3. kapitola

upravená tretia kapitola

"Kde je Lucia?" napriek všetkému som si nedokázala predstaviť, že zabil niekoho z našich. Pripadalo mi to hrozne neprirodzené. Nebolo to súčasťou filozofie nášho národa.

Všetci vedeli, že Viktorián sa živí prevažne ľudskou krvou a svoje obete málokedy necháva na žive. Bol skôr výnimkou medzi väčšinou mierumilovnými príslušníkmi nášho rodu.Našich ľudí však zvyčajne nechával na pokoji. Nebolo to veľmi výhodné upútavať na seba pozornosť. Už nebolo moderné prezentovať sa takýmto spôsobom.

"Museli ju odviesť do Úschovne. Nemala v sebe ani kvapku krvi. Vrhla sa na nás, ako vyhladovaná šelma," pokojne poznamenal Vladimír. Odviedol ma trochu ďalej od ostatných, zamierili sme k schodisku, ktoré bolo úplne zničené.

Naši ľudia síce neboli úplne závislí od krvi, ale pokiaľ začali brať lieky určené na pobyt na dennom svetle, museli si dávať väčší pozor. Ich hlavným nežiaducim účinkom bola zvýšená chuť na ľudskú krv. Úschovňa predstavovala miesto, ktoré slúžilo na zhromažďovanie prevažne zvieracej krvi. Ľudskú sme nikdy neskladovali. Bolo to proti našim zásadám. Hlavne preto, že táto krv dokázala zachrániť mnoho životov. Držal ma len kvôli tomu, aby som náhodou nespadla do bariéry spôsobenej kúzlami. Mali zabrániť tomu, aby náš priateľ unikol z ich dosahu. Pre mňa bola úplne neviditeľná, preto som musela ostať v tesnej blízkosti mága.

Kerb bežal za nami, nos mal pritisnutý k zemi a tváril sa dosť vydesene. Ledva sa mu podarilo bezpečne zastať tak, aby sa nezošmykol do trosiek, ktoré boli do seba poriadne zakliesnené.

Čoraz väčšmi som začínala pociťovať nevoľnosť. Bol blízko, priam na dosah mojej ruky.

"Viktorián! Viem, že si tam, bude lepšie, ak začneš spolupracovať," do môjho hlasu sa vkrádal hnev.

"Malá Tereza, aké prekvapenie. Mohol som si myslieť, že zavolajú teba," chladný hlas znel posmešne a úplne bezstarostne. Vôbec ho netrápilo obkľúčenie mágov ani možnosť dlhšieho pobytu v ich väzenskej pevnosti. Istým spôsobom som mu závidela takýto pohľad na vec. Na jeho mieste, by som už poriadne panikárila.

"To dieťa, ktoré máš pri sebe je z našej rodiny. Radím ti, aby si ho radšej pustil," nechcela som s ním príliš dlho diskutovať.

Prítomnosť mágie ma znervózňovala a pohľad na mŕtve telo mi rozhodne nespôsoboval žiadne potešenie.

"Je to len potrava a ja som stále hladný. Tie vaše tabletky si vyžadujú vysokú spotrebu," vynoril sa spod tej záplavy kúzel, ktoré spôsobovali, že mi vlasy vstávali dupkom. Stál na druhom poschodí a opatrne sa oprel o kus zábradlia. Dlhšie svetlé vlasy mu padali do poznačenej tváre. Boli mastné a neupravené. Bezvýrazné sivé oči si ma chladne premeriavali. Jeho telo bolo ešte celkom v dobrom stave, ale tvár nevzbudzovala vôbec žiadnu pozornosť. Pred pár rokmi mi pripadal veľmi príťažlivý. Pre mňa bol vtedy tou najúžasnejšou bytosťou na celej planéte. Tentoraz som však hľadela do tváre divého zvieraťa, ktoré si nezachovalo ani štipku zo svojej vtedajšej elegancie.

Ako správny po krvi túžiaci mal aj na bledej tvári stopy svojho vyčíňania, vrátane pár čerstvých škrabancov. Bielu košeľu a tmavé džínsy mal celé od krvi, boli ňou nasiaknuté.

Na rukách držal malé dieťa, ktoré sa mu pokúšalo vyšmyknúť z náručia.

"Peter, neboj sa. To bude v poriadku," prihovorila som sa plačúcemu dieťaťu.

Chlapcova myseľ vykazovala príznaky totálnej zmätenosti. Videl otca zomierať, ale ešte si to nedokázal v hlave poriadne utriediť. Vysielal okolo seba zmätené signály plné strachu.

Kerb tlmene zavrčal a vyceril svoje zuby. On však bariéru videl, preto radšej nerobil prudké pohyby. Len mu dával najavo, že ma bude chrániť.

"Možno by som mohol prekonať svoj hlad, ak títo podliaci stiahnu svoju mágiu. Alebo sa chceš dívať na kŕmenie?" priložil pery k jeho krku a veľavýznamne sa uškrnul.

"Nie, prestaň!" zavrčala som zhnusene. Vyjednávanie nepatrilo k mojim silným stránkam. Inštinktívne som stisla ruku svojho spoločníka.

"Pusti dieťa, my stiahneme bariéru," až príliš rýchlo súhlasil Vladimír. Bolo mi jasné, že niečo chystá. Mágovia ešte nikdy nepustili žiadneho previnilca. Týmto gestom im očividne dal zámienku, aby naňho mohli zaútočiť pomocou všetkých dostupných prostriedkov.

"Chcem, aby všetci tvoji kumpáni odišli. Ostaneš tu len ty a Tereza, sám zvládneš urobiť pár kúzel. Ak neposlúchneš prestaneme spolu strácať čas, nájdem iný spôsob ako sa odtiaľto dostať a bude to oveľa bolestivejšie," pevnejšie stisol malého Petra. Tmavovlasý chlapec vydal zo seba akýsi neurčitý zvuk pripomínajúci škrekot.

"Nechajte nás, my to zvládneme," obrátil sa k svojim kolegom. Nebolo vôbec ľahké ich presvedčiť, aby sa stiahli. Zjavne nemali chuť ustupovať, ale zrejme im takisto robilo problém hádať sa s človekom, ktorý dokáže vyvolávať mŕtvych. Neochotne stiahli svoje kúzla, odpratali mŕtvolu a použili svoj zvyčajný spôsob miznutia.

"Ustúp s tým psom," naznačil mi takmer nehlučne. Chcela som niečo povedať, ale akési kúzlo mi zviazalo ústa. Musela som poslúchnuť. Kerb podozrievavo krúžil okolo mňa. Neochotne som sa stiahla na bezpečnejšie miesto. Schody opäť vyzerali normálne, akoby sa s nimi vôbec nič nestalo. Viktorián po nich mohol bezpečne prejsť.

"Daj mi chlapca!" nekompromisne mu prikázal Vladimír. Vystrel ruky a podišiel bližšie k schodisku.

"Neponáhľaj sa, máme dosť času," mrazivo sa uškrnul a opatrne zišiel po schodoch. Dieťa držal pritisnuté pri sebe. Zjavne nechcel, tak rýchlo prísť o svoju jedinú ochranu.

"Je z vás naozaj pekný párik. Je škoda, že vzťahy medzi našimi druhmi nie sú povolené. Bolo by to zaujímavé, keby ste ostali spolu," vložil mágovi do náručia chlapca. Urobil to veľmi rýchlo. Podarilo sa mu trochu ho postrčiť. Zaznelo nepríjemné svišťanie. Nedeaktivovaná magická pasca uväznila svojho vyvolávateľa. Vladimír držal dieťa tak, aby sa nedostalo do bolestivého spletenia mágie.

Vzala som chlapca z jeho rúk. Kerb nervózne štekal. Ťahal nás, čo najďalej od zdroja nebezpečenstva.

Cítil niečo, o čom som nemala ani poňatia. Do Viktoriánovej mysle som sa nechcela ponárať, bolo by to priveľmi bolestivé. Jedným som si však bola istá, chcel ho uhryznúť do ruky. Aj cez zápästie bolo možné človeka pripraviť o každú kvapku krvi.

"Chyť ho!" prikázala som svojmu psovi. Kerb zareagoval okamžite. Vrhol sa naňho a zahryzol sa do jeho tela, aj keď to som od neho vôbec nežiadala. Z rany mu vytryskla krv, zreval od bolesti a pokúšal sa ho zo seba striasť. Musela som prekonať svoj odpor. Zatlačila som na jeho mozog, len tak zľahka, aby som mu znemožnila vykonávať prudké pohyby.

"Ty mi nechceš ublížiť, Tereza. Kedysi sme boli priatelia. Už si zabudla na naše spoločné zážitky?" pokúsil sa zo seba striasť môjho psa.

Nepočúvala som ho. Slová toho muža mi pripadali úplne bezvýznamné. Nemali na mňa žiaden dosah.

Smrteľný chlad prešiel našimi telami. Automaticky som dieťaťu zakryla oči. Okolo Vladimíra sa utvorila dosť veľká skupina, ktorá neprináležala detským očiam. Mŕtve duše rozbili kúzlo a dopriali mu viac čerstvého vzduchu. Mladý mág sa sebaisto postavil do cesty vrahovi. Vyvolané duše ich obklopili ako mrazivý kruh. Medzi zakrvavenými obeťami panovala nevraživosť.

"Takéto hlúpe triky už veľmi dobre poznám. Radšej mi ustúp z cesty. Máš dieťa, tým je vec vybavená," ironicky sa uškrnul. Pokúsil sa uniknúť z kruhu mŕtvych. Rukami ich chcel odsotiť. Prudká bolesť ho okamžite vyviedla z omylu. Prsty mal úplne popálené.

"To nie sú ilúzie, ale skutočné duše tvojich obetí. Nenechajú ťa prejsť. Môžeš si pokojne zvoliť medzi životom a smrťou. Porušil si všetky dohody o prijímaní krvi," recitoval mu ďalšie z bežných fráz, ktoré sa zvykli používať pri zatýkaní.

Ponáhľala som sa von z domu. Nemohla som vydržať pohľad na toľkých mŕtvych. Vyvolávali vo mne silnú túžbu po čerstvom vzduchu.

Boj naďalej pokračoval Viktorián sa odmietal vzdať. Ruky mal už celé pokryté nepríjemnými pľuzgiermi. Chladný nočný vzduch mi pripadal oslobodzujúci. Strach sa vytratil, akoby ani nikdy neexistoval.

Mágovia, ktorí stáli pred domom odhodili neviditeľnosť. Zrejme nemali veľkú chuť pomáhať svojmu kolegovi. Takisto nezdieľali nadšenie pre tento spôsob mágie.

"Ako sa darí Vladimírovi? Potrebuje našu pomoc?" opýtal sa ma jeden z nich. Stál trochu ďalej od domu. Utieral si pot s čela veľkou vreckovkou. Bol to vysoký tmavovlasý muž s dlhšou čiernou bradou. Vyzeral ako obyčajný úradník a v ľavej ruke držal čierny kufrík. Pred nami vždy používali len krstné mená, priezviská sme poznať nesmeli. Bola to akási zvláštna tradícia, ktorej sme nerozumeli.

"Veľmi dobre. Použil kúzlo prebudenia duší," nemohla som to vysloviť bez silného zachvenia. Tieto záležitosti vo mne vyvolávali priam panický strach.

"Práve preto bude lepšie, ešte trochu počkať. Dobrú noc, slečna. Dajte pozor na toho malého, od tohto okamihu zaňho nesiete zodpovednosť," odvetil spokojne. Bolo mu jasné, že je mi veľmi zle, a preto ma nechcel dlhšie zdržiavať.

Po náhlivom pozdrave som priam utekala z miesta činu. Nedokázala som sa tam dlhšie zdržiavať. Žalúdok sa mi obracal spôsobom, ktorý nebol práve najpríjemnejší.

Celé tri dni som strávila nad záchodovou misou. Prúdila do nej len krv, ale aj tak to bolo veľmi nepríjemné. Kerb pobehoval okolo mňa a neustále mi strkal do rúk čisté uteráky. Malého som úspešne poslala k ľudskej časti našej rodiny. Nechcela som, aby sa díval na moje utrpenie.