darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temných II: 13. kapitola Rozlúčka
Sal tam nebol. Avada kedavra ho vytrhla z tela, jeho rozumové centrum ostalo v troskách. Čím bližšie bola k jeho spomienkam, tým viac sa jej vzďaľovali… Niečo však našla. Bolo to zvláštne svetlo, ktoré vychádzalo z neho, ale nepatrilo k nemu.
Zatmelo sa jej pred očami, nevidela absolútne nič a cítila, že jej prestalo biť srdce.
Zazrela dlhý svetlom zaliaty tunel, rôzni ľudia sedeli v kreslách rozostavených po jeho obvode. Niektorí kričali, iní sa spokojne usmievali. Jeden z nich vstal z kresla a pristúpil k nej.
„Sal ?“
„Ahoj, Dinira,“ oslovil ju menom, ktoré patrilo do sveta mŕtvych.
„Prepáč mi, ale nemôžem ti ukázať svoje spomienky. Mohlo by to ohroziť teba aj malého.“
Už nebol kocúrom. Mal ľudskú podobu, ale nevidela mu do tváre.
„Sal, prečo ťa Cissy našla ? Ako je možné, že ťa chytila ?“
„Už som viac nevládal. Je to strašné žiť v tele zvieraťa, ale cítiť sa ako človek. Bolo to pre mňa utrpenie…myslel som si, že ona ma zabije, keď jej ukážem, že nie som takpovediac normálny…“
Helen ho prudko chytila za ruku.
„Ty si zošalel ? Vieš čo sa teraz bude diať ? Ty si odídeš do večnosti a ja ostanem celkom sama…ty si nevieš predstaviť čo pre mňa znamenáš. Ešte nikdy som nemala takého dobrého kamaráta…“
„Ja viem. Pohnojil som to. Nemal som pokaziť tvoj vzťah s Temným pánom.“
„Čo to trepeš ?“
„Pokúšal som sa zmeniť svoj osud a tak to dopadlo. Je to nesmierne dôležité, musíte ostať spolu…O chvíľu budem na rade, takže to radšej skrátim. Za každú cenu si musíš získať späť jeho priazeň.“
Prekvapene ho pustila. To čo jej navrhoval bolo príliš absurdné.
„Nebude mi veriť.“
„Ty si už nejako poradíš. Zvládneš to.“ Sal ju vrúcne pobozkal na líce a zmizol. Niečo ju vytláčalo z tunela. Cítila, že sa vracia.
„Helen, nerob to…preber sa konečne…“ Sagria tomu vôbec nerozumela. Keď sa vrátila do izby našla ju ležať na zemi. Vyzerala ako mŕtva.
Postupne sa vymotávala z mačacej mysle. Šlo to dosť ťažko a stálo ju to veľa úsilia.
Keď otvorila oči, naskytol sa jej pohľad na vystrašenú liečiteľku. Sagria sa o ňu naozaj bála.
„Už si späť…nechápem prečo, veď to nebolo až také vážne ? Nebuď smutná, ja ti pomôžem…nemala si to robiť, ale ja to nikomu nepoviem.“
„Nie je to tak ako si myslíš,“ snažila sa ju presvedčiť, ale bolo to márne. Neverila jej.
„Postarám sa o to, aby si sa cítila dobre.“
Helen strávila väčšinu dňa v posteli. Nevládala sa ani pohnúť. Sagria ju donútila najesť sa a potom jej dala nejaký liečebný odvar, po ktorom zaspala.
Helen sa spokojne obrátila na druhý bok. Už dávno nezažila taký osviežujúci spánok. Mala veľmi príjemné sny. Liečivé teplo, ktoré sa jej rozlievalo po tele postupne spôsobovalo, že sa jej zlepšila aj nálada.
Dokonca ani vôňa jedla jej už nespôsobovala také hrozné utrpenie. Niekto položil tácku na stôl.
Helen si pretrela oči. Salove telo tam už nebolo a krvavú škvrnu zakrýval malý koberček.
„Sagria, ako dlho som spala ?“
Žena z dlhými vrkočmi, od ľaku poskočila. „Som rada, že si sa už prebrala. Vidím, že môj elixír ti prospel. V takomto stave si už tri dni.“
„A Voldemort ?“
Sagria zhíkla a od nervozity si začala poťahovať vrkoče. Helen bola trochu prekvapená, že jej sebavedomá priateľka sa predsa len niečoho bojí.
„Niektoré mená je lepšie nevyslovovať. Temný pán tu nebol a nikto nevie kam sa podel.“
Helen sa rozosmiala. „Veľká Sagria má obavy ?“
„Nie, nebojím sa. Predomnou ho pokojne môžeš volať ako chceš. Trebárs aj miláčik…“
Nagini sa pomaly ovíjala okolo nožičiek starodávnej postele. Mala rada tajný dom a nepozdávalo sa jej, že Voldemort sa rozhodol použiť jedno zo starších a menej bezpečných miest. Tá časť duše, ktorá žila v nej, jej však neúprosne prikazovala, aby sa ani neodvažovala vytvárať si nejaký názor.
Počas minulej prechádzky zabil len troch muklov. Už to znamenalo, že s ním niečo nie je v poriadku. Väčšinou dokázal v novinách zaplniť aj desať strán.
Nagini sa nestihla ani poriadne najesť. Keď chcela prehltnúť toho bezdomovca, ktorý od Voldemorta neuvážene pýtal peniaze, nedovolil jej to. Niekoľkokrát ho presviedčala, aby aspoň zistili čo sa deje v dome. Voldemort jej na to odvetil, že keď neprestane, urobí si príklad zo svojho strýka Morfina a zavesí ju na najbližšie dvere.
Vedela, že má vytvorené aj ďalšie horcruxy, preto radšej mlčala.
Voldemort klesol na posteľ. Tentoraz bol vonku poriadne dlho a ju ani nevzal zo sebou. Červené oči mu rozčúlene blčali.
„Tvoja ssslužobníčka má hlad, môj pane. Túžim po čerssstvej korisssti. “
„Budeš sa musieť uspokojiť s tým zajacom, ktorého som ti priniesol,“ vytiahol z habitu vypasené biele zviera, ktoré určite poriadne trpelo. Nagini to spoznala podľa nespočetných rán, ktoré malo na tele. V poslednom čase začínal byť dosť zaťažený na štvornohé zvieratá.
„Ďakujem…“ zasyčala mu do ucha a rýchlo zhltla drobné sústo. Nemohla sa príliš sťažovať. Hlavne nie vtedy, keď mal takú vražednú náladu.
„Pôvodne som ho plánoval priniesť živého, ale akosi to nevydržal.“
„To sssa ssstáva. Nemáte eššššte ?“
„Nemysli si, že kvôli tebe budem naháňať zajace. Ak si stále hladná, choď si niečo zohnať.“
„Ssstalo sssa niečo ?“ pokúšala sa nejakým spôsobom rozprúdiť debatu.
„Áno, stalo. Stále neviem čo mám urobiť s Helen. Nechcem ju zabiť…Mám sa jej zrieknuť a nechať ju napospas ministerstvu ? Neviem, naozaj neviem.“
„Povedzte mi čo ssskutočne chcete ?“
Niekto silno zabúchal na dvere.
„Nagini choď otvoriť, ak to bude nejaký mukel, môžeš ho pokojne zožrať.“