa vždy cítila veľmi dobre. Od detstva milovala knihy. Priťahovali ju aj také, ktoré sa nedali len tak ľahko prečítať. Nebadane prešla cez dvojkrídlové dvere.
„Ahoj, Gréta,“ pozdravila svojej kolegyni, ktorá niesla v rukách plnú náruč rozprávkových kníh. Na nose sa jej hompáľali okrúhle okuliare a vlasy mala stiahnuté do ježibabského drdolu. Napriek tomu, že sa chcela pôsobiť prísne bola to veľmi milá osôbka. Rýchlo vyložila knihy na pult a zadychčane sa oprela o stoličku.
„Čauko, Joj…“ nepodarilo sa jej dokončiť vetu. Joja zrazu príšerne zbledla a zosypala sa na dlážku. Gréta znepokojene podišla k nej. Niečo také už raz videla a neverila, že sa to stane opäť. Dúfala, že je to len nejaká prechodná nevoľnosť.
„Joja, čo ti je ?“ skontrolovala jej pulz. Bol pravidelný, ako keby len spala. Pomaly jej nadvihla viečko. Miestnosť osvetlila zlatistá žiara.
„Och, nie. Ovládol ťa čarodejník z odvrátenej strany. Musíš tomu vzdorovať,“ pokúšala sa rozhýbať jej meravé telo. Rozhodla sa urobiť všetko preto, aby ju odtiaľ dostala. Dokonca bola ochotná porušiť svoju prísahu a začať opäť používať mágiu. Odriekala nezrozumiteľné slová, ktoré ju postupne rozochvievali. Sivé záblesky prechádzali do tela bezmocného tela a pokúšali sa ho vytrhnúť zo spárov zla.
Odvrátená strana
„Vráť sa,“ z diaľky počula úpenlivé prosby.
„Prečo som zaspala ? Čo povie Glória, keď ma uvidí drichmať počas pracovnej doby ?“ zo všetkých síl sa pokúšala prebudiť, ale nešlo to čosi ju k tomu miestu pripútalo. Tentoraz sa ocitla v parku plnom dúhových farieb.
Zazrela fontánu s veľkým krútiacim sa okom. Voda v nej silno bublala a šírila okolo seba lahodné teplo. Horúce prúdy vody vytekali a prelínali sa. Vytvárali stále iné obrazce. Srnku a lovca, tigra a jeleňa, bludisko a harfu…ženu a muža…
Malý biely psík jej štekal pri nohách. Jemne ho pohladkala. Ňufákom sa jej obtrel o topánku.
„Musíš sa odtiaľto dostať. Inak ťa zabije. On nepozná zľutovanie. Chce sa dostať do vášho sveta..“ zašepkalo šteňa ľudskou rečou. Joja neveriacky vypúlila oči, keď ju zúfalo schmatol za rukáv..
„Ty rozprávaš ?“
„Si predsa na Odvrátenej strane, tu je všetko inak. Vlastne tu všetci mlčíme. Komunikujeme len formou prenosu myšlienok, ale ty to nevnímaš. On ukradol tvoju dušu zo správnej cesty. Spútal tvoje sny a priviedol ťa sem. Chcel som ťa varovať už skôr, nešlo to. Zamkol mi myseľ, nedokážem mu veľmi dlho vzdorovať…“ viedol ju čo najďalej od rozžiarenej fontány. Teplo sa mi pomaly vytrácalo. Ocitli sa pri tmavej priepasti, z ktorej sa ozývali strašné výkriky.
„Vy ľudia sa nikdy nenaučíte veriť svojmu srdcu. Stále všetko vnímate len prostredníctvom očí. Dôležité je preniknúť pod povrch vecí a vidieť ich také aké majú byť. Vidíš malého psíka, ale to je len zdanie…Tento svet sa riadi inými zákonmi. Musíš odísť tadiaľto, rýchlo kým je ešte čas. Tak choď,“ opatrne ju postrčil k okraju.
Joja pokrútila hlavou. Nedokázala skočiť to priepasti. Srdce jej bilo ako splašené. Psík clivo zaskučal. Zazrela tmavú pokrútenú postavu. Bol to On. Čarodejník z odvrátenej strany. Natiahol sa za drobným telíčkom. Psík sa začal prudko mykať. Začula puknutie stavcov. Muž mu zrejme vykrútil krk.
„Slečna, ste v poriadku ?“ nejaký muž jej mohol vstať. Podarilo sa jej zošmyknúť sa zo sedadla. Nevedomky sa ocitla na zemi.
Rukou si uhladila rozstrapatené vlasy. Všetci na ňu čudne zazerali. Zrejme si mysleli, že je opitá. Joja poriadne očervenela a snažila sa tváriť nenápadne.
Čo najrýchlejšie vystúpila z autobusu. Ponáhľala sa do starodávneho kaštieľa, v ktorom pracovala. V knižnici sa vždy cítila veľmi dobre. Od detstva milovala knihy. Priťahovali ju aj také, ktoré sa nedali len tak ľahko prečítať. Nebadane prešla cez dvojkrídlové dvere.
„Ahoj, Gréta,“ pozdravila svojej kolegyni, ktorá niesla v rukách plnú náruč rozprávkových kníh. Na nose sa jej hompáľali okrúhle okuliare a vlasy mala stiahnuté do ježibabského drdolu. Napriek tomu, že sa chcela pôsobiť prísne bola to veľmi milá osôbka. Rýchlo vyložila knihy na pult a zadychčane sa oprela o stoličku.
„Čauko, Joj…“ nepodarilo sa jej dokončiť vetu. Joja zrazu príšerne zbledla a zosypala sa na dlážku. Gréta znepokojene podišla k nej. Niečo také už raz videla a neverila, že sa to stane opäť. Dúfala, že je to len nejaká prechodná nevoľnosť.
„Joja, čo ti je ?“ skontrolovala jej pulz. Bol pravidelný, ako keby len spala. Pomaly jej nadvihla viečko. Miestnosť osvetlila zlatistá žiara.
„Och, nie. Ovládol ťa čarodejník z odvrátenej strany. Musíš tomu vzdorovať,“ pokúšala sa rozhýbať jej meravé telo. Rozhodla sa urobiť všetko preto, aby ju odtiaľ dostala. Dokonca bola ochotná porušiť svoju prísahu a začať opäť používať mágiu. Odriekala nezrozumiteľné slová, ktoré ju postupne rozochvievali. Sivé záblesky prechádzali do tela bezmocného tela a pokúšali sa ho vytrhnúť zo spárov zla.
Odvrátená strana
„Vráť sa,“ z diaľky počula úpenlivé prosby.
„Prečo som zaspala ? Čo povie Glória, keď ma uvidí drichmať počas pracovnej doby ?“ zo všetkých síl sa pokúšala prebudiť, ale nešlo to čosi ju k tomu miestu pripútalo. Tentoraz sa ocitla v parku plnom dúhových farieb.
Zazrela fontánu s veľkým krútiacim sa okom. Voda v nej silno bublala a šírila okolo seba lahodné teplo. Horúce prúdy vody vytekali a prelínali sa. Vytvárali stále iné obrazce. Srnku a lovca, tigra a jeleňa, bludisko a harfu…ženu a muža…
Malý biely psík jej štekal pri nohách. Jemne ho pohladkala. Ňufákom sa jej obtrel o topánku.
„Musíš sa odtiaľto dostať. Inak ťa zabije. On nepozná zľutovanie. Chce sa dostať do vášho sveta..“ zašepkalo šteňa ľudskou rečou. Joja neveriacky vypúlila oči, keď ju zúfalo schmatol za rukáv..
„Ty rozprávaš ?“
„Si predsa na Odvrátenej strane, tu je všetko inak. Vlastne tu všetci mlčíme. Komunikujeme len formou prenosu myšlienok, ale ty to nevnímaš. On ukradol tvoju dušu zo správnej cesty. Spútal tvoje sny a priviedol ťa sem. Chcel som ťa varovať už skôr, nešlo to. Zamkol mi myseľ, nedokážem mu veľmi dlho vzdorovať…“ viedol ju čo najďalej od rozžiarenej fontány. Teplo sa mi pomaly vytrácalo. Ocitli sa pri tmavej priepasti, z ktorej sa ozývali strašné výkriky.
„Vy ľudia sa nikdy nenaučíte veriť svojmu srdcu. Stále všetko vnímate len prostredníctvom očí. Dôležité je preniknúť pod povrch vecí a vidieť ich také aké majú byť. Vidíš malého psíka, ale to je len zdanie…Tento svet sa riadi inými zákonmi. Musíš odísť tadiaľto, rýchlo kým je ešte čas. Tak choď,“ opatrne ju postrčil k okraju.
Joja pokrútila hlavou. Nedokázala skočiť to priepasti. Srdce jej bilo ako splašené. Psík clivo zaskučal. Zazrela tmavú pokrútenú postavu. Bol to On. Čarodejník z odvrátenej strany. Natiahol sa za drobným telíčkom. Psík sa začal prudko mykať. Začula puknutie stavcov. Muž mu zrejme vykrútil krk.